SLOVENSKÉ DOTYKY
 

Kauza János Esterházy

POLEMIKA, KTORÁ SA INDE NEUSKUTOČNILA

Ján (János) Esterházy (Eszterházy) podľa Českého biografického slovníka XX. storočia, 1999.
Oslavy kontroverznej postavy grófa Jánosa Esterházyho v maďarskom parlamente, ktoré nedávno skomplikovali slovensko-maďarské vzťahy, zarezonovali i v Česku. Napokon tu tento významný predstaviteľ vojnového slovenského štátu zomrel. V Lidových novinách vyšiel článok Jiřího Loewyho, zastávajúci sa grófa Eszterházyho. Reakciu naň z pera historika a pravidelného spolupracovníka Slovenských dotykov Vojtecha Čelka LN už neuverejnili. A tak polemike, ktorá sa ind neuskutočnila, poskytol priestor náš časopis...

HVĚZDNÉ HODINY OSAMĚLÝCH
(Lidové noviny 17. 3. 2001)

Snazší zajisté je výt s vlky, než osaměle čelit stádu šelem. Vzdorující mívají těžký život, tragické osudy, avšak vcházejí do dějin. Odvážlivci, kteří se nezalekli teroru "zdrcujících většin" zasluhují si úcty a obdivu.

Když Émile Zola roku 1899 vystoupil na obranu nevinně odsouzeného kapitána Dreyfuse, vyhnala ho šovinistická "lůza v lakýrkách" do britského exilu. Obdobné kruhy u nás chtěly "vyobcovat z národa" profesora Masaryka: opovážil se zpochybnit falzifikáty královédvorský a zelenohorský a navíc odmítl - za hilsneriády - sdílet obecnou pověru o rituáních vraždách.

V Německu se dodnes slaví památka sociálnědemokratických poslanců, kteří 23. března 1933 - už po nacistickém převratu - hlasovali jako jediní proti Hitlerovu tzv. zmocňovacímu zákonu. V Říšském sněmu, který se hemžil hnědými stejnokroji, bylo k takovému projevu odporu třeba nevšední odvahy. Asi takové, jakou projevila hrstka českých sociálnědemokratických a národnostněsocialistických odborářů, kteří 21. února 1948 odmítli hlasovat pro rezoluci pučistického sjezdu závodních rad.

Dějiny nezapomenou, že ze svých zavlečených kolegů jen jediný - František Kriegel - nepodepsal v srpnu 1968 moskevský diktát. A že jen čtyři poslanci Národního shromáždění - Vodsloň, Fuková, Sekaninová-Čakrtová a opět Fr. Kriegel - hlasovali proti smlouvě o pobytu sovětských okupantů u nás. Jsou lidé, kteří v jediné hvězdné hodině dovedou napravit všechny své dosavadní životní omyly a chyby.

Hrabě János Eszterházy (1901- 1957) byl za první ČSR mluvčím maďarské menšiny na Slovensku. Patřil k zastáncům snah o revizi slovensko-maďarských hranic, narýsovaných po válce francouzskými generály bez ohledu na etnické rozvrstvení. V letech 1939-45 byl poslancem slovenského sněmu. Když roku 1941 zfašizovaný parlament projednával zavedení protižidovských zákonů, ještě brutálnějších, než byly norimberské, odvážil se jediný poslanec hlasovat proti: János Eszterházy. Ve hvězdné hodině svého života se postavil na stranu štvanců, proti mase fanatiků a zbabělců. Poválečný Národní soud se mu odvděčil rozsudkem smrti, později změněným na doživotí. Statečný hrabě zemřel roku 1957 v žaláři na Mírově.

Letos 11. března vzpomene maďarský parlament slavnostně stého výročí jeho narození. Slovenské ministerstvo zahraničí označilo tento akt za "politováníhodný" a vyslovilo oficiální "znepokojení". Nenávist až za hrob... Avšak hvězdná hodina Jánose Eszterházyho nebude zapomenuta. A dříve či později bude jeho památka zajisté rehabilitována i na Slovensku.

Jiří Loewy

SPADOL DO MLYNA, KTORÝ ROZTÁČAL

Rád čítavam články Jiřího Loewyho. Jeho viac ako tridsaťročný pobyt v zahraničí mu dovolí primeraný odstup od našich každodenností a zvykov, navyše si vážim integritu jeho osobnosti, ktorú možno sledovať až do čias pred februárom 1948, keď pod značkou yatagan prispieval do libereckej Stráže severu (v päťdesiatych rokoch bol potom uväznený). Nemôžem však prejsť bez poznámky jeho článok "Hvězdné hodiny osamělých", venovaný stému výročiu narodenia grófa Jána Eszterházyho. Na jednej strane Ján Eszterházy môže mať právo na hviezdnu hodinu svojho života, keď hlasoval proti prijatiu židovského kódexu v slovenskom sneme. Bolo to 15. mája 1942, a nie - ako uvádza Jiří Loewy - v roku 1941, ale to je najmenej. Eszterházy tým preukázal svoju odvahu. Okrem tohto jediného prípadu však v slovenskom sneme hlasoval za všetky zákony vytvárajúce totalitný antidemokratický režim, pričom vo svojich prejavoch vyjadroval aj otvorenú podporu nacistickej, maďarskej i slovenskej politike smerujúcej k údajnému budovaniu nového poriadku v Európe pod patronátom hitlerovského Nemecka. (Hlasoval aj za zákony, vylučujúce Židov z verejného života. Ak aj bol možno proti ich fyzickej likvidácii, bol presvedčeným antisemitom. - pozn. red.)

Na druhej strane by mal český čitateľ vedieť, (pretože bohužiaľ úroveň historického vedomia je z mnohých dôvodov v krajine veľmi nízka a to Jiří Loewy nenapísal), že podiel grófa Eszterházyho na rozbití predmníchovského Československa je prinajmenšom tak veľký, ak nie väčší, ako podiel Konráda Henleina, alebo Karla Herrmanna Franka. Ján Eszterházy usiloval o revíziu hraníc medzi Československom a Maďarskom ešte pred vystúpením sudetonemeckej strany, tieto snahy ho priviedli k úzkej spolupráci - i spravodajskej - s jednotlivými vládnymi agentúrami v Budapešti. V roku 1938, kritickom pre Československo, rokoval s vládnymi politikmi nielen v Budapešti, ale aj v Berlíne a vo Varšave, teda v hlavných mestách krajín, ktoré usilovali buď o úplné rozbitie vtedajšieho Československa, alebo o podstatnú revíziu jeho hraníc, čo sa realizovalo mníchovskou dohodou a prvou viedenskou arbitrážou a nakoniec v marci 1939 okupáciou českých krajín a vytvorením satelitného slovenského štátu. Keď Jiří loewy vyslovuje vieru, že "dříve či později bude jeho památka zajisté rehabilitována i na Slovensku", mal by čitateľom Lidových novín pripomenúť, že ešte v novembri 1940, už na pôde slovenského snemu vyjadril Eszterházy svoj nenávistný vzťah nielen k československému štátu, ale aj k jeho demokratickému systému slovami: "My sme sa na Československú republiku vždy dívali ako na životaneschopnú zlátaninu ľudskej zlomyseľnosti a nevedomosti a veľmi dobre sme vedeli, že táto umelo pozliepaná a štátom prezývaná ohava nemá žiadne práva na jestvovanie... V pražskom parlamente, ako poslanec Maďarov, chcel som rúcať niečo, čo sa mi zo srdca hnusilo a v čoho stope sa nič dobré nezrodilo... Voči česko-slovenskému režimu sme šli ohňom a mečom."

Robiť z grófa Eszterházy rytiera bez bázne a hany, prirovnávať ho pred čitateľmi, ktorí nepoznajú dobre dejiny prvej republiky, k T. G. Masarykovi, Františkovi Krieglovi, Zolovi, alebo nemeckým poslancom, ktorí odmietli hlasovať za zmocňovací zákon, je prinajmenšom nevkusné. Gróf Eszterházy spadol do mlyna, ktorý pomáhal roztáčať. Za svoju politiku, ktorou priviedol aj maďarskú menšinu na Slovensku do slepej uličky, niesol konzekvencie.

Vojtech Čelko
(Autor je slovenský historik žijúci v Prahe,
pracovník Ústavu súčasných dejín AV ČR,
tajomník Česko-slovenskej komisie historikov)

Zpět na obsah