ZRKADLENIE-ZRCADLENÍ
 

Esej

SLOVO A MOC

Je to pozoruhodný, tisícročia sa vlečúci duel. Had a myš. Had je chladný, vypočítavý, bezškrupulózny a hlavne - smrteľný zabijak. Myš pripomína Miky Mousa. Často a rada sa producíruje, mohla by sa tešiť z toľkého záujmu a dať si pokoj s hazardom, ale len čo zazrie hada, fascinovane sa sama blíži bližšie a bližšie, až je vzájomný stret nevyhnutný. Zväčša podľahne, ale (ten paradox!) tie myši, čo nad hadom zvíťazili, samé sa na hada menia. Áno, hovoríme o pochabej ambícii spisovateľov a básnikov pretlačiť sa ku kormidlu dejín a trošku si na tom históriodróme zajazdiť. A táto ambícia sama už má úctyhodnú históriu.

Históriou nepoučiteľní

V histórii nachádzame tri typy stretu spisovateľov a básnikov so súdobou politickou mocou:

Autori, ktorých tvorba narazila na politiku

Paradox tohto typu vyzdvihol Milan Kundera slovami "Iba totalitné režimy dokážu oceniť dostatočne poéziu." Nie je ale isté, či to tešilo samotných básnikov. Už slávny rímsky básnik Ovídius skončil v doživotnom exile potom, čo sa znepáčil nemenej slávnemu rímskemu cisárovi Augustovi. Napriek prosbám o milosť zomrel po desiatich rokoch strávených v rumunskej Tomide na nevľúdnom pobreží Čierneho mora. Dante bol potom, čo sa vlády v jeho rodnej Florencii zmocnili Čierni guelfovia, pod trestom smrti vyhostený. Vyhnanstvo znášal veľmi ťažko a niekoľkokrát sa pokúšal o návrat. Márne blúdil po mestách severného Talianska, až zomrel v Ravenne. Puškin strávil nútene štyri roky na juhu Ruska (Kaukaz, Krym, Kišiňov), ale tu tiež napísal, alebo začal písať svoje najväčšie diela (viď. Kaukazský zajatec alebo Eugen Onegin).

Autori pôsobiaci na politiku tvorbou

Ambície literátov formovať svet asi najlepšie vystihuje básnický "bojovný pokrik" Lawrenca Ferlinghettiho: "Spoločnosť odcudzenia nemá miesto v histórii. Chystáme sa stvoriť zbrusu nový svet!". Ako pozoruhodný príklad môžu poslúžiť samotní beatnici, medzi ktorých Ferlinghetti patril. Tí to so stvorením "zbrusu nového sveta" mysleli v 60-tych rokoch minulého storočia naozaj vážne.

Možno je to prekvapujúce, ale aktuálnej dynastickej politike sa nevyhol ani alžbetínsky klasik William Shakespeare. Jeho hry boli tak poplatné vládnucej moci, že tragédia Richard III. je niektorými kritikmi považovaná za klasický politický pamflet plný historických falzifikácií.

Otvoreným obdivovateľom totalitnej moci bol taliansky básnik Gabriele d´Anunzio, ktorý sa rozhodol slúžiť fašistickému vodcovi Mussolinimu "mysľou i srdcom". Do obdobnej adorácie sa dostal americký autor Ezra Pound, ktorý počas druhej svetovej vojny vysielal z Talianska výzvy, aby USA nebojovali proti Mussolinimu a Hitlerovi. Po fatálnej porážke oboch jeho vyvolencov americké vojská deportovali Pounda domov zavretého v klietke ako šialenca. Tu ho aj izolovali v blázinci, odkiaľ sa dostal len vďaka intervencii kolegov.

Na opačnej strane barikády stál (a podľahol) český spisovateľ a dramatik Karel Čapek. Politické motívy sa objavovali programovo v jeho hrách (napr. Matka), ale celkom jednoznačne v jeho novinárskej tvorbe, ktorá napriek jeho predčasnej smrti napĺňa až sedem zväzkov z dvadsiatich štyroch dielov jeho zobraných spisov. Aj preto o ňom František Černý napísal: "Čapkovo celoživotní novinářské dílo nás opravňuje dokonce k tvrzení, že K. Čapek byl jedním z nejvlivnějších československých politiků meziválečných let a jeho vliv trvá dodnes".

Svojimi ostro formulovanými politickými postojmi je v súčasnosti známy nositeľ Nobelovej ceny za literatúru Günter Grass, ktorý s odsúdením vojny v Čečensku (ale aj genocídy Arménov za prvej svetovej vojny v Turecku) vystúpil na svetovom kongrese PEN International v Moskve v roku 2000. Okrem iného povedal: "Či už v Latinskej Amerike alebo Ázii, kdekoľvek boli ľudia utláčaní či držaní v chudobe a kde sa koloniálna moc udržiavala brutálnou silou zbraní, žiadny pokus vymazať silu literárneho slova neuspel.".

Spisovatelia pôsobiaci v politike

Snahy spisovateľov zasahovať osobne do politiky komentoval veľmi skepticky Paul Johnson: "Buďme opatrní, keď sa jedná o intelektuálov. Je nevyhnutné držať ich ďalej od moci, najmä ak sa pokúšajú nanucovať svoje rady verejnosti."

Už spomínaný Dante mal skúsenosti (a ako sa už vieme so zlými osobnými následkami) s politickou kariérou v rodnej Florencii, kde bol za vlády Bielych guelfov jedným zo šiestich priorov obce a neskôr odišiel ako vyslanec k pápežovi Bonifácovi VIII.. O dvesto rokov neskôr ho jeho krajan Niccolo Machiavelli nasledoval v podobnej diplomatickej misii i politických funkciách. Takisto bol nakoniec politickým vyhnancom, ale so šťastnejším koncom. Hoci je najznámejší ako teoretik bezškrupulóznej moci, písal aj básne, divadelné hry a eseje.

Pozoruhodnú skúsenosť s mocou mal svetoznámy autor Werthera a Fausta, ale súčasne aj dvorný radca a minister weimarskej vlády Johann Wolfgang Goethe. Keď sa napoleonovské vojská v roku 1808 prehnali Pruskom, s úctou zastali pred domom toho, kto ako jediný predstaviteľ weimarskej vlády neutiekol. Sám Napoleon vyslovil pri audiencii uznanie jeho talentu.

Dramatická tvorba pomohla Václavovi Havlovi predtým, než sa stal nepísaným vodcom českého disentu, k zviditeľneniu na medzinárodnej scéne. Tu mu pomoc priamo poskytovalo PEN International a nepriamo dokonca vraj CIA prostredníctvom svojho exponenta Pavla Tigrida. Nakoniec sa nechal zvoliť za prezidenta ČSSR pôvodným komunistickým parlamentom, ktorý predtým schvaľoval zákony vedúce k niekoľkým Havlovým uväzneniam, a jeho najbližším politickým spolupracovníkom sa stal komunistický spoluautor "obuškového zákona" Marián Čalfa .

Príkladom vodcu ozbrojeného odporu je básnik Xanana Gusmáo, ktorý sa neskôr stal prvým prezidentom nezávislého východného Timoru. Svoje politické ašpirácie poňal typicky intelektuálne, keď vyhlásil: "Snáď vo voľbách prehrám, a budem voľný". Neprehral.

Politici a literatúra

Ako zaujímavosť môžeme uviesť snahy niektorých politikov presadiť sa aj na poli literatúry. Hoci by sme v tomto výpočte mohli ísť až do čias rímskeho cisárstva, na ukážku stačí aj nedávna história. Spomedzi píšucich svetových politikov zaujme fakt, že Mussolini v mladosti publikoval novelu Kardinálova milenka a neskôr ďalšiu, obe charakterizované kritikou ako "ľahké porno"!. Kým talianskeho diktátora stihol spravodlivý výsmech, jeho protivník vo svetovej vojne Winston Churchill získal za svoje vojnové pamäti dokonca Nobelovu cenu. Spravodlivejšie by možno bolo, keby sa o ňu podelil so svojím tajomníkom, lebo prepisy vojnovej korešpondencie a zápisníc z porád vojnového kabinetu tvoria väčšinu textu. Mimochodom, sovietsky komunistický vodca Leonid Brežnev nechal za seba napísať jeho vojnové pamäti v útlej knižke "Malá zem" a sám sa za to ocenil na Leninov rad. Na rozdiel od tohto aparátčika bol vraj čínsky komunistický diktátor Mao Ce Tung naozaj pozoruhodným básnikom. Vo výpočte píšucich diktátorov nechýba ani Saddám Husajn, ktorého romány a rozprávky boli povinným čítaním irackých školákov. Jeho muzikál "Zabiba a kráľ" uviedlo Iracké národné divadlo.

Ani bývalý americký prezident Bill Clinton neodolal túžbe oblažiť ľudstvo vlastnou spisbou, a to konkrétne prepadákom s titulom "Between Hope and History" (Medzi nádejou a históriou). Tejto knihy sa z amerických kníhkupectiev vrátilo nie menej ako štvrť milióna kópií. Nepomohol ani fakt, že ju napísal už počas prvého roku svojho prezidentovania - takýto výkon považoval Joseph Heller v knihe "Gold nad zlato" za ukážku absurdít americkej politiky vynájdenú už prezidentom Richardom Nixonom.

Naše, ale malé

V našich luhoch a hájoch (do ktorých môžeme pomocne zahrnúť aj Česko) je od dôb T. G. Masaryka ako prvého československého prezidenta, prepojenie politiky a literatúry neobyčajne blízke. Stálo by možno za samostatnú štúdiu, ale keďže nás v tejto úvahe zaujímajú iné horizonty, uveďme len niekoľko príkladov. V Čechách to bol "robotnícky prezident" Antonín Zápotocký a jeho kniha "Rudá záře nad Kladnem" a samozrejme Václav Havel (ktorého to neprešlo dokonca ani v prvých rokoch prezidentovania, keď v roku 1991 vydal knihu "Letní přemítání"). Knihu o svojej krátkej politickej kariére stihol napísať Valtr Komárek ("Ohrožená revoluce" vyšla na Slovensku v roku 1991), ale aj napríklad Václav Klaus (formou rozhovoru s Karlom Hvížďalom v knihe "První zprava" z roku 1992). Ani slovenskí politici nechcú byť horší. Za mnohých menujme V. Mečiara ("Slovensko, dôveruj si!"), R. Schustera ("Návrat do veľkej politiky" a "Ultimátum"), M. Dzurindu ("Kde je vôľa, tam je cesta"), J. Čarnogurského ("Videné od Dunaja"), ale napríklad aj F. Mikloška ("Čas stretnutí"). O kvalite niektorých z týchto opusov snáď najlepšie napovie komentár k autorovi Dzurindovi, že lepšie jazdí na bicykli ako píše knihy. Ale máme aj pokus o rekord, ktorý jeho autor, Fedor Gál sám v rozhovore pre noviny Telegraf charakterizoval takto: "Keď som bol šéfom najsilnejšej strany na Slovensku, písal som knihu. Neviem, či vôbec existuje prípad človeka, ktorý robí špičkovú politiku a po večeroch si spisuje, čo sa mu v priebehu dňa prihodilo s tým, aby to čo najskôr vydal ako knihu". Ako už vieme, nie je to vôbec unikát, ale Gál je iste jedinečný v tom, keď priznal, že tadiaľto cesta nevedie.

Tri svety 90. rokov

Prvá dekáda po páde totalitných režimov priniesla v strednej a východnej Európe pozoruhodný nový typ vzťahov medzi literátmi a spoločnosťou. Tým sa na celom svete pre spisovateľov vytvorili vo vzťahu k politike tri zásadne odlišné situácie.

Krajiny s totalitným alebo fundamentalistickým režimom

Do tejto kategórie v 90. rokoch patrilo (podľa prehľadu PEN International) takmer päťdesiat štátov. Z Európy to boli balkánske krajiny (okrem Macedónska), Bielorusko, Gruzínsko-Abcházia a časť Cypru pod tureckou okupáciou. V rámci Ázie vynikal najmä Blízky Východ (Izrael, Jemen, Kuvajt, Saudská Arábia, Sýria a Spojené arabské emiráty), Stredný Východ (Irán a Pakistan) vrátane bývalých sovietskych republík (Tadžisko a Uzbecko), juhovýchodná Ázia (Bangladéš, Indonézia, Myanmar-Barma, Srí Lanka, Thajsko, Vietnam), ale aj Čína, Tibet, Severná Kórea, Južná Kórea a Turecko. Proporcionálne najmenej krajín bolo v Afrike (Alžírsko, Egypt, Rovníková Guinea, Etiópia, Nigéria, Južná Afrika a Sudán), čo mohlo byť spôsobené aj malým záujmom o tento kontinent a jeho bolesti. Naopak sa zdá, že konflikt slova a moci zasiahol celú Južnú a Latinskú Ameriku (Chile, Kolumbia, Kuba, Ekvádor, El Salvador, Guatemala, Mexiko, Peru a Venezuela). Najlepší prehľad o situácii v týchto krajinách poskytuje pravidelne vydávaný "International PEN WiPC Case List" jedinej celosvetovej organizácie spisovateľov s dlhodobým zameraním na obranu slobody slovau. Situáciu v týchto krajinách najvýstižnejšie charakterizujú jednotlivé príklady. Z desiatok až stoviek môžeme vybrať len niekoľko ako smutnú ukážku:

Mohamed Boukhobza, Alžírsko
Sociológ a spisovateľ. Náboženskí fanatici mu vtrhli do domu, zviazali jeho deti a pred ich očami mu podrezali hrdlo.

Vladimir Srebrov, Bosna
Bosniansko-srbský básnik. Počas rozpadu Juhoslávie bol členom Demokratickej strany, potom vystúpil. Ostro kritizoval vraždy vykonané bosnianskymi Srbmi. Počas vojny žil v Sarajeve. Srbi ho zatkli a bili, vojenský súd ho odsúdil na päť rokov väzenia za "zradu", presnejšie "nábor vojakov v Sarajeve na boje proti Srbom". Vydal tri zväzky básní.

Kajikhumar Shabdan, Čína
Spisovateľ a básnik, emigroval do Číny z Kazachstanu v roku 1931. V roku 1988 bol odsúdený na 12 rokov "zmeny pomocou práce". Už predtým si odsedel 18 rokov kvôli "podozreniu z nacionalizmu" (1958-1976). Časť svojho niekoľkozväzkového románu "Zločin" napísal vo väzení.

Jorge Crespo Diaz, Kuba
Spisovateľ, právnik a filmár, člen neoficiálneho združenia umelcov a právnikov krátko pred svojim zatknutím podpísal tzv. "Vyhlášku intelektuálov". Jeho novely boli ocenené na literárnej súťaži Cirillo Villaverde. Obvinený z "rozširovania protirevolučnej propagandy, urážky prezidenta a diskreditácie prezidenta a kubánskeho socialistického štátu na medzinárodnej úrovni." Zatkli ho v roku 1993 kvôli opozičným aktivitám.

Farag Fouda, Egypt
Spisovateľ a politický aktivista, zastrelený 8. júna 1992 mužom na motocykli. Polícia zadržala strelca, Abdel-Shafi Ahmed Ramadana, vedúceho káhirskej bunky Jammat e Islamiyya (organizácia disponujúca čiernou listinou kritikov moslimského štátu). Fouda písal otvorene proti moslimskému extrémizmu. Jeho tvorba bola zakázaná Náboženskou univerzitou Al Azhar. Šejk Gazzali sa pred súdom vyjadril, že človek, ktorý zavraždí neveriaceho, by nemal byť potrestaný.

Bealu Girma, Etiópia
Spisovateľ, po vydaní románu "Oromiya" (Dosť bolo), ho prepustili zo zamestnania na ministerstve informácií, pretože vraj inak fiktívny román obsahoval kritiku vlády. O pár mesiacov Girma zmizol, jeho auto sa našlo prázdne neďaleko Addis Abeby. Pravdepodobne zavraždený.

Hugo Arce, Guatemala
Básnik a novinár, spolu s kolegami z časopisu "Tinamit" dostával výhražné listy a telefonáty. Redakciu napadli ozbrojení muži a vypálili ju.

Arswendo Atmowiloto, Indonézia
Spisovateľ a novinár. Ako editor zakázaného magazínu "Monitor" uverejnil rebríček obľúbenosti u čitateľov, v ktorom sa nachádzal o miesto vyššie, než prorok Mohamed. Zatknutý kvôli "blasfémii", "rozširovaniu nenávisti" a "vzbudzovania sociálnych nepokojov". Odsúdený na päť rokov väzenia, vyhodený z Asociácie indonézskych novinárov.

Nguyen Quoc Bin, Vietnam
Vietnamský básnik a novinár, poslaný do výchovného tábora kvôli svojim článkom.

Súhrnne môžeme situáciu autorov literatúry v týchto krajinách charakterizovať výrokom srbského spisovateľa Momo Kapora z 80-tych rokov: "Len tu môže autor zomrieť pre slovo." Táto situácia sa však netýkala len tvorivých jednotlivcov alebo skupiniek tvorcov. Zasahovala milióny obyvateľov a Čína za kultúrnej revolúcie bola extrémnym príkladom obavy režimu z akejkoľvek slobodnej literatúry mimo úzko limitovanej ideologickej objednávky. Veľmi plasticky túto absurdnú situáciu opisuje Dai Sijie v románe "Balzac a malá čínska krajčírôčka", kde je ilegálne vlastníctvo kníh základom celého príbehu.

Smutný osobný príbeh

Rád by som v tejto chvíli zvlášť vyzdvihol príbeh, ktorý som mal ako predseda SC PEN možnosť nielen vypočuť osobne, ale sa stať aj spriateleným svedkom jeho hlavného aktéra - vietnamského básnika Nguyen Hoang Bao Viet. Zvlášť by som ho odporúčal tým, ktorí s takou úžasnou vynaliezavosťou plačú nad osudom slovenského spisovateľa a seba zvlášť.

Tento príbeh sa začína zakázaním kníh tohto vietnamského básnika. Išlo to ale ďalej, išlo o to zakázať mu nielen publikovať, ale aj písať a čo i len myslieť vo veršoch. Na to je podľa vietnamského komunistického režimu najlepší prevýchovný tábor. Do neho bol poslaný údajne len na mesiac (a len na mesiac si mohol zobrať osobné potreby), v skutočnosti je tu ale pobyt bez akéhokoľvek časového obmedzenia a hlavne bez nádeje na slobodu. V tomto tábore musel Bao Viet napísať tisíc strán svojej sebakritiky a to nie len formálne, pretože zaváhanie na ktorejkoľvek z nich mohlo viesť k ďalším dômyselným trestom. Stabilnou súčasťou takejto prevýchovy je nielen duševný, ale hlavne fyzický hlad (na mesiac je vydelené na jednu osobu 25 gramov mäsa). Bolo jasné, že náš básnik tu môže pre svoje verše skončiť veľmi rýchlo svoju životnú púť. Preto sa jeho žena rozhodla zasiahnuť a z vlastnej vôle sa stala pracovnou úderníčkou. Po čase sa jej podarilo získať dokonca aj pracovné vyznamenanie a keď jej ho odovzdávali, vyjadrila želanie, aby sa jej muž vrátil domov, kde ho sama "prevychová". Na veľké naliehanie sa Bao Viet naozaj mohol vrátiť domov, ale bez akýchkoľvek občianskych práv. Naopak mal dve hlavné povinnosti - denne sa hlásiť na policajnej stanici a ročne vypestovať 555 kilogramov ryže na pridelenom políčku. Bolo jasné, že toto je len iná cesta k básnikovmu zániku. Preto opäť zasiahla jeho žena a navrhla mu, aby z krajiny emigroval. Bao Viet sa na cestu aj vydal, ale v poslednej chvíli si to rozmyslel. Nemohol žiť bez svojej rodiny. Preto jeho žena rozhodla, že utečú spolu s deťmi. Verila tomu, že pre jeho poslanie básnika túto obetu a smrteľné riziko stojí za to podstúpiť. Po týždňoch a mesiacoch konšpiratívnych plánov nastal deň, kedy sa mali nalodiť na čln, ktorý ich odvezie do neznáma. Ten čln bol jedenásť metrov dlhý a dva a pol metra široký - dosť pre 15 až 20 ľudí. Pred odchodom sa ale nahrnulo k člnu 68 utečencov, z toho 32 detí. Nebolo ich možné odmietnuť, a tak sa od vietnamských brehov odrazil nebezpečne preťažený čln s biednymi zásobami, ale veľkými nádejami. Tá cesta trvala tri týždne. Počas nej ich trikrát prepadli thajskí piráti a keď im už nemali čo vziať, zobrali nášmu básnikovi aspoň okuliare. Dvakrát ich vyhnali od malajských brehov, veľa lodí minulo preplnený čln bez záujmu. V Singapúre im aspoň vymenili čln za pevnejší, ale znovu sa museli vydať na šíre more. Ku koncu ostal pre všetkých len liter pitnej vody. Básnikova žena už niekoľko dní rozrábala ich dvom malým deťom sušené mlieko v morskej vode. Nakoniec dorazili k brehom Indonézie, ale Bao Viet ako vyjednávač utečencov musel ešte 250 metrov k brehu doplávať sám, pretože ich člnu nechceli dovoliť pristáť. Po tejto a ďalších tortúrach sa celá rodina dostala do Švajčiarska, kde dnes žijú. Nie veľmi šťastne a ani nie veľmi úspešne, ale žijú. Bao Viet môže písať svoje básne. Ale nikto ich nečíta, nikoho tu nezaujímajú.

Krajiny strednej a východnej Európy, Latinská Amerika

Oproti prvej kategórii totalitných a fundamentalistických krajín situácia autorov druhého typu krajín prešla zásadnou zmenou. Tá sa odohrala v priebehu jediného desaťročia v desiatkach krajín strednej a východnej Európy. Ide o unikátny a vo svetových dejinách málo zdôrazňovaný prechod od pozície prenasledovaných kritikov režimu k až utopickým tvorcom nového spoločenského poriadku.

Východiskovú pozíciu politicky aktívnych autorov v strede a východe Európy najlepšie charakterizuje výrok nositeľa Nobelovej ceny Czeslawa Milosza: "Keď je celá spoločnosť postihnutá nešťastnou dobou, poézia sa stáva tak potrebnou ako chlieb."

V tomto smere má česká a slovenská literatúra pozoruhodnú tradíciu začínajúcu už priateľským vzťahom Karla Čapka a prvého československého prezidenta T. G. Masaryka. Českí a slovenskí autori sa odvtedy tradične zapájali do spoločenského dialógu, príkladom je úloha Literárních novin a Kultúrneho života v tzv. obrodnom procese Pražskej jari. Diskutabilným vrcholom úlohy literátov tej doby je výzva "2000 slov" z pera Ludvíka Vaculíka, ktorý ale nebol jej iniciátorom. Na túto tradíciu nadväzovali v rokoch 1988 - 1989 literárne výzvy "Několik vět" a "Vzduch našej doby". Na Slovensku otváral novozaložený Literárny týždenník nezvykle kritickú spoločenskú diskusiu, ktorá v environmentálnych témach pripravovala pôdu pre pád komunistického režimu v novembri 1989.

Treba znovu zdôrazniť, že k pozoruhodnému zviditeľneniu spisovateľov a básnikov došlo v tých európskych krajinách, ktoré sa na prelome 80-tych a 90-tych rokov zbavili komunistického režimu. Bola to tak trochu rozprávková satisfakcia, ktorá pre ich kolegov v západných krajinách Európy už nebola mysliteľná. Spisovatelia strednej a východnej Európy skutočne rukolapne menili dejiny.

Napríklad etnické vojny na Balkáne v 90. rokoch sú charakteristické tým, že ich viedli proti sebe literáti navzájom. Veď celá filozofia etnických čistiek bola po rozpade komunistickej Juhoslávie iniciovaná poprednými členmi Srbského zväzu spisovateľov a Srbskej akadémie vied. Spomedzi vodcov rôznych strán tejto série konfliktov pôvodne "bratských národov Juhoslávie" boli literárne činní:

Radovan Karadžič, vodca srbských nacionalistov (právnik a básnik).
Franjo Tudjman, chorvátsky prezident (pôvodne člen chorvátskej pobočky PEN Int.).
Slobodan Miloševič, juhoslovanský a srbský prezident.
Alija Izetbegovič, prezident Bosny a Hercegoviny.
Ibrahim Rugova, prezident provincie Kosovo.

Kaukazský región mal v tom čase dvoch významných literátov na najvyšších postoch

Zvjad Gamsachurdia sa z disidentského spisovateľa stal prezidentom Gruzínska a v tejto funkcii vzápätí celkom zlyhal. Jeho snaha o sústredenie až diktátorskej osobnej moci ho izolovala a nakoniec po politickom páde opustený pácha samovraždu.

Pôvodne disidentský spisovateľ Levon Ter Petrosjan bol v tom istom období prezidentom Arménska a takisto s nešťastným výsledkom. Jeho pokusu o druhé zvolenie zabránili masové demonštrácie.

Deväťdesiate roky sú ale najštedrejšie na najvyššie politické posty k literátom práve v strednej Európe. Súčasne sú prezidentmi svojich krajín títo nositelia v literatúre známych mien:

Václav Havel, Česká republika.
Želju Željev, Bulharsko.
Lennart Meri, Estónsko.
Arpád Göncz, Maďarsko.

Viac ako rovnocenným partnerom tejto pozoruhodnej skupine prezidentov je v tej dobe nemecký prezident Carl-Friedrich von Weizsäcker, filozof a učenec.

Snaživým votrelcom do tejto elitnej skupiny bol ešte nedávno prezident Slovenskej republiky Rudolf Schuster. Svoje priemerné až podpriemerné detektívky, výrobné romány a pamäti si cení natoľko, že na ne nezabúda ani počas tohto významného úradu a robí všetko preto, aby sa stal najprekladanejším slovenským autorom (pri oficiálnej ceste do Číny mu dokonca aj tam odovzdali preklad jeho "Ultimáta"!), ale ďaleko ho prekonal jeho poradca, ktorý sa za tú istú dobu dokázal stať najprekladanejším slovenským básnikom na svete!

Symbolickú silu literatúry pocítil v tej dobe negatívne prezident Ukrajiny Leonid Kučma (ktorý si bol s bývalým komunistickým nomenklatúrnym kádrom Schusterom veľmi blízky). Chcel sa votrieť do priazne občanov položením kvetov k pamätníku najuznávanejšieho ukrajinského básnika Tarasa Ševčenka v Kyjeve, ale priestranstvo dňa 9. marca 2001 zaplní taký dav protestujúcich (ktorí pripomínajú obvinenie Kučmu z nariadenia likvidácie novinára Heorhija Gongadzeho), že sa Kučma svojho zámeru radšej vzdá a neodváži sa prísť.

Paradoxne však tento vysoký politický status spisovateľov súbežne sprevádza nápadný pokles záujmu o ich tvorbu. Už v prvých rokoch po páde komunistického režimu sa čitateľský záujem tak naplní, že prakticky všetky diela disidentských autorov sa stávajú nepredajnými (v Čechách je to napríklad Ivan Klíma, na Slovensku Miroslav Kusý). Iste ešte horší je ale ironicky krutý zvrat osudu napríklad ukrajinského spisovateľa Jevgena Sverstjuka. Ten si odsedel v komunistickom väzení dvanásť rokov za knihu, ktorá nemohla vyjsť na Ukrajine, a tak ju vydali v prestížnom vydavateľstve Harvardskej univerzity. Po páde komunistického režimu o túto knihu neprejavilo záujem ani jedno "slobodné a nezávislé" ukrajinské vydavateľstvo.

Latinská Amerika a literáti

Vďaka štúdii profesora Glauca Ortolana, vypracovanej pre workshop Writers and Politics na Oklahomskej Univerzite môžem uviesť aj príklady z Latinskej Ameriky, ktorá má dlhú tradíciu literátov na tých najvyšších politických postoch.

Rómulo Gallegos, autor slávneho románu "Doňa Bárbara", bol prvým demokraticky zvoleným prezidentom Venezuely.

José Sarney, brazílsky básnik a románopisec, v roku 1985 nastúpil do prezidentského úradu ako prvý civil po dvadsiatich rokoch vojenských režimov.

O podobný post sa pokúšal aj peruánsky spisovateľ Mario Vargas Llosa, ale neuspel vo volebnom boji proti neskôr škandalózne preslávenému prezidentovi Fujimorimu.

Latinská Amerika však napriek tomu (a vysokej prestíži národnej literatúry v ťažko sociálne i politicky postihnutých krajinách - napríklad básnický festival v Medellíne má masovú návštevnosť) je len pretendentom na možné budúce opakovanie unikátneho javu nástupu literátov do najvyššej reprezentácie svojich krajín tak, ako sa to stalo v strednej a východnej Európe v 90. rokoch. Česká a slovenská politická scéna bola takou arénou úspešného prieniku literátov aj na iné posty (členovia parlamentu, veľvyslanci), že sa začalo hovoriť o naplnení utopickej vízie osvieteného štátu vedeného umelcami. Táto vízia skončila prechodom z 20. do 21. storočia.

Demokratické krajiny západnej Európy a USA

Tretí typ krajín má dlhoročnú demokratickú tradíciu. Úloha umelcov v politickom dianí tu skončila so začiatkom minulého storočia. Pozoruhodne výstižne to charakterizoval poľský spisovateľ Ryszard Kapuścinski: "Ešte na začiatku 20. storočia boli spisovatelia schopní zohrávať vedúcu úlohu v revolučných udalostiach, ale behom päťdesiatich rokov ich vytlačilo na okraj spoločenskej pozornosti prvé masovokomunikačné médium - rozhlas. Televízia neskôr odsúdila rozhlas do obdobnej okrajovej úlohy, kým spisovatelia sa dostali až na samú hranu viditeľnosti v zornom poli dnešnej spoločnosti."

Ethan Canin, autor vyučujúci na prestížnej Iowa University (ktorá je centrom literárnych štúdií v Spojených štátoch) šiel ešte ďalej, keď povedal: "Boli časy, keď knihy boli kráľom, ale dnes kraľujú filmy a knihy sú takmer ignorované. Spisovatelia sú dnes stále viac nútení hľadať si malé ostrovčeky samých pre seba."

Oba výroky potvrdzujú aj štatistiky. V roku 1999 sa na najväčšom knižnom trhu sveta, v Spojených štátoch, predalo viac videohier ako kníh.

K tomu niet čo dodávať.

Naše, ale malé II.

Zapojenie (šťastné i menej šťastné) slovenských literátov do politiky v minulom storočí a hlavne po Novembri 1989 by najlepšie zmapovala samostatná štúdia (ak by o ňu vôbec niekto stál). A ako dôkaz, že by to bolo z čoho čerpať, stačí snáď niekoľko príkladov.

Priamo k politike sa v 90. rokoch rozhodli knižne vyjadriť napríklad Gabriela Rothmayerová ("Zo zápisníka poslankyne"), Ján Tužinský ("Motiviáda") a dokonca aj Vladimír Mináč ("Sub tegmine"). Celú plejádu literátov, ktorí sa po Novembri 1989 zapojili do politiky (nehovoriac o veľvyslancoch a iných vysokých štátnych predstaviteľoch) začal neslávne Rudolf Čižmárik ako snáď len niekoľkodňový šéf oddelenia kultúry ÚV KSS. Ten menoslov by bol asi poriadne dlhý a takmer každé meno by stálo za komentár.

Omnoho zaujímavejšia a nesmierne rozsiahla by však bola asi rekapitulácia politického rozdelenia spisovateľskej komunity (hoci aj tu zrejme išlo až na prvom mieste o peniaze), ktorá trvá latentne dodnes. Dňa 25.10. 2003 vo vlastných novinách SME ich šéfredaktor Martin M. Šimečka vyhlásil s veľkým gestom priamo v titulku "Hlásim sa ku skupinke, pán premiér!". Toto falošné gesto celkom zapadlo, hoci v ňom aj bolo racionálne jadro. Šimečka totiž skutočne bol (a možno ešte stále je) členom literárnej skupinky, kde pôsobil skôr ako figúrka v rukách osvedčenej dvojice Ján Štrasser - Peter Zajac. Tá v 90. rokoch kádrovala všetkých literátov takmer na chlp rovnako arogantne ako obdobne agresívna literárna skupinka, kde vynikalo duo Drahoslav Machala - Milan Ferko. A len čírou náhodou sa najkrikľúnskejší protagonisti oboch vzájomne nezmieriteľných skupiniek (Štrasser - Ferko) umiestnili na čelných pozíciách autorov "častušiek" z výberu "Nám s úsmevom sa kráča… The best of KSS & KSČ", ktorý vydal Bonton na desiate výročie režimu, ktorý tieto texty piesní oslavovali.

Čo s tým a ako ďalej?

Na záver teda môžeme konštatovať, že v 90. rokoch sme boli svedkami unikátneho rozdelenia sveta na tri typy krajín, podľa toho, akú úlohu v ich spoločenskom pohybe zohrávali spisovatelia a básnici. Je evidentné, že prvý typ je v súčasnosti na ústupe vďaka všeobecnému demokratizačnému trendu. Druhý typ existoval v takom unikátnom rozsahu a v takom pestrom regióne, akým je stredná a východná Európa zhruba desaťročie a s nástupom 21. storočia zanikol. Oba predošlé typy sa teda naplnením želaní literátov paradoxne menia na tretí typ, v ktorom je hlas spisovateľov a básnikov celkom na okraji pozornosti súčasnej spoločnosti. Snáď dostatočným príkladom je dramatický príbeh vietnamského básnika ako politického utečenca vo Švajčiarsku.

Vďaka štipendiu ArtsLink som mohol v roku 2001 na Oklahoma University zorganizovať workshop s aktívnou účasťou zástupcov English Department, Modern Languages Department, International Programs Center, College of Arts and Sciences a časopisu World Literary Today. Prednášajúci aj diskutujúci sa zhodli na pozoruhodnom závere, že síce nepochybne klesá spoločenská rola spisovateľov na národnej a regionálnej úrovni, ale to by malo byť v budúcnosti kompenzované ich stúpajúcou aktivitou i autoritou na globálnej úrovni.

Namieste je ale otázka, či je táto optimistická vízia reálna aj pre naše krajiny (Slovensko a Čechy) a či pri klesajúcom záujme o písanú literatúru je vôbec možné, aby naši spisovatelia a básnici ešte niekedy mali takú politickú vážnosť, akú zažili na krátky čas žičlivých 90. rokov? Otázkou tiež je, či vôbec majú literáti priamo zasahovať to spoločenskej diskusie (tak ako sa o to nešťastne pokúšal Ludvík Vaculík pred rozdelením ČSFR vo svojej stati "Moje slovenská otázka", či neskôr v celkom nekompetentnej úvahe "Moje maďarská otázka") a či táto ich úloha v demokratických krajinách nie je prekonaná už z podstaty otvorenej demokratickej spoločnosti. Na druhej strane PEN International signalizuje vážne varovania pred návratom obmedzovania slobody slova, tentoraz v takých baštách demokracie, akou sú Spojené štáty, kde až hysterická snaha riešiť situáciu tzv. protiteroristickými zákonmi vedie dokonca k zákazom "ideologicky podozrivej" literatúry z iných krajín.

Je teda večný súboj slova a moci už uzavretou kapitolou, alebo sa len hľadá jeho nová forma?

GUSTÁV MURÍN


Zpět na obsah