Stále, stále sa spomínajú slávne bratislavské televízne pondelky. Jedným z tých, ktorí sa o ich vznik zaslúžili najviac, je Ernest Stredňanský (1930). Režisér, herec a publicista, bývalý šéfrežisér Slovenskej televízie v Bratislave, po emigrácii redaktor Slobodnej Európy a neskôr Hlasu Ameriky, v roku 1981 ocenený americkým "televíznym Oscarom" Ammy Award. Tento Slovák, dnes žijúci v hlavnom meste USA, umelecky pretavil svoje skúsenosti do knihy "Drsne chlapská spoveď", ktorú v Bratsilave vydalo vydavateľstvo H&H. V sobotu 26. apríla sa bude prezentovať aj na pražskom veľtrhu Svět knihy (podrobnejšie na strane 9). Je určite zaujímavé pozerať sa na chvíľu s autorom na Slovensko americkými a na Ameriku slovenskými očami...

(vs)

---

Ernest Stredňanský

Zoja Kosmodemjanska made in USA

V tom okamihu sa s treskotom otvorili dvere. Bol som presvedčený, že vyletelo sklo. Do obchodu sa vrútili štyria chlapi a jedna žena. Keď dvere za sebou rovnako prudko zavreli, dvaja z nich vytiahli samopaly. Alebo to boli krátke automatické pušky, neviem, nebol som to schopný v tej chvíli rozlíšiť. Jeden sa postavil na ľavú stranu dverí, druhý na pravú. Zaujali bojovú pozíciu. Ďalšia dvojica sa rozptýlila po predajni a ženský člen tohto podivného prepadového komanda, mladá žena takmer anjelskej tváre s červenými vlasmi, podišla k pultu a nonšalantne sa oň oprela. - Vy dvaja sa postavte k chladničkám! - rozkázal strohým hlasom jeden z tých dvoch, čo ako sa zdalo, zbrane nemali alebo ich zatiaľ nechali na pokoji. Jediným prudkým pohybom roztrhol vrecko so zemiakovými lupienkami, ktoré si vzal z police. Kto by nesplnil takýto rozkaz, najmä keď tí dvaja pri dverách svoje zbrane významne pozdvihli.

...

Ryšaňa s nevinnou detskou tvárou bola už pri mne a pozorne si ma prezerala. Jej tvár bola tak blízko, že som cítil jej horúci dych. Mal som pocit, že o niekoľko sekúnd ma prinajlepšom znásilní. Prinajhoršom mi vpáli guľku do brucha. Asi sa mi chveli ústa, alebo viečka, azda mi trhalo líce. Neviem, nevládal som sa natoľko ani pozorovať, ani kontrolovať. Ukazovákom mi podvihla bradu, pretože medzitým som rýchlo sklopil zrak. Priznám sa, že som nevládal vydržať jej pohľad. Konečne sa rozhodla prehovoriť. Takým sladkým hlasom, aký som absolútne nečakal: - Myslím, že by som sa s tebou vyspala! Mlčal som. Nečakal som takýto priamy útok na moju mužskosť. Kúsok odstúpila, azda aby nás oboch s Frankom lepšie videla. - Prečo sa chveješ? Neprišli sme sem preto, aby sme vám ublížili. Vy ste chudáci, - a opäť sa sústredila na mňa. - Ty si tu nový! - skonštatovala. Jej tvár sa zasa takmer dotýkala mojej. Opäť som cítil jej horúci dych. - Nový, neznámy a sexi muž ma vždy vzrušuje, - dodala trochu afektovane. - Však, Frank? - obrátila sa na Franka, keď z ničoho nič akoby stratila o mňa záujem. - Franka poznáme! Však, Frank? Kedysi sme boli priatelia, však Frank! - pohladkala ho po jeho nehybnej tvári. - Kedysi ma vzrušovala tvoja tvár, tvoja maska, však Frank? Opäť sa obrátila na mňa a normálne, civilne a bez afektu povedala: - Chceme iba pár fľašiek vína. A dajte tie ruky dole. Nie sme kriminálnici! - Zákon zakazuje predávať alkohol v túto hodinu! - odvážil som sa namietať, a to aj napriek tomu, že zbrane tých dvoch buldogov pri dverách boli stále namierené na nás. - Nemohli by tí dvaja skryť zbrane? Nie ste predsa kriminálnici - sama si to povedala! Ryšaňa s detskou nevinnou tvárou sa rozosmiala. - Máš pravdu. Nie sme kriminálnici! Obrátila sa na buldogov a nariadila im skryť zbrane. Zrejme bola šéfkou. - Spokojný, chlapče? - usmiala sa na mňa. - Zdá sa, že už nie som chlapec! Mám už takmer päťdesiat, - odhodlal som sa neprejaviť strach. - Dokonca si aj vtipný! Ale vyzeráš na tridsať. S päťdesiatnikom by som si netrúfala. Čo ak by si dostal infarkt? - rozosmiala sa, no vzápätí spozornela a opýtala sa: - A odkiaľže si? Máš taký cudzí prízvuk. Vždy ma vzrušoval cudzí prízvuk! Neviem prečo, ale pripomenula mi prototyp americkej komsomolky. Áno. To je ono! Zoju Kosmodemjansku. To meno? a celá táto situácia mi veľmi presne vyvolali spomienku na usmrkaného ruského komsomolca, čo pred bránou televízie vystrelil popri nás dávku zo samopalu a arogantne sa rehotal, keď sme sa s Ivanom Kalsíkom chceli do nej dobyť. Zatúžil som sa teraz aspoň čiastočne rehabilitovať za svoj zbabelý útek od televízie. Zobral som v sebe všetku odvahu, ktorú som bol schopný vyprodukovať a drzo som vykríkol: - Najprv sa predstavte vy. Kto ste? V krajine, odkiaľ som prišiel, sa prvý predstaví ten, kto vstúpi. Boli ste to vy, kto sem vtrhol. Nemyslite si, že mi naženiete strach do gatí?! Uznanlivo si ma premerala. - Dobre, dobre, veľmi dobre, - povedala a začala sa prechádzať, akoby nad niečím premýšľala. Tí dvaja pri dverách už medzitým ukryli svoje zbrane, ale zostali na svojich miestach. Druhá dvojica nazhromaždila ďalšie fľašky na pulte a vyčkávala. Bol som to však ja, kto prevzal iniciatívu. - Teda - ty nemáš strach? - opýtala sa dôrazne, akoby chcela dať tým slovám akýsi zatiaľ neznámy význam. Nereagoval som na túto jej otázku, ktorá sa mi zdala byť priveľmi rečníckou. Naopak. Snažil som sa zostať v ofenzíve. Ona opäť urobila niekoľko krokov. - Mimochodom, - zastavil som ju týmto jediným slovíčkom. Pozrela sa na mňa opäť so záujmom. - Ja som John. A som z Československa, - povedal som, pričom som úplne náhodne použil meno, ktoré mi práve zišlo na um. - Ja som Zoja. A som zo Spojených štátov. - Zoja? - rozosmial som sa teraz ja. Nedokázal som sa ovládnuť. - Čo ti je také smiešne? - opýtala sa. Nevedela zakryť prekvapenie. - Nebudete mi veriť, - odpovedal som, - ale pred chvíľou, keď som sa na vás díval, som si v duchu povedal, že mám pred sebou Zoju Kosmodemjansku! - To je Ruska, čo? - zbystrila pozornosť. - Nemám rád Rusov. Napadli a potom okupovali moju krajinu. Sú to zločinci! - odvrkol som. Zoja zlostne vytrhla z puzdra pištoľ a skríkla: - Rusi sú naši bratia, ty - Čech! Chceš guľku do hlavy? - kričala zúrivo, vzápätí akoby sa však upokojila a dodala: - Však príde čas! - a zastokla pištoľ opäť do puzdra. Potom dala pokyn chlapom, ktorí zhabali víno a sendviče a dali sa na odchod. Siahla do vrecka a vyhodila na stôl dvesto dolárov. Štyri päťdesiatky. - Neviem, či je to dosť či málo. Ale musíš sa s tým uspokojiť! Pri dverách sa obrátila a povedala: - Máš šťastie Čech, že nie sme zločinci!

...

Ešte nikto sa takto nebojácne zoči-voči ich zbraniam nepostavil! Bolo to pre mňa obrovské vyznamenanie. Práve preto, že to povedal Frank. Keby som niečo také bol dokázal pred tridsiatimi rokmi, keď som sa nechal vtiahnuť do niečoho, čomu som nerozumel, keby som sa na niečo také zmohol neskôr, možno by som nebol dnes vo Fairfaxe, pri Pacifiku... ale doma - v Bratislave. A keby sme také čosi boli dokázali všetci? Zlomené Svätoplukove prúty svornosti sa však stále plížia našimi dejinami... Mátajú nás. Nedajú nám spať. Ja som však strašne chcel byť optimistom...

(vs)

---

Zpět na obsah