SLOVENSKÉ DOTYKY
 

S riaditeľom SND Mariánom Chudovským

O opere dneška

Po istom čase zavítal do Prahy pohostinsky súbor Opery SND v Bratislave, aby tu na scéne ND odohral dve operné predstavenia, a to 14. januára operu Benjamina Brittena "Peter Grimes" a 15. januára operu Petra Iľjiča Čajkovského "Eugen Onegin". Pražské publikum vzhliada k slovenským operným umelcom s neskrývaným obdivom a neinak tomu bolo aj tentoraz. V čom sa skrýva umenie slovenských operných hlasov, ale aj výtvarného spodobenia scény, podoby opery ako takej, aby bola príťažlivá? Na niektoré z týchto otázok dáva odpovede v nasledujúcom rozhovore riaditeľ opery SND Marián Chudovský.

Prečo ste pre svoje vystúpenie vybrali práve tituly "Peter Grimes" a "Eugen Onegin"?

Sú to tituly, ktoré reprezentujú súčasnú snahu vedenia Opery SND rozšíriť hrací plán o ďalšie špičkové diela 20. storočia a obohatiť spektrum inscenačnej poetiky zastúpenej v našom repertoári. Ak sme zo všetkých inscenácií, ktoré momentálne hráme, vybrali pre pražské publikum práve Grimesa a Onegina, vedeli sme, prečo. Naša nová inscenácia "Petra Grimesa" z júna 2005 je prvým naštudovaním tohto diela v histórii Opery SND. Okrem toho sa na scénach pražských divadiel toho času nikde neobjavuje. Inscenácia má jasne artikulovaný réžijný i výtvarný názor. "Eugen Onegin" sa čoskoro po svojej premiére (september 2005) stal "výkladnou skriňou" nášho súboru. Pripravil ho u nás režisér Peter Konwitschny, ktorý patrí ku svetovej špičke. Je to inscenácia výnimočných kvalít. V Bratislave sú vstupenky na túto operu beznádejne vypredané.

Aký je súčasný umelecký profil Opery SND a akým smerom sa bude v najbližšom čase uberať?

Od nástupu tohto vedenia pred tromi rokmi sme výrazne rozlíšili dramaturgickú ponuku, ktorá dnes prechádza celým operným historickým spektrom a je rozsiahla i čo do počtu titulov: v tejto sezóne uvádzame tridsať diel z autorských dielní štrnástich inscenačných tímov. Hráme Händla, Mozarta, Rossiniho, Donizettiho, Verdiho, Smetanu, Bizeta, Čajkovského, Dvořáka, Masseneta, Janáčka, Pucciniho, Giordana, Lehára, Brittena, zo slovenskej tvorby Suchoňa, Dubovského a Beneša. V najbližšom čase budeme klásť dôraz na doplnenie tohto spektra o ďalšie tituly ruskej romantickej tvorby, ktorá má u nás veľkú tradíciu, po dlhom čase plánujeme okrem iného návrat Richarda Straussa (jeho "Ariadnu na Naxe" hodláme pripraviť práve v koprodukcii s pražským Národným divadlom) a Richarda Wagnera. Plánujeme ďalšie ročníky Medzinárodného festivalu hudobného divadla Bratislava, ktorého prvý ročník v roku 2004 sa stretol s pozitívnym ohlasom. Čaká nás sťahovanie do novej budovy SND, ktorá prinesie ďalšie možnosti, ako výrazne obohatiť našu dramaturgiu o veľké operné plátna na jednej strane na strane druhej o komorné experimentálne tituly.

Čo si myslíte o význame opery na prahu 21. storočia?

Pravdepodobne narážate na otázku, ktorá sa objavuje často. Týka sa problému opery ako žánru a znie: " Nie je tento žáner prežitkom?" A väčšinou pokračuje: "Nenahradí v blízkej budúcnosti operu muzikál alebo iné, modernejšie formy hudobného divadla?" Nemám o budúcnosť operného žánru najmenších pochýb. Vyvíjal sa viac ako štyri storočia a vyvíjať sa bude i naďalej. Nezostane konzervou. Myslím si, že jeho životnosť je daná jeho zvláštnosťou, ale i vitalitou svojej inscenačnej a interpretačnej praxe - veď mnohé inscenačné výklady a interpretačné výkony nás presviedčajú o tom, že dobre naštudovaná a réžijne vyložená opera dokáže byť moderným, aktuálnym médiom, v ktorom sa odrážajú najdôležitejšie otázky našej existencie a dobre zahraná a zaspievaná opera má často dynamiku, o ktorej sa môže mnohým muzikálom iba snívať. Ak bola ale otázka zacielená na onen povestný konzervatívny obraz opery s kašírovanými iluzívnymi kulisami, nehrajúcimi spevákmi a korpulentnými primadonami, tak taká opera je skutočne "na odstrel".

Ako vnímate uvádzanie nových súčasných operných diel (alebo diel znovuobjavených) vedľa klasických, už overených, titulov?

Myslím, že každá inscenácia musí mať určitú dominantu. Za najväčšie riziko považujem, keď vedenie divadla pridelí "konvenčný" titul "konvenčnému" a "zaručene spoľahlivému" inscenačnému tímu (teda tímu, ktorý zaručene nerozbúri hladinu operného života v negatívnom ani pozitívnom zmysle). Najmä u takzvaných klasických či "overených" titulov je veľmi dôležitá okrem voľby špičkových interpretov i voľba režiséra a výtvarníkov, ktorí dokážu dielo originálne vyložiť. Nové operné dielo zasa potrebuje tím, ktorý je bytostne spätý s estetikou a filozofiou hudobnej drámy 20. storočia. Ak sa na tieto dve skupiny diel pozrieme z hľadiska marketingového (lebo najväčšou výhradou proti uvádzaniu súčasných diel býva hrozba nízkej návštevnosti), môžem vás uistiť, že rozumné zaraďovanie tvorby 20. storočia a tvorby súčasnej nemá na takzvané repertoárové divadlo (akými sú napríklad národné scény) žiadny zničujúci dopad. Poznáme to z vlastnej skúsenosti. Asi to bude tým, že nejde ani tak o staré či nové dielo, ale skôr o viac či menej prekvapujúci inscenačný kľúč. Ide iba o dobré či zlé hudobné divadlo.

Čím by podľa vás mala opera dnešné (predovšetkým mladé) publikum osloviť?

Opera nesmie byť klišé. Dnešná mladá generácia sa stretáva s kopou balastu: v reklamách, v komerčne ladenej filmovej a televíznej produkcii. Pokiaľ nám v opere pôje o to, aby sme vypovedali o svete a poctivo hľadali pravdu o ňom, budeme vždy aktuálni a príťažliví.

DANIEL JÄGR


Zpět na obsah