Slovensko-česko-slovenská reflexia

ANTONÍN J. LIEHM O SLOVENSKÝCH INTELEKTUÁLOCH V LITERATÚRE

Posledné záchvevy cenzúry pred rokom 1968 postihovali už samotné rozhovory pri ich vydávaní časopisecky, zvyčajne niekoľko mesiacov predtým. Liehmom charakterizované "učenie sa demokracii" sprevádzali na oboch stranách rieky Moravy rovnaké alebo veľmi príbuzné osudy, vo všetkých prejavoch, vrátane "nevyspytateľnej" cenzúry. Keďže nám ide o reflexiu slovenskej reality a dobového myslenia, ako ju zaznamenal u profilujúcich spisovateľov, sústredíme sa iba na nich. Osudu ním zaznamenaných filmárov sa budeme venovať inokedy.

Rozhovory i v knihe Liehm uvádza v časovom slede, tak ako vznikali. Začína Ladislavom Novomeským, ktorý vznikal v dvoch rokoch 1965 a 1968. Domik Tatarka si "vytlačenie rozhovoru pred Vianocami 1967 v Kultúrnom živote vynútil na sekretariáte ÚV KSS iba hrozbou vrátenia straníckej legitimácie". S Eduardom Goldstückerom, ktorého považujeme aj za slovenského spisovateľa, vzhľadom na rodisko na Orave, štúdia a mladosť na Slovensku, predpokladali, že dvojdňový rozhovor robia iba pre dejiny. Alfonz Bednár sa obával, že dobu priveľmi predbehli rozhovorom z jesene 1967 pre tlač ho uvoľnil bez zmien až na jar 1968. S Petrom Karvašom autor hovoril až medzi poslednými v roku 1968, keď už cenzúra prestala existovať. Podľa Liehma však medzi všetkými rozhovormi so slovenskými a českými intelektuálmi nebolo principiálneho rozdielu: "všetci hovorili rovnako slobodne v dobe, keď vôbec nebolo isté, či bude smieť vyjsť čo i len jediné slovo z toho, čo sme povedali".

V rozhovore s Ladislavom Novomeským Liehm vyslovil tézu, "že zrkadlo pohľadu najbližšieho národa je možno ešte dôležitejšie pre nás Čechov...A kto iný ako práve Slováci by nám mali pripomínať,akí skutočne sme. Stále, denne, aby sme nemohli ani na okamih uveriť tomu, že pravda je iba to, čo si o sebe myslíme..." Novomeský ho trochu krotil, poukazoval na nevyhnutnosť "akejsi slovenskej národnej skromnosti, aby si každý kverulant neosoboval právo byť korektívom, keď sám nedokázal zamiesť pred vlastným prahom a urobiť si doma poriadok". Zároveň vnímal zo svojho dlhodobého pražského pobytu, že "v Čechách je zas neustála tendencia skláňať sa k mladšiemu, zaostalému bratríčkovi, a to nie je o nič lepšie." Požadoval "naučiť sa všetkému, zvládnuť všetky techniky, chodiť inde, pozerať sa okolo seba, ale potom vypovedať o sebe, o národe, o krajine". Nepliesť si nikdy "národnú hrdosť s národnou domýšľavosťou", čo sa mnohým dodnes stáva na oboch stranách, ale on to oprávnene požadoval prekonávať predovšetkým na slovenskej. Dobový kultúrny život dvoch národov vnímal ako "neustále trvajúci spor", až tvorivú hádku. V tom videl ospravedlnenie "existencie dvoch národných kultúr popri sebe: v ich dialógu, v tom, ako sa medzi sebou sporia, ako sa v nich všetko javí z dvojitého aspektu, dvoma očami". Poukazoval na Šaldu, ktorý polemicky inému českému autorovi odkazoval nevyhnutnosť, "aby sa česká a slovenská tvorba, literárna, či iná, neustále dotýkali, diskutovali a v spore rástli". Rozhodujúcim kritériom mu však bola kvalita: "Veď pre Čechov je rovnako dôležitý Fulla /na inom mieste uvádzal aj Bazovského a Filčíka, pozn. autora/ ako pre nás Šíma...", ktorých vnímal aj v európskych súvislostiach.

Novomeský pociťoval, že počas druhej svetovej vojny a po nej sa medzi Čechmi a Slovákmi "čosi zásadného prihodilo. Obe spoločenstvá sa vyvíjali odlišne, na českej strane bolo nemálo dotknutosti a veľakrát aj škodoradostnosti za tridsiaty deviaty rok a Povstanie sa prijímalo ako v podstate dobré, ale zároveň ako čosi, čím sa len niečo odčiňuje". Prekonať to videl v možnostiach "ukázať, že nielen medzi Slovákmi treba hľadať akési "previnenia", ale že i nejeden Čech mal na minulosti svoju vinu, a hlasy proti českým omylom a tomu, čo z nich prežíva dodnes , musia vyjsť z českých kruhov. Všetko ostatné by totiž bolo celkom neúčinné."

Novomeský sa nekompromisne politicky a kultúrne zasadzoval za emancipačnú a partnerskú líniu oboch národov. Presahovalo to však líniu komunistickej strany, ktorej bol členom, ktorej dôveroval, ale ktorá ho poslala aj do kriminálu a priamo ohrozovala jeho život za prejavovanú slobodomyseľnosť. Tlmočil za ostatných, že aj koncom šesťdesiatych rokov, ako predtým neustále, vnímali priamo "strach, že slovenským záujmom a záležitostiam sa nebude venovať primeraná pozornosť." V úvahách vo väzení dospel k názoru, že "žiaden slovenský nacionalizmus nie je mysliteľný bez českého šovinizmu, paternalizmu a ľahostajnosti. Bez nich by nebol ničím a jednoducho by odumrel." Sebakriticky videl, že " pre mnohých ľudí, komunizmus prikryl jednoducho chyby a nedostatky všetkých strán a všetkých tendencií, ktoré sa dostali pod jeden klobúk". Naznačoval síce neschopnosť vyriešiť všetky problémy vládnúcimi komunistami, ale nedomýšľal to až tak, že by miesto vládnutia, mali umožniť minimálne spoluvládnutie s inými politickými zameraniami, alebo priamo slobodné demokratické a pluralitné voľby. Požadoval síce najmä v literatúre a umení "umožniť a zaistiť úplne slobodný prejav v tej najďalekosiahlejšej miere", kritickosť aj do "posvätných a nedotknuteľných" vecí a do vlastných radov, ale nekriticky to videl len ako "problém pre nás komunistov, ktorí sme vždy /sic!, pozn. autora/ boli práporčíkmi slobody.". Liehm mu oponoval tlmočením dobového straníckeho názoru, že "taká sloboda prejavu, hoci umeleckého, skrývala nebezpečenstvo reštaurovania kapitalizmu." Novomeský sa však toho neobával, stále veril, že "Ľudia prijali socializmus okrem iného aj v nádeji, že im otvorí cestu k takej slobode myslenia a prejavu, akú im kapitalizmus neotvoril...Socializmus sa líši od kapitalizmu tým - a tiež to prisľúbil - že dvíha závory, ktoré už kapitalizmus zdvihnúť nevedel." Dôsledne požadoval "slobodu prejavu, a nie jeho obmedzovanie". Vnímal však nedokonalosť každého režimu, aj tragédiu a ilúzie vtedajšej sovietskej literatúry a spoločnosti, kde sa veci nedali jednoducho "riešiť tým, že miesto Stalina budú citovať Lenina..." Odmietal však kritériá deľby podľa národných meradiel, rozlišovať chcel "medzi progresívnym a regresívnym, a nie medzi českým a slovenským". Obhajovať chcel všetko veľké v literatúre, aj mimo dogmatických kánonov socialistického realizmu. Vítal rehabilitáciu takých autorov ako Seifert, Holan a Halas, ktorá však vtedy bola pred normalizáciou opäť iba dočasná a považoval to aj za "víťazstvo slovenskej literatúry". Požadoval autonómiu kultúry a kultúrna politika mu mala byť "v súlade so snahami avantgardy spisovateľov a umelcov vôbec." Ibaže odmietal rozplynutie komunistickej ideológie " v bezbrehosti názorov". Požadoval iba od vládnúcich komunistov, medzi ktorých sa radil aj sám, vlastne nesplniteľné, na tú dobu však pre dogmatikov odvážne, priveľmi reformné až revolučné: "musíme byť strážcami slobody iných názorov alebo dokonca protinázorov. Ak na to zabudneme, zabudli sme na veľmi podstatnú otázku socializmu." Iba tak sa podľa neho, "v konflikte a spore", vychádzajúc z Marxa, mohol posilňovať socialistický svetonázor. Aj preto odmietal kádrovanie autorov na príklade najvýznamnejšieho prozaika slovenskej emigrácie, Jozefa Cígera Hronského, ktorého dielo prekračovalo jeho samotného, považoval ho už, na rozdiel od päťdesiatych rokov "v mnohých ohľadoch za nášho."

Vyznával sa, že mu vždy inponovalo spojenie básnika s politickým vyznaním. Nezval mu bol príkladom "básnika ľavice a pritom predovšetkým básnika", na druhej strane bol rešpekt pred skôr apolitickým Jánom Smrekom. Poézia mu bola celoživotnou oporou, aj vo viacročnom väzení v Leopoldove. "Poézia ma vždy držala, podporovala a nikdy ma neopustila. Aj v tých najhroznejších chvíľach som svoju pravdu vždy vyslovoval v nenapísaných veršoch. Vo veršoch boli vtedy i moje nenapísané polemiky s Gottwaldom." Aj tam veril a želal si zásadnú premenu praxe komunistického socializmu: "Strašne ma tie väzenské roky ťažili, až som sa hanbil, že aj na mne sa dá demonštrovať hrôzostrašnosť toho, čo sa tiež považovalo za socializmus, bol som vonku, nebol som rehabilitovaný, Clementis bol mŕtvy, ale hovoril som si, možno radšej ponesiem tú pečať, akoby som sám ešte svojou výpoveďou prispel ..." /Vetu nedokončil, zrejme myslel ku kritike režimu a jeho prejavov v päťdesiatych rokoch, pozn. autora./

Novomeský sa už otvorene priznával k tomu, čo mu v politickom procese tiež priveľmi priťažilo. Do Povstania sa zapojil preto, "aby vrátil Slovensko do konceptu demokratických a slobodomyseľných národov, ba získal preň dôstojnejšie miesto, než aké kedy malo". Zároveň hovoril za ľavicovú intelektuálnu generáciu, " ktorá nebola proti slovenskému štátu ako svojprávnej domovine slovenského národa. Dostávali sme sa s ním do sporov, dokonca ozbrojených sporov, pretože nebol svojprávny...Boli sme proti slovenskému štátu, aký bol, nie preto, že bol." V jeho riešení však "nič lepšieho ako socialistické riešenie problémov nepoznal", neustále veril, že jeho korekciou možno dosiahnuť "skutočnú realizáciu skutočného socializmu".

Dominik Tatarka sa v lete 1967 Liehmovi vyznával, že v niektorých prípadoch mimoriadnej angažovanosti veril v politickú silu spisovateľov. Príkladom mu bol André Malraux "spisovateľ veľkého formátu s jasnou politickou koncepciou". Kunderovo hľadanie "niektorých základných otázok zmyslu národných dejín" mu bolo príbuzné so slovenským už od dôb národného obrodenia. Kritizoval ľahkomyseľnosť, s akou sme sa v školách zriekli "vlastných humanistických tradícií", vrátane kresťanských. A sebakriticky pomenovával generačné literárne postoje, keď sa niektorí spisovatelia stávali iba "propagandistami". Pri stavaní sôch "cudzím bohom", takmer sme stihli "zabudnúť na zmysel národných dejín" a "nevyslovene sme sa zriekali národnej individuality". Pri koncepcii renesancie kultúry a umenia vyzýval nielen na " zachovanie slávy a pamiatok minulých vekov, ale i o nesmrteľnosť súčasníkov", čo sa nemohlo obísť bez "pestovania hrdosti občana". Požadoval jednotnosť postupov českých a slovenských spisovateľov "v rozvíjaní československej socialistickej demokracie". Pretože, "Kedykoľvek sa demokracia porušuje alebo dostatočne nerozvíja na Slovensku, musia to nutne pocítiť v Čechách a naopak. Postavenie slovenského národa vo svete je v podstate rovnaké ako postavenie českého národa a jeho kultúry." Paradoxne vnímal päťdesiate roky, keď "úder stalinizmu dopadol najskôr na niekoľko slovenských spisovateľov, ktorí - Matuška, Chorváth, Mináč, ja - mohli byť najmenej podozriví z akéhokoľvek nacionalizmu, naopak boli priamo stelesnením toho, čo spája obe literatúry a oba národy." Bral to o to paradoxnejšie, že všetci boli komunisti: "Iní komunisti sa predtým zišli bez nich a zaviazali sa, že ich budú kritizovať, že sa zrieknu priateľstva a stykov s nimi." Vyčítali mu podozrivé postoje k sovietskej literatúre. Vraj má rád Majakovského, "pretože spáchal samovraždu". Zastrašovali ho napríklad tak, že jedna spisovateľka prišla za ním s podčiarknutými miestami v knihe Človek a skutky, ku ktorým sa mal priznať, zároveň k zlému vzťahu k robotníckej triede...

Tatarkov spisovateľský a kritický talent sa však rozvíjal na schopnostiach pamätania, formulovania, mravnom, zmyslovom a intelektuálom uvedomení. "Otázka postavenia človeka" mu splývala "s problémom postavenia národa". Cítil sa nielen vrstovníkom popredných českých autorov, ale aj Camusa a ďalších existencionalistov. Aktuálnosť existencionalizmu neodvodzoval iba z literatúry, ale mu "vyplývala logicky z domácich podmienok, zo zmeny pocitu, z neistoty, z nutnosti premýšľať o postavení človeka". Hlásil sa k avantgardnému surrealizmu, pri ktorom navyše využil rad ironických prvkov v Panne zázračnici. Situácia Slovenska v prvej polovici štyridsiatych rokov mu umožňovala "realizovať sa a projektovať iba v imaginárnych prejavoch ľudskej senzibility".

Liehmom hodnotovo vyššie doceňovaná próza Démon súhlasu používala obranné prostriedky inotaja a metafory, aby sa vyhla cenzúrnemu zásahu. Tatarka sa tu vyrovnával s podobou kolektivizmu: "stratou pocitu vlastnej zodpovednosti v mene predstieraného spoločenského zápasu. Možno to bola svojho druhu u nás prvá politická satira na ľudí, ktorí vlastnú zbabelosť skrývali za všeobecný súhlas so všetkým a všetkými, na ľudí, zriekajúcich sa myslenia vlastným mozgom a pokúšajúcich sa myslieť akýmsi vymysleným mozgom kolektívnym..."

Liehm vnímal koncom šesťdesiatych rokov zhoršovanie vzťahov medzi českou a slovenskou inteligenciou a kultúrnymi pracovníkmi. Tatarka mu odpovedal, že "inú ako národnú organizáciu kultúry zatiaľ ľudstvo nepozná". A slovenská kultúra "ak chce byť svojbytná, originálna a neodvodená, sa nemôže jednoducho uspokojiť s prostredníctvom kultúry českej." Podľa neho iba originálne hodnoty v českej a slovenskej kultúre, "na ktoré sme hrdí a ktoré nás nielen zbližujú, ale vzájomne zväzujú" môžu vytvárať náš spoločný osud.

Pocit krivdy v šesťdesiatych rokoch sa na Slovensku približoval k podobným pocitom ako v deväťdesiatych rokoch, čo viedlo k vzniku najskôr dvoch republík vo federácii a neskôr úplne samostatných. "Koncepcia povojnového vývoja, smerujúca k vyrovnaniu medzi oboma časťami republiky, zostala nenaplnená, a skoro sa zdá, že rozdiely sa ešte prehĺbili. Na Slovensku vzniká dojem, že Slovensko je zanedbávané na úkor českých krajín". Tatarka si myslel, že "je najvyšší čas, aby tieto problémy verejne vyjasnili českí a slovenskí ekonómovia, rovnako ako sme si už mnohé verejne vyjasnili v diskusii v kultúrnej oblasti."

Liehm mu oponoval, že "v Čechách vznikajú dojmy a nálady práve opačné, že Česi majú tendenciu zvaľovať vlastné problémy na industrializáciu Slovenska a pod". Tatarka predvídal, že zahmlievanie a neprístupnosť objektívnych údajov môže viesť až k nepríjemným a hrozivým dôsledkom. Nachádzal tu aj psychologické momenty: "Väčšie národy sa tiež až napodiv dôsledne nedokážu vmyslieť do postavenia a mentality menšieho národa. Veď dokonca aj v koncepcii našej kultúry sa kedysi objavila požiadavka vzájomného splývania /spomeňme na Stalina v jazykovede.../" Východisko videl v rozvíjajúcej sa demokracii: "Keby si tieto dva národné egoizmy, keď už ich tak nazveme, teda český aj slovenský, našli demokratické prostriedky, ako sa neustále prevetrávať, kriticky navzájom hodnotiť, analyticky skúmať v demokratických podmienkach, mohli by sa rozvíjať ako úplne pozitívne sily". Podľa neho o žiadnej, teda "ani o národnostnej otázke nemožno nikdy hovoriť, že bola vyriešená. Aj národnostnú otázku je treba riešiť neustále, každý deň." Žil vo vedomí spoločnej "nevyhnutnosti života oboch národov" , ale aj reálne pociťovanej nespokojnosti Slovenska a Slovákov v kultúre a hospodárstve. Niekedy sa mu zdalo, že nespokojnosť s centralistickou koncepciou ekonomiky bola dokonca väčšia ako pred vojnou: "A Česi pri pocite vlastnej bezmocnosti môžu zas hľadať tzv. vinníka na druhej strane...Rozumieť si a porozumieť sa však môžu iba ľudia slobodní, ktorí sú osvietení alebo aspoň úplne informovaní. Otázka našich vzájomných vzťahov je nepochybne mračnom alebo hmlou, ktorá bráni plne sa orientovať na reálne ciele, na riešiteľné problémy".

Otázku národnej kultúry vnímal Tatarka ako osudovú: "...čím je národná kultúra intenzívnejšia, čím intenzívnejšie sa sústreďuje na vyjadrenie prítomnosti, tým viac objavuje i z národnej minulosti... Práve u najvýsostnejších zjavov českej prózy cítime toto obsiahnutie českých dejín, mýtov českého národa". Na Slovensku obdobu nachádzal v sochárskom zjave Vladimíra Kompánka, jeho imitácie starých drevených stĺpov vnímal "ako ochranné božstvá nášho osudu, našej národnej kultúry".

Liehma dlho znepokojovala otázka, "kde sa v Čechoch, príslušníkoch malého, po stáročia utláčaného národa, vzala tá prezieravosť voči Slovákom, tá úplná neschopnosť pochopiť ich problém a optiku..." Podľa Tatarku "je asi vlastnosťou menších národov, že napriek vzájomnému uisťovaniu sa zaujímajú predovšetkým o veľké a väčšie, alebo si zasa pred nimi dávajú pozor." Veľakrát zažil ako si " malé národy mimoriadne prejavovali úctu, ale aby potom naozaj, hoci s pomocou nejakých inštitúcií, začali študovať tvorbu tých druhých , to sa stáva veľmi zriedkavo". Pritom sa priznával, že on práve asi najviac čitateľských ohlasov získal od českých čitateľov.

Pri reakcii na tému slovenského provincializmu zovšeobecňoval, že nie je iba výsadou malých národov. "Ten hrozí kultúre a literatúre veľkých a najväčších práve tak ako najmenším...i v kultúre je najosvedčenejšou metódou skutočnej obrany tradičných hodnôt útok na ciele, ktoré prináša epocha... tradicionalizmus znamenal epigónstvo, omieľanie vzorov a výrazových prostriedkov už dávno zužitkovaných, otrepaných a ošúchaných. Rovnako je to však, keď sa veľmi, veľmi ponáhľa, aby sme nezostali za niečím veľmi pozadu. V tom sa niekedy provincionalizmus malých líši od sebavedomého až spupného provincionalizmu veľkých. Rozdiel v tom však nakoniec nie je."

Za svoju generáciu hovoril, že "má pocit obrovského sklamania. Sklamaním z realizácie socializmu sú poznamenané všetky veľké zjavy súčasnosti". Myslel tým na literatúru. Nebola to však iba sklamaná, ale aj zaskočená generácia. "Nenachádza prostriedky a možnosti, ako uplatniť a uskutočniť svoj názor, svoje sny. Je to generácia tragická, a pritom možno aj dôverčivá, ktorá už túži aspoň po tom, aby sa jej konečne sprístupnili materiály, protokoly a zmluvy, ktoré sa bezprostredne dotýkali dejín ich života. Dozviem sa ešte niekedy, ako to bolo v skutočnosti s Trockým, so španielskou vojnou..." Tatarka neveril, že každá generácia musí skončiť sklamaním. U svojej doceňoval výstupy v kultúrnej tvorbe: "Iba v tejto oblasti sa diali a dejú pokusy poľudštiť odľudštený aparát, ubrániť priestor pre človeka, objaviť či tvoriť prostriedky národného a medzinárodného porozumenia". Príslušníci jeho generácie považovali "za základný problém medzinárodné postavenie republiky".

Eduard Goldstücker, ktorý mal za sebou, rovnako ako Laco Novomeský /nevraviac o početných nekomunistoch/ väzenské múry Leopoldova, odmietal aj na základe kafkovských štúdií schematické: "Delenie umenia na realistické, a teda prijateľné, a nerealistické, a teda neprijateľné..." Literatúru to mohlo viesť iba do provincionalizmu a bezvýznamnosti. Vnímal obmedzené možnosti spisovateľov "vypovedať o formách a podmienkach súčasného života". Ešte v roku 1967 v rozhovore požadoval "nejako sa dohodnúť, presadiť isté zásady, ktoré by znamenali skutočný rozchod s dedičstvom obdobia kultu osobnosti". Myslel tým predovšetkým nielen na samozrejmé právo spisovateľov, ale aj všetkých občanov nesúhlasiť s niektorými závermi a skutkami všednej politiky i v socialistickej krajine, bez toho aby na nich dopadali nejaké konzekvencie. Vyslovoval sa teda za "právo na verejný nesúhlas" a za samozrejmé právo vyslovovať sa k politickým otázkam a problémom u všetkých občanov. Požadoval tiež "neklásť rovnosť medzi umelecký a publicistický prejav spisovateľa a jeho vlády". Spisovateľ má právo zobrazovať skutočnosť tak, ako ju sám vníma a jeho analýza sa nemusí prekrývať s oficiálnou interpretáciou politiky. V spoločnosti šesťdesiatych rokov bola nahromadená obrovská duchovná energia, ktorá potrebovala vytrysknúť ako gejzír, nemohla sa prejaviť, kým spisovatelia a autori boli hatení tvorivou neslobodou a možnosťou prezentovať iba oficiálne názory.

Pritom chlapec z malej a chudobnej oravskej dedinky, už od počiatku, z hodín náboženstva poznával, že je niekto iný, čo ho oddeľovalo od ostatných. Problém menšiny pociťoval ako neustálu nutnosť sa legitimizovať. "Nikdy nie je prijatý raz a navždy. To ho neustále núti k zvýšenému úsiliu, najmä intelektuálnemu". V Štefánikovej koleji v Prahe pre slovenských vysokoškolákov zistil, že je tam vôbec prvým Židom zo Slovenska, čo vnímali ako kuriozitu, navyše ho o dva roky vylúčili "pre podvratnú komunistickú činnosť". Spätne reflektoval svoju činnosť a najmä nekritickú dôveru v ruskú revolúciu, ktorá sa preniesla až do deformácií v päťdesiatych rokoch. Generačné previnenie vnímal na základe toho, že "sme sa z ľudí mysliacich a všetko kriticky hodnotiacich stali veriacimi, slepo veriacimi tvormi...neboli sme ochotní pripustiť akýkoľvek kritický prejav a apriori sme ho označovali za nepriateľské ohováranie...rozhodovanie sa stalo záležitosťou úzkeho okruhu stálych funkcionárov a členovia museli uskutočnené rozhodnutia brať ako povinnosť. Z demokratického centralizmu zostal nakoniec iba centralizmus, demokratičnosť sa vytratila". Považoval za chybu, že sa po vojne "rozbíjali všetky možnosti spoločného postupu s demokratickými silami". Navyše ani po odhalení kultu osobnosti nedošlo ani v strane k dôkladnej očiste a ani skutočnej "vnútornej demokracii". A každý "kto prejavil pochybnosť o správnosti postupu strany v ktorejkoľvek otázke, bol označený ako nepriateľ". Analýzu degenerácie vývoja komunistického režimu precítil aj na sebe. Pozadím politických procesov podľa neho bolo, že komunisti nedokázali povedať, že sa mýlili, tak, že "chyby a neúspechy vysvetľovali pôsobením nepriateľských síl" a hľadaním "obetných baránkov". Paradoxne pocítil, že "najvyššia autorita vášho života vás vydala stíhaniu ako zločinca". Postupne sa pýtal, či sa skutočne, aj so svojimi priateľmi, niečím neprevinil. Považoval to za "dôsledok substitúcie rozumu vierou". Neskoro si uvedomil, že nestačí iba prísľub prekonania všetkých neslobôd a neprávostí socializmom, uskutočniť ich mohol iba ak by ich aj reálne dokázal naplňovať. Rok pred šesťdesiatym ôsmym ešte veril, "že naša spoločnosť znesie viac slobody, ako sa jej dostáva". Ako pedagóg zhŕňal skúsenosť vlastného života do slov "hovoriť im pravdu. Vždy a všade. A snažiť sa sprostredkovať im minulosť a prítomnosť ľudskej kultúry ako súčasť... humanistického dedičstva ľudstva. Dať im vedomie, že sú článkom reťaze generácií, pretože človek , ktorý si uvedomuje svoje tradície, nemôže upadnúť do barbarstva. Alebo je aspoň pred takým nebezpečenstvom do značnej miery uchránený. Barbarstvo a beštialita, vrátane svojich moderných odrôd, vznikajú tam, kde sa ľudia vymania zo záväzných tradícií, vytvorených úsilím, bojom krvou a potom toľkých generácií... Znamená to záväzok smerom dozadu, k predkom, a teda zodpovednosť voči tým, ktorí prídu".

Pre Antonína Liehma sa Alfonz Bednár stal "akýmsi zvláštnym mýtom" po tom, čo si v päťdesiatych rokoch prečítal román Sklený vrch, ktorý sa tak odlišoval od všetkého, čo dovtedy poznal. Rok 1967 vnímal Bednár, na rozdiel od mnohých iných ako obdobie "otupenia všetkých", ako akúsi "sterilnú dobu". Liehm sa ho pýtal na vnímanie slovenskej otázky v spätosti s českou. Aj pre Bednára "slovenská otázka musí byť i českou otázkou. a rovnako obrátene. Slovenská otázka je pritom však aj maďarskou otázkou" Z polemického vnímania neexistencie žiadneho kniežatstva na Slovensku vyvodzoval otázku historičnosti, alebo nehistoričnosti národa. "Česká otázka je viac vyhranená voči Nemcom ako slovenská otázka voči čomukoľvek...vy i my máme históriu dosť podobnú, hrali sme v nej úlohu defenzívy, vy proti nemeckému kolosu, my proti maďarskému a ešte tiež, prosím, proti tureckému, a to celých sto päťdesiat rokov". /Nedoriešená/ slovenská otázka sa Bednárovi tiahla od minulého storočia do konca šesťdesiatych rokov, času vzniku rozhovoru. Liehm postrehol, že "Slováci, vzdelanci i celkom obyčajní ľudia, uvažujú o svojom vzťahu k Čechom, a ak chcete, o vzťahu Čechov k sebe ako o otázke, ktorá je pre Slovensko kardinálnou. A už nech majú na ňu akýkoľvek názor a myslia si o Čechoch čokoľvek. Čechom tento problém sa dodnes nedostal tak hlboko pod kožu. Hocikto je vám v Čechách ochotný odpovedať bez rozmýšľania a úplne povrchne, jednou vetou, na otázku vzťahu ku Slovensku a Slovákom. A nech už to bude odpoveď priateľská, žoviálna či uvedomele alebo nevedomky šovinistická. Ale v podvedomí bude vždy pocit, že nejde o čosi nesmierne závažného. Čech začne premýšľať, až keď mu tú istú otázku položíte o Nemcoch". V Bednárovej odpovedi bolo, že "nejaká česká štátna samostatnosť v modernej Európe" nemôže existovať bez Slovenska, pretože "česká otázka by sa stala znovu otázkou čisto nemeckou. Na Slovensku veľa ľudí trápi, že Česi nepovažujú tento problém za svoj existenčný problém". Podľa ich uzáverov Slováci usudzujú, že "Česi sa ani za protektorátu nič nenaučili...Bez Slovenska budú Čechy a Morava vždy nejakým protektorátom, rovnako ako Slovensko bez nich..." Pre Bednára neventilovaný a nediskutovaný problém nadobúdal "mamutie rozmery". Pritom obhajoval tézu, že i za "tých krátkych päťdesiat rokov sa niekoľkokrát ukázala hodnota slovenského praktického, "nehistorického" myslenia". Nenachádzal však odpoveď "ako dosiahnuť v Čechách národné prebudenie smerom k Slovensku".

Mladú generáciu vtedajších dvadsaťročných v roku 1967 nezaujímali vôbec otázky štyridsiatnikov. Podľa Bednára: "Okupácii, protektorátu, slovenskému štátu sa podarilo vzťah oboch národov veľmi rozbiť. Moju generáciu zaujímajú spoločné problémy určite oveľa viac. Možno je tým vinná aj škola, možno skúsenosť. Dnešná škola v tomto ohľade dobre nevychováva. Je to všetko veľmi plytké a nezáujem o Čechy a český osud je nebezpečný. Veľmi. Mladí jednoducho doposiaľ nezačali pokladať českú otázku za svoj problém. Pritom mladú generáciu protičeským náladám nikto neučil, nemá sa s tým kde zoznámiť, nikde sa nič takého neafišuje. A predsa to žije. Problém sa objavil vo svojej negatívnej podobe".

Stratu záujmu mladej generácie v šesťdesiatych rokoch vnímal ako priamy dôsledok päťdesiatych rokov. Rastom egoizmu a sekularizmu, nedostatočnou slobodou problémy verejne pomenovávať. "...záujem o to, z čoho sa ako štát skladáme a čo by sa dalo urobiť, je preč... Vyparila sa česká otázka a vyparila sa tiež slovenská otázka. Pochopiteľne. Na škodu oboch".

Sterilné myslenie "zapustilo korene už i v českej dovednosti /zručnosti/, i v slovenskej statočnosti /poctivosti, čestnosti, charakternosti/". Predvídavo sa obával, čo sa naplnilo o dvadsaťpäť rokov, že najmä sterilné historické uvažovanie v Čechách voči niektorým ahistorickým interpretáciám na Slovensku, alebo tak ich vnímaným, "nakoniec rozhlodá i chuť žiť v spoločnom štáte".

Antonína Liehma zaujímala otázka životnosti slovenského katolicizmu a luteranizmu, nakoľko z nich aj v šesťdesiatych rokoch vychádzali živé myšlienkové prúdy v oblasti kultúry. Bednár v nich však veľa nenachádzal: "Oba tábory sa prejavili v kultúre už pred vojnou ako brzdiace elementy. Na slovenskom katolicizme a na evanjelictve ľpie akási provinčná príchuť, i keď krajina sama je stredoeurópska. Nie som si vôbec istý, či z týchto studníc sa dá na Slovensku ešte čerpať voda. Evanjelické pomery však tak nepoznám, patril som skôr tým druhým... Francúzsky alebo taliansky katolicizmus je akosi ešte schopný ísť s dobou, byť svojim spôsobom moderný, slovenský však uviazol v konzervativizme, chytil sa stojacich, spiatočných vecí, odumiera. Evanjelictvo sa vyčerpalo z rovnakých dôvodov, a pretože nemá žiadne prepojenie s univerzalizmom, ako má katolicizmus..."

Zaujímalo ho viac "či slovenský národ tieto náboženstvá potrebuje alebo nepotrebuje. Masaryk už kedysi dávno povedal, že poznal iba veľmi málo ľudí, ktorí nepotrebovali náboženstvo, možno iba Spencera. Neverím na renesanciu náboženstva, ale u nás stále ešte hrá úlohu veľmi silného etického regulatívu". Slovenský katolík však bol preňho "veľmi zaujímavý tvor. Chodí do kostola, počúva, ničomu nerozumie, nemá to kto a kde vysvetliť, ale predsa len sa v ňom nakoniec zloží akýsi etický regulatív jeho každodenného jednania. Toto súvisí s takými otázkami, ako je náboženská tlač, vyučovanie náboženstva a pod. Ľudia sú odkázaní na to, čo im povie v kostole kňaz, a ten je zaostalý, otrávený, takže to všetko nie je a nemôže byť na úrovni moderného myslenia". Bednár videl však, ako mladí napriek tomu do kostola chodili: "Možno je to zvyk, príklad starších, nevyslovená, neformulovaná kontrola, ale i tak je to prázdne. Zvedaví nie sú. To však neznamená, že zajtra nebudú. Náboženstvá predsa neboli iba šestáky do pokladničky. Dodávali ľuďom vedomie dejín ľudstva". Pre skutočné poznanie dejín staroveku, stredoveku, ale aj renesancie mu však už vtedy chýbali jazykové médiá, poznanie latinčiny a gréčtiny.

Liehma zaujímala ďalšia z tém, ktoré Bednár profiloval vo svojich prózach a filmových scenároch: vzťah inteligencie k vidieku, k dedine, koreňom, ktoré na Slovensku vnímal inak ako v Čechách.

Bednár pred takmer štyridsiatymi rokmi konštatoval, že "na Slovensku sa stále ešte nepodarilo vytvoriť mesto. Slovákom zostáva mesto v šesťdesiatych rokoch cudzie, aj keď v ňom žijú". Na rozdiel od Čechov, ktorým sa "podarilo mestá ovládnuť, preniknúť do nich, vytvoriť mestskú literatúru...My čisto mestský príbeh, literatúru vlastne nemáme. Vôbec zabrala literatúra zo Slovenska veľmi málo. Stále je to vlastne literatúra trojuholníka Bystrica - Brezno - Martin. Teda trojuholník, kde bolo i Povstanie, kde sa najlepšie udržalo. Ďaleko za neho /vtedy, pozn. autora/ básnici a spisovatelia neprenikli. Stal sa akousi konvenciou...Dodnes sme literárne neokupovali západné a východné Slovensko, Liptov, Spiš, Šariš, Zemplín, o južnom Slovensku ani nehovoriac. Neviem pritom, či je nevyhnutné, aby literatúra doslova okupovala celý kraj, ktorý ľudia považujú za svoju vlasť, ale takmer si myslím, že áno....Česká literarúra kedysi dobyla mesto. Slovenská ani to mesto, ale dokonca ani celé veľké kraje, oblasti". V tematizácii a zobrazení takmer celého priestoru Slovenska, dokonca i jeho enkláv v zahraničí, je začiatkom 21. storočia už však situácia podstatne odlišná ako ju spisovateľ vnímal predtým.

Diagnostik Bednár kriticky ďalej rozvíjal ideu slovenského vidieckeho človeka, naopak stredoveké mestá akoby boli prerastané vtedy dedinou. Bezkoncepčnosť budovania miest socializmu sa prejavovala v urbanistike "príšerných sídlisk. Sídliská pritom nemajú schopnosť vytvárať centrá, ktoré by ľudí čímsi priťahovali". Negatívne sa to prejavovalo v tvorivosti kultúry. Možno bol prísny a zjednodušoval, ale vnímal že "České mestá vykonali v histórii veľa z toho, čo zaujímalo celý národ, čo sa ho týkalo. Na Slovensku nie...v Čechách rozvoj miest prebiehal súbežne s rozvojom českého živlu, ale na Slovensku to bola záležitosť nemecká, alebo maďarská. Neviem, že by Slovákov niekedy bolo napadlo založiť mesto. Na to bol slovenský živel príliš pomalý".

Zaujímala ho aj otázka europeizácie a provinčnosti. Pociťoval potrebu "našu kultúru najskôr poriadne poeurópštiť a potom sa iba pozrieť do toho , čomu sa hovorí hlboká studnica... Každého Európana by možno zaujímala dobrá próza o rokoch kolektivizácie slovenskej dediny. Ale iba vtedy, ak by bola napísaná európskymi prostriedkami, nie prostriedkami tejto dediny."

Ostrosť a originálnosť Bednárovho pohľadu a isté ahistorické videnia Slovenska možno odôvodniť tým, že ho považovali a sám sa cítil "vlastne Čechom...dedo bol obuvník z Ronova pri Čáslavi a na Slovensko prišiel, pretože sa tu začala odpredávať panská pôda. Otec sa narodil už tu, za Čecha sa nikdy nepovažoval, ale asi všetci Bednárovia na Slovensku sú z Čiech". Uprednostňoval modernistickú, filozofickú a anglosaskú prózu, zaiste aj preto, že ju aj prekladal. "Doslova mi šla na nervy slovenská literatúra o vidieckom človekovi. Od Kukučína k Hečkovi. Všetci títo autori boli z dediny rovnako ako ja. A všetci rovnako ako inde, hoci Reymont alebo Giono, vykresľovali vidieckeho človeka ako primitíva. Mne sa jednoducho zdalo, že to nie je pravda. A dodnes si to myslím...Nikdy som vidieckeho človeka nevidel ako hlúpeho a nemotorného, ale šikovného, obratného, ktorý na svojej úrovni a vo svojej rovine obstáli rovnako ako každý iní."

Vnímal brutalitu kolektivizácie na dedine a to ho podnecovalo k činnosti románopisca. Za jeden z najvlastnejších zmyslov existencie považoval "brániť toho, komu sa deje krivda." A to sa podľa neho deje v každom zriadení, aj tom, ktoré sa "samotné vyhlasuje za najsvetlejšie". A tak písal polemiku k Hečkovej Drevenej dedine, ktorú považoval "za veľkú lož". Podobne kriticky vnímal "i často prehnanú idealizáciu hrdinov Slovenského národného povstania", a tak sa polemicky, ale aj za nevôle niektorých čitateľov a kritikov dotýkal "svätožiary hrdinov v literatúre...Povstanie bolo súčasťou vojny, tak samozrejme bolo tiež špinavá, škaredá, vojenská záležitosť...Napísala sa o tom hromada lži a iných vecí, ktoré jednoducho nepatria do beletrie, ale skôr do politických hodnotení, do úvodníkov. Rozhodne nie do literatúry. Tak sa zrodil nielen Sklený vrch, ale aj Hodiny a minúty. Z potreby sporiť sa, hádať s kýmsi neznámym, kto niekde tvrdí, čo nie je pravda a čo vás dopaľuje, a kto prílišným idealizovaním zastiera hodnotu takej veľkej veci..."

Na jednej strane dobre poznal najmä z literatúry "trošku zamračený anglosaský svet", rovnako ako španielsky, ale popri doma neustále pociťovanej a rozvíjanej reflexii "problému malého národa, malej histórie, malých vonkajších úspechov", pociťoval potrebu doma "vidieť hodnoty, ktoré máme a ktoré na Západe nie sú. V kapitalizme, ako som ho poznal, je priveľa neslobody".

Napriek tomu pocit jeho generácie bol "veľmi trpký. Vpadli sme do vojny, do veľkých zmien, i do takých, po ktorých sme túžili. Mnohé z nich uskutočnené, neboli vždy príjemné." Vnímal politický tlak, popri "oficiálnom optimizme smútok a depresie" i našu kultúru príliš zobrazujúcu utrpenie: "Kultúra je tu snáď preto, aby vyjadrovala utrpenie a bránila človeka. Alebo nie?"

Socializmus sa mohol pre Bednára stať zaujímavým iba vtedy, ak by bol "schopný integrovať a realizovať všetku pozitívnu skúsenosť ľudských dejín... Ak z nich máme ťažiť, musíme dejiny poznať". Miesto toho sme v "istej chvíli zatracovali všetko čo bolo, a štartovali odkiaľsi z vákua", čo považoval za veľkú chybu.

Mal za sebou už tri úspešné filmy s režisérom Štefanom Uhrom, ale paradoxne si "o filme nerobil veľké ilúzie. Asi mu u nás v Československu pripisujeme väčšiu úlohu, než by mal mať. Chceme, aby niečo suploval, literatúru, lyriku, drámu, filozofiu. Ale čo je to film? Upadnuté umenie, jarmočná pieseň, pokus podať v názornej forme, čo už bolo. Film potrebuje jednoduchú fabulu, prostý problém, a hlavne dokonalú techniku". Liehm mu oponoval, Bednár robil skutočne rýdze a intelektuálne filmy, napriek tomu, že vo filme mal "rád práve tú jarmočnú pieseň".

Dramatik Peter Karvaš bol posledným z významných slovenských spisovateľov, s ktorým Liehm strávil pri rozhovore dlhé hodiny a dni. Našiel ho v obavách z neustálej improvizácie v spoločnosti, ktoré považoval nielen za jeden zo znakov našej kultúry, ale aj ústredných problémov: "Miesto koncepcie, miesto stanoviska, opreného o skutočné poznanie...Nepoznali sme, nevieme, nemyslíme - a tak v jednom kuse odvraciame, zachraňujeme, plátame." Považoval to za dôsledok provizória, do ktorého sme sa dostali v roku 1967: "Už sa nahromadili nedemokratické a protidemokratické sily, ktoré ďalší vývoj znemožňujú, ale demokratické sily nie sú ešte natoľko v prevahe, aby sme sa skutočne mohli vymaniť zo včerajška...Včera sa improvizovalo zo strachu pred koncepciou, dnes sa začína veselo improvizovať v rámci ťaženia proti falošným koncepciám. Oboje má strašné následky v tvorbe a politike".

Bol po negatívnej skúsenosti so zákazom nezverejnenia a neakceptovania analýzy "kultúrno politickej situácie", ktorú si najskôr uňho "zhora" objednali. Pre Karvaša "otázka slobody bola dôležitejšia ako otázka prosperity", kultúre sa však mohlo dariť iba v slobodnej spoločnosti. Ibaže slobodu komunistický socializmus, a to sa stále vtedy akoby neuvedomovalo, "práve túto oblasť problematiky socialistickej demokracie znetvoril a rozvrátil najrozsiahlejší a najtvrdší stalinský princíp moci, kultový model vládnutia a ovládania". Miesto uplatňovania práva na kritiku a jej beztrestnosť, sa v recidíve ešte stále vracalo adminisrovanie kultúry. Bolo to dôsledkom aj "prekvapivo dlhého pôsobenia schematického, inštruktívneho, didaktického a propagandistického umenia v povojnových ľudových demokraciách..." I zastavenie kritiky a analýzy kultu osobnosti na určitom stupni poznania. "Tak nám unikli základné vlastnosti stalinizmu... v princípe sa vojenské prvky preniesli do mierového riadenia spoločnosti". Kľúčovým problémom sa mu javilo zaznávanie a až represálie voči inteligencii v socialistických krajinách. Niekedy sa dokonca domnieval, že antisemitizmus kultu osobnosti "bol v istých polohách iba funkciou antiintelektualizmu. Alebo s ním aspoň splýval. Niet strašnejšej nenávisti, ako je nenávisť mocného, ale nevedomého, voči vedúcim, voči vzdelancom. Intelekt a vzdelanie sú totiž jediné medze neobmedzenej moci. Polovzdelanosť bola pod najrôznejšou zámienkou kádrovou, ale i psychologickou zálohou tzv. kultu".

Úplne prirodzeným bolo preňho, aby kultúra a umenie udržiavali osobitné napätie medzi tvorbou a spoločnosťou. Kult osobnosti spoločenskú objednávku brutálne zjednodušoval. Kultúra a umenie nemohlo vznikať "z homogénneho svetonázoru" politika a umelca: "...pravda o Povstaní bola v kritickom čase rovnakým prohibitom ako pravda o skutočných konfliktoch súčasnej spoločnosti; do istej miery súviseli".

Literatúra pre Karvaša, špeciálne dráma a esej, bola "jedna z mála možností, z mála metód a techník, ako sa prepracovať k pravde", alebo sa k nej aspoň neustále približovať, "neustálymi korekciami". Literatúra mu bola aj "jedným zo spôsobov, ako nekapitulovať", jednou z metód, ktorú si musí vypracovať každý človek. Zároveň výnimočnou možnosťou, ako sa realizovať v spoločnosti, záväzkom, ktorý mal splácať občianskou publicistikou. Pritom vnímať prirodzený antagonizmus otcov a synov: "... rozdiely medzi zámermi, snami a ilúziami otcov a medzi spoločenskou skutočnosťou, v ktorej rástli synovia, boli skutočne obrovské". Do Čiech po Liehmovi odkazoval, aby sme " nemlčali o otvorených pálčivých problémoch, aby sme nepredstierali, že nie sú, a nezvyšovali tak ich chúlostivosť a explozívnosť".

Reflexiu slovenskej reality u početnejších českých autorov, ktorých Liehm "spovedal" prekvapujúco takmer nenájdeme, výnimkou bol iba moravský básnik Jan Skácel. Moravu vnímal ako mostík medzi vzťahmi Čechov a Slovákov, ktorý nadobúdal čoraz väčší význam: "...človek z Moravy oveľa viac rozumie slovenskej náture a problémom ako ľudia z Čiech. Sme jednoducho bližšie, sme i jazykovo bližší a v kritických chvíľach môže Morava hrať dôležitú rolu prostredníka". Všimol si to i Sartre, aj nezlepšovanie "tradične napätých vzťahov medzi Čechni a Slovákmi". Pri svojej analýze tragiky konca nádejí socializmu s ľudskou tvárou, citlivo a rovnocenne radil vedľa seba takmer vždy osudy Čechov a Slovákov, a nezabúdal k nim dodávať aj Moravanov, čo bolo skôr výnimočnosťou ako pravidlom u intelektuálov sveta. Vtedy, keď "nesmelý úsvit ožaroval slovenské Karpaty, moravskú rovinu, české vŕšky".

VILIAM JABLONICKÝ