Cestovné príbehy Gustáva Murína

AKO A PREČO TO VZNIKLO

SVET JE MALÝ

PREČO SA OPLATÍ CESTOVAŤ...

Keď som mal po prvýkrát, ako malý chlapec, cestovať s rodinou naozaj ďaleko za hranice všedných dní, nevedel som si to vôbec predstaviť. A tak som sa opýtal otca, v čom je tá ďaleká krajina iná, než naša. Otec sa zamyslel a povedal: "Vieš, tam napríklad pijú coca-colu a u nás nie." Dnes pijeme takú istú coca-colu ako všetci na svete, čistíme si zuby tými istými zubnými pastami a jazdíme v autách všetkých svetových značiek. Katalógy našich turistických kancelárií ponúkajú cesty do tých najvzdialenejších kútov sveta. A aj tí, čo sa im nechce cestovať, majú každý večer celý svet v televíznom spravodajstve, či očarujúcich záberoch dokumentárnych filmov. Tak načo je vlastne dobré cestovať?

Je pravdou, že moderný cestovateľ dnes už nemá úlohu osvetára, prinášajúceho domov neuveriteľné správy o neznámych svetoch. Je tiež pravda, že samotné cestovanie sa dnes podobá len akoby predĺženým trasám domácich autobusových, železničných či leteckých liniek. Neznamená to však, že by pri tom človek nemohol zažiť nečakané dobrodružstvo už len vďaka zlyhaniu techniky, na ktorú sa toľko spoliehame. Je tiež skutočnosťou, že fotografie, video, televízne dokumenty sú vernými obrazmi vzdialených kútov sveta, ale len obrazmi. Chuť a vôňu, či dokonca pach cudzích krajín vám nikto nesprostredkuje tak, ako ich môžete vnímať len vy osobne. A môže často ísť o veľmi podstatný "detail". Keď sme sa zhrození biedou, špinou a smradom všadeprítomných smetísk a odpadkov vrátili z Indie, zistili sme, že na fotografiách a diapozitívoch, ktoré sme priniesli, sa našim blízkym India páči. Lebo na fotografiách nepáchne, fotografie vám tiež nesprostredkujú vlhko a horúce dusno monzúnových oblastí. Túto časť cestovania si musíte vyskúšať na vlastnej koži.

Ako stredoškoláci sme so spolužiakom v lavici Petrom trávili celé hodiny vyučovania cestovaním prstom po mape. Bolo to zábavné a bol to aj únik pred nezáživnosťou školskej každodennosti. Ako dospelý som poznal, že sú chvíle, kedy vás to jednoducho ťahá preč, čím ďalej od ubíjajúcich každodenných malicherností. Kamsi, kde každý deň prináša čosi nové a aj vy môžete byť aspoň na chvíľu niekým iným. Cestovanie je totiž šancou byť nielen iným, ale aj lepším. Tí, ktorých stretávame, nám dávajú šancu začať akoby odznova, veď nás nepoznajú ako aktérov našich domácich ubíjajúcich každodenných malicherností. Oni nás vidia takých, akými sme práve v tejto chvíli a nemajú nás prečo súdiť a odsudzovať za naše domnelé i skutočné hriechy minulosti. Cestovaním sa znovu rodíme. A rodíme sa lepšími. Aspoň na krátku dobu cesty.

Napriek uvedenej šanci ani tisíce kilometrov od domova nedokážeme vyskočiť zo svojej kože a dlhoročných návykov. Ten, kto má úctu k ľuďom doma, váži si ich aj mimo domova. Práve preto tí naozaj Bohom obdarení kráčajú svetom ako lakmusový papierik dobra a pohostinnosti. Cestovateľ je vždy v porovnaní s domácimi ako dieťa, oni o mieste, kam prichádza, vedia vždy viac. Priznať si túto podriadenú úlohu bez zbytočnej samoľúbosti dáva aj domácim šancu, aby boli lepšími. Pretože ich vidíme takých, akými sú práve v tejto chvíli a nemáme ich prečo súdiť a odsudzovať za ich domnelé i skutočné hriechy minulosti. Cestovanie je aj darovaním šance iným, aby sa znovu zrodili. Aby boli lepšími. Veď my všetci chceme byť ako hostitelia tými najlepšími aspoň na krátku dobu cudzej návštevy.

Viackrát som sa v exotickej cudzine pristihol pri povznášajúcom pocite danej chvíle ani nie preto, že by som ju dokázal hneď naplno vychutnať, ale preto, že som sa už vopred tešil, ako ju budem opisovať svojim doma. Aký dôkaz tých čarovných či dramatických chvíľ som však priniesol domov? Spočiatku len suveníry, fotografie, časom aj stopy na tele, ako sa o mňa príliš prudko obtrela krajina, ktorou som prechádzal. Ale dnes nie je čas na prezeranie fotografií, diapozitívov ani videa z ciest. Suveníry som rozdal, stratil, alebo ich zničili naše malé deti. Jediné, čo mi naozaj zostalo a čo sa mi neustále, pri ktorejkoľvek spoločenskej príležitosti rozhovoru s inými, pripomína - sú príbehy. Cestovanie prežívame dvakrát. Najskôr na vlastnej koži a neskôr v nespočetných obmenách rozprávania. Snáď nie je až také prekvapujúce, že to druhé prežívanie poskytuje často viac uspokojenia a potešenia. V rozprávaní už cestovateľ tiež nie je sám, môžu sa s ním zviesť toľkí, koľkí len chcú a majú chuť počúvať. Nasledujúce príbehy sú aj o tom, o tom všetkom...

I. MYSTÉRIÁ CIEST

Americký príbeh

Život je plný magických javov a udalostí. Život sám je magický, tajomný. Ale najtajomnejšie veci nás čakajú na cestách. Kedykoľvek sa pustíte do sveta, dávate šancu k ďalšiemu magickému zážitku.

Pri svojej prvej ceste do Spojených štátov na Medzinárodný spisovateľský program v Iowe som bol nadšením priam nabitý. Čoskoro sa mali dostaviť následky. Hneď prvý deň sme uviazli vo výťahu. "To je mimoriadna udalosť," upokojovala nás hostiteľka programu Mary, "už sa to nestane." Na druhý deň uviazla vo výťahu sama Mary.

Tak som ani nebol veľmi prekvapený, keď sme v ten istý deň nastúpili do univerzitného autobusu a ten sa odmietol pohnúť. Keď sme sa konečne dostali domov na internát, vyhlásili požiarny poplach - našťastie falošný. Na druhý deň večer sme hrali tenis s austrálskym kolegom Alanom. Svetlá na kurtoch náhle zhasli a my sme sa ocitli v tme. O niekoľko dní neskôr skolabovala vzduchotechnika v mojej izbe. Keď som vyšiel z izby zavolať pomoc, zamkol som za sebou dvere a už som ich neodomkol - zámok sa zasekol. Skrátka každá technická záležitosť v mojej blízkosti, ktorá mohla skolabovať, aj skolabovala pod náporom mojej energie.

Malo to aj celkom pozoruhodné následky. Hneď na začiatku programu s nami robili rozhovory pre univerzitný televízny okruh. Na rozhovory mali vlastné improvizované štúdio a techniku, ktorú obsluhoval Lem - manžel tajomníčky spisovateľského programu. Ako viacerých iných, aj mňa jedného dňa pozvali do malej knižnice programu, kde už čakal profesor, vedúci rozhovor, i Lem, natešený, že všetko nastavil, preskúšal a funguje to. Nebol totiž technický talent, ale snažil sa. Len čo som vstúpil, ukázal som na gauč, kde som mal sedieť.

"To je skvelý nápad, ľahnem si naň a rozhovor urobíme ako psychoanalytickú seansu." Profesor bol nadšený, Lem zhrozený. Nevedel si predstaviť, že by všetku tú náročne, podľa návodu nastavenú techniku dokázal v krátkej dobe prestavať. Najmä svetlá nie, takže tú geniálnu myšlienku z objektívnych dôvodov zrušil. Podriadili sme sa, rozhovor sme urobili na obvyklý, slušniacky spôsob.

O pár dní som stretol Lema, bol nanajvýš rozrušený: "Ten rozhovor sa vôbec nenahral, ani sekunda. Zvíťazil si, Gustáv. Budeme to robiť znovu a budeme to robiť po tvojom, psychoanalytická seansa bude."

Po dvoch týždňoch som sa konečne usadil a aj veci okolo mňa sa vrátili k obvyklému fungovaniu. Len keď som si neskôr odskočil na dvojtýždňový výlet na Východné pobrežie, pri návrate sa séria tajomných zlyhaní techniky okolo mňa zopakovala. Ale bol som tam dosť dlho na to, aby denná rutina prevážila. Len jediný konštantný magický úkaz ma neopustil do konca pobytu.

Pred naším internátom bol rad pouličných lámp. Kedykoľvek som sa okolo nich vracal večer domov, jedna lampa zakaždým zhasla, keď som ju míňal. A zasa sa zažala, keď som prešiel. Ľahko som ju poznal, lebo na nej bola namontovaná značka o predpísanej rýchlosti jazdy. Často som na tento kuriózny pozdrav pouličnej lampy zabudol, ale vždy sa mi pripomenula. Raz ma americká kolegyňa viezla z literárneho podujatia na internát. Keď sme boli na dohľad, spomenul som si na "moju lampu" a vyrozprával jej príbeh. Hneď som ale zapochyboval: "Vieš, teraz ideme v aute, v tej rýchlosti a vzdialenosti si ma lampa asi nevšimne…" Ale všimla, blikla a my sme takmer havarovali.

Americká kolegyňa zastavila auto a pozrela na mňa novými očami: "Ty si diabol, Gustáv, vieš o tom?"

To bol najvyšší čas snažiť sa na tajomné pozdravy pouličnej lampy zabudnúť, alebo o nich aspoň verejne nehovoriť. V Amerike síce upálili poslednú čarodejnicu v Saleme pred viac ako tristo rokmi, ale čo keď sa teraz vrhnú na elektrických mužov? Keď som sa po troch mesiacoch vrátil z Iowy domov, aj som na to skoro zabudol.

Po siedmich rokoch som mal šancu vrátiť sa do Iowy ako prednášajúci v tom istom programe. Samozrejme, opäť som bol veľmi nadšený, plný energie. Ale celý program premiestnili do nového univerzitného hotela bližšie k centru. Len čo som sa tam ubytoval, vyzdvihla ma jedna z pracovníčok programu a zaviezla na večierok u nového riaditeľa programu. Po ceste som spomínal svoje predošlé zážitky a tajomné elektrické efekty nemohli chýbať. Veľmi dobre sme sa na tom bavili a k riaditeľovmu domu sme prichádzali v dobrej nálade. Prvý pohľad, ktorý sa nám ponúkol, asi ťažko zabudnem. Na malej verande pred vchodom do domu stál na stoličke riaditeľ a vymieňal žiarovku, ktorá práve praskla. Moja nová sprievodkyňa na mňa pozrela tými už kedysi povedomými očami, ale skôr než niečo stihla povedať, rýchlo som vystúpil. Mám pocit, že viem, čo mala na jazyku…

ANJEL MENOM MILAN

Skôr alebo neskôr na to príde každý cestovateľ. Anjeli existujú. Teda aspoň tí anjeli, čo chránia ľudí na cestách. Obvykle sú bez mena, ale jeden sa celkom určite volá Milan.

Mám kolegu, s ktorým chodíme takmer na všetky vedecké cesty. Raz pri návrate z vedeckého kongresu v Prahe sme mimoriadne nesedeli v autobuse vedľa seba. Pri zastávke v polovici cesty som vďaka tomu našiel môjho kolegu v debate s pozoruhodným chlapíkom zo Slovenska. Mal dlhé šedivejúce vlasy a tvár plnú vrások. Ani ma neprekvapilo, keď povedal, že slúžil ako plukovník rodézskej armády. Každá veta, ktorú povedal, nás ubezpečovala, že pred nami sedí svetobežník.

Bolo to začiatkom 90. rokov, nedlho po Nežnej revolúcii, a tak keď náš nový spoločník Milan začal rozprávať príhody z jeho ciest po Srí Lanke, Indii, či Nepále, znelo to, akoby hovoril návštevník z Marsu. Takže jeho ponuka, že nám poradí, ak tam tiež pocestujeme, znela ako žart. Nebral som preto vôbec vážne, keď môjmu kolegovi ponúkol svoju vizitku. Môj kolega je taký neporiadny, že ju mohol akurát tak stratiť. A aj stratil.

O pár rokov mal jeden z našich vedeckých článkov takú dobrú odozvu, že sme dostali pozvanie na konferenciu do Indie. A zhodou okolností sme si tú cestu vďaka grantu aj mohli dovoliť. Jediné, čo nám chýbalo, boli rady svetobežníka Milana. A vtedy sa stal prvý zázrak. Akoby naše podvedomé výzvy počul, krátko nato sám zavolal. Po niekoľkých rokoch na cestách po Ázii bol opäť v Bratislave a ochotný sa s nami stretnúť. Čo lepšie sme si mohli priať!

Milan sa veľmi nezmenil. Len jeho vlasy boli šedivšie a v tvári sa objavili ďalšie vrásky. Ale jeho príbehy boli rovnako neuveriteľné ako predtým. Podstatné ale bolo, že ochotne prisľúbil udeľovať nám dobré rady na cestu tých zopár piatkových popoludní, čo nám ešte ostávali do odchodu. Vďaka tomu sme boli celkom sľubne pripravení a posledný piatok pred odchodom už toho nebolo veľa na debatu. Keď som prišiel trochu neskôr, môj kolega už bol preč. Tak sme s Milanom len sedeli a popíjali čaj. On nikdy nepil alkohol a mne zasa nikdy predtým neprišlo na um piť čaj v bare. A tak som sa čoskoro poberal na odchod.

"Kedy letíte do Dillí?" opýtal sa Milan náhle a zdanlivo bez veľkého záujmu.

"Na budúcu stredu."

"A kedy pristávate?"

"Okolo obeda, krátko pred dvanástou."

Už sa nič nepýtal, a tak som sa zdvihol. Medzi dverami ma však zarazil, akoby si náhle, len tak mimochodom, na niečo spomenul:

"Tak teda dovidenia na budúcu stredu v hoteli Imperial. O jednej poobede, jasné?"

Rýchlo som prikývol a šiel. Znelo to príliš dobre na to, aby to bola pravda. Ale najbližšiu stredu sme sa nechali zaviezť z letiska rovno do hotela Imperial. A Milan bol tam. Od tej chvíle sa o nás dvoch staral ako vlastná matka a sprevádzal nás neznámou krajinou s veľkorysosťou a trpezlivosťou akých by sme sa nemohli dočkať od nikoho iného.

A viete, prečo som si istý, že Milan bol anjel? Jednoducho - nepodarilo sa nám oplatiť mu toľkú pomoc a dokonca ani poriadne poďakovať. Proste sa stratil. To iba anjeli sa zjavujú, keď ich je treba, a miznú tichučko, keď splnili svoju úlohu.

Mimochodom, aj vy sa môžete stať anjelmi. Stačí mať oči otvorené a využiť každú príležitosť pomôcť ľuďom, ktorí sú na cestách. Len tak, z dobrej vôle. Ale nezabudnite sa vytratiť skôr, než sa vám dobrým oplatia, či aspoň zaďakujú. To je podmienka.

ZÁZRAK VO SVÄTOM MESTE

Sväté Mesto Rím je obdivuhodnou, impozantnou galériou historických pamiatok, kostolov a chrámov. Ale v nedeľu okolo obeda je tiché a ospalé ako malá dedinka v zabudnutom údolí. A práve v taký čas zastal náš turistický autobus pred bránami Vatikánu.

"Máte hodinu na prehliadku okolia alebo nákupy," vyhlásil optimisticky náš sprievodca. Zjavne si nevšimol, že široko-ďaleko nebol obchod a ani na pozeranie toho veľa nebolo. Väčšia časť našej turistickej výpravy to vzdala hneď a sústredili sa na praktické ciele, akým bolo nájdenie toaliet a zdolanie poslednej konzervy paštéty, ktorá ešte ostala z domácich zásob. Ale my so ženou sme mali dôležitú úlohu - a síce kúpiť niečo, v najhoršom prípade čokoľvek, čo by presvedčilo našich príbuzných doma, že sme v Taliansku naozaj boli. A ako by sme im mohli vysvetliť, že sme nekúpili niečo "typicky talianske", keď už sme na to mali v Ríme čas? Takže čas by bol, ale s tým nákupom to vyzeralo beznádejne.

"Nemáme šancu," povedala moja žena, "snáď sa nám niečo podarí kúpiť ešte po ceste domov."

"Tak na to môžeme zabudnúť. Naši šoféri pôjdu tak rýchlo, že ledva zastavia na hraniciach." Bolo mi jasné, že riešenie je len jedno - zázrak. A kde inde by sa mal udiať, ak nie vo Svätom Meste?

"Poďme," povedal som odhodlane.

"Kam?" opýtala sa moja žena.

"Poďme a uvidíme," povedal som a vykročil. Moja žena ma nasledovala ako generácie iných žien pred ňou nasledovali svojich bláznivých manželov - s neochotou a rezignovane. Ale aspoň sme sa hýbali.

Smer som vybral inštinktívne. Od námestia Chrámu svätého Petra doľava dlhou, opustenou ulicou. Bolo to beznádejné. Nielenže na celej ulici nebol otvorený obchod, on tam vlastne ani žiaden obchod nebol. Ale trval som na tom, že sa nejaký objaví, a moju ženu už aj prestalo baviť protestovať. Vlastne sme sa ani spolu veľmi nebavili, nebolo o čom. Jediné zvuky, ktoré sme počuli v tom horúcom obedňajšom čase, boli ozveny našich krokov. Do toho z okien hlasy obedujúcich ľudí spolu so zvukmi lyžíc, nožov a vidličiek vydávaných na tejto oslave nedeľnej hostiny. Ťažko si predstaviť beznádejnejšiu výpravu. Ale netrvalo to dlho - po niekoľkých sto metroch sme sa objavili na okraji mesta! Nebolo ľahké uveriť, že také obrovské mesto končí už po krátkej prechádzke od centra, ale všetko vyzeralo tak, že už nie je kam ísť. Ulica končila a menila sa na cestu, ktorá viedla zákrutou k akémusi lesu. Skutočne ťažko nájsť menej nádejné miesto na nákupy.

Moja žena sa začala usmievať presne tak, ako generácie iných žien pred ňou, keď chceli uspokojene ukázať svojim bláznivým mužom, že práve tento nápad nebol z najlepších. Chcel som jej niečo povedať, ale nebolo čo. Naša púť za zázrakom skončila, tento nápad nevyšiel. Najvyšší čas vrátiť sa späť.

Tak sme sa otočili - a tam to bolo. Nielenže sme zbadali obchod a dokonca otvorený, ale navyše celé nákupné stredisko! Stálo na druhej strane ulice a zo smeru, ktorým sme prichádzali, bolo zakryté domami. Nebolo veľké, ale na naše nákupy stačilo. Tie netrvali dlho. Boli sme jedinými nakupujúcimi a v celom obchode bola jediná pokladníčka. Keď sme sa k nej blížili s nákupným vozíkom plným "dôležitých typicky talianskych darčekov", uvidel som regál s holiacimi strojčekmi. Určite poznáte ten paradox - klasický holiaci strojček si môžete kúpiť lacno (alebo ho dokonca dostať zadarmo), ale žiletky doňho sú pekelne drahé. A tu ich mali široký výber a za celkom rozumné ceny. Zišli by sa mi nejaké domov. To by bol skutočne zmysluplný nákup! Ale bol tu problém. Už nám neostali žiadne peniaze. Na chvíľu sme nerozhodne postávali pred regálom a prepočítavali, čo by sa dalo z darčekov príbuzným odložiť, aby som si mohol kúpiť žiletky. Ale náš zoznam darčekov sme už beztak skrátili a nebola šanca zbaviť sa čo i len jediného. Koniec-koncov, zázraky majú svoje hranice. Musel som sa vzdať tohto nápadu. Pohli sme sa k pokladníčke a začali vykladať nákup na pult.

Kým som platil, moja žena Janina naložila darčeky späť do nákupného vozíka a pohla sa s ním k východu. Šiel som hneď za ňou, keď z vozíka náhle čosi vypadlo. Ako som sa po to zohol, zarazil som sa. Z toho vozíka totiž vypadla škatuľka tých žiletiek, nad ktorými sme tak váhali. Pozrel som na Janinu, ale tú zamestnávalo prekladanie darčekov do igelitových tašiek. Pozrel som na pokladníčku, ale tá nám nevenovala žiadnu pozornosť. Tak som sa zohol po ten dar z nebies a šiel ho ukázať Janine. Bolo to neuveriteľné. Neexistovalo vysvetlenie ako mohli tie žiletky preskočiť do vozíka. Vôbec sme sa k tomu regálu nepriblížili, len sme pred ním chvíľu postávali. Nič viac. A teraz boli tu v mojich rukách a Janina ich bez zaváhania pridala k ostatným veciam v igelitovej taške.

"To máš darček navyše od Pánaboha, ty nákupný génius," povedala a hnala ma späť k autobusu.

Treba priznať, toto bol malý zázrak. Len k tomu musím niečo dodať - nie som odborník na žiletky a zdá sa, že ani Pánboh nie. V tom nákupnom centre som sa pozeral v regáli na žiletky, ktoré sa mi zdali vhodné do môjho holiaceho strojčeka. Ale mýlil som sa. Keď som prišiel domov, zistil som, že žiletky zo zázračného nákupu v Ríme sú mi celkom nanič. Veď koniec koncov, zázraky naozaj majú svoje hranice.

GUSTÁV MURÍN