Oslávenec oslávencovi

PO ŽÁNROVEJ HREBEŇOVKE S JURAJOM KUNIAKOM

Dejiny našej literatúry poznajú však aj prípad, keď si osamelí nájdu spriaznené duše a okolnosti ich posunú bližšie k centru. Taká bola mladotvorbová skupina osamelých bežcov (Ivan Štrpka, Peter Repka, Ivan Laučík), ktorá vznikla v 60. tych rokoch minulého storočia. Tvrdieva sa, že to bolo na popud či postrčenie Miroslava Válka. Ponuku prijali a pohotovo zoštylizovali svoj manifest, čím sa ich osamelosť stala iluzórnou a z hľadiska ochrancov vládnej moci výsostne podozrivou. Nečudo, že zánik Mladej tvorby nedal na seba dlho čakať. Biľag skupinovosti či "skupinkárenia" bol vhodnou zámienkou. Avšak objavené príbuzenstvo poetických talentov a ľudských charakterov pretrvalo.

Vytvárať skupiny v časoch konsolidácie na stránkach prílohy Nového slova vôbec neprichádzalo do úvahy. Dozorujúci učiteľ V. Mihálik bol zároveň ručiteľom názorovej lojálnosti a ideovej pravovernosti svojich žiakov. Na tých istých stránkach, na ktorých sa sporadicky objavovali verše Juraja Kuniaka, nachádzame aj básne Dany Podrackej, Mily Srnkovej (dnes Haugovej), Daniela Heviera. Už na pohľad mohol z tohto zoskupenia vzniknúť rodovo vyvážený štvorlístok - a trojlístok osamelých bežcov by bol býval prekonaný. Keďže k tomu nemohlo dôjsť, nemohol vzklíčiť ani tento často vyhľadávaný "výsmech ďateliny" či zradca trávy, ako sa o ňom vyjadrila česká poetka Zuzana Trojanová. Tvorivé potencie latentného štvorlístka sa vyvíjali singlovo, v každom jednotlivom prípade osobitne. A ako neskôr ukázali dejiny, bolo to tak dobre.

Do skupín sa grupovali najmä tvorcovia zo širočín západného Slovenska. Horniaci akoby priam obsesívne milovali samotu. Napodiv Jurajovi Kuniakovi, rodákovi z Košíc, pohľad na "abovskú" nížinu nič nehovoril. A keď si mal zvoliť mesto, tak potom ozajstné, otvárajúce cesty do sveta. Na vysokoškolské štúdium sa pobral do Prahy. Ako vyše polstoročia pred ním jeho zodiakálne príbuzný Ján Botto - Ivan Krasko alias Janko Cigáň. Spolok Detvan už neexistoval, ale boli tu stránky časopisu Mladý svět, prezentácie v programoch Mirka Kovaříka Zelené peří a v neposlednom rade príťažlivé údolie magickej Šárky. Ona mala schopnosť oslobodzovať a oživovať prigniavené myšlienky, premieňať prašivého koníka na bujného žrebca... Praha aj J. Kuniakovi otvárala dvere do poézie a umenia vôbec.

Beh nebol jeho disciplínou. Jeho koreňová sústava nebola prispôsobená na čerpanie živín z humusovitých oráčin. Omnoho príťažlivejšie boli preňho strmiace sa priestory na podvrší v liptovskej kotline medzi Čebraťom a Krstou horou, v blízkosti Sidorova nad Vlkolíncom. Ústretovejší vzťah mal len k rovine naklonenej - zvažujúcej sa v protismere k jeho vlastnému pohybu, dráždiacej nutnosťou prekonávať jej rastúci odpor, podnecujúcej túžbu spoznať, čo skrýva na svojej odvrátenej strane. Na takej rovine osamelý chodec môže metamorfovať do podoby lezca, presnejšie horolezca, zvykajúceho si na redší vzduch s menšou hustotou kyslíka, úporne sa derúceho cez úžľabiny, tiesňavy, komíny až k výsmešne zubatým hrebeňom hôr. Z ich strmých vrcholkov nahliada do hĺbok krajiny, nazerá do výšok vesmírnych. Ale aj, a možno najmä, do vlastného vnútra. Niekde tam a tak sa zrodila myšlienka o potrebe kúska svetového priestoru, ktorý by mal vlastniť každý, aby si mohol postaviť dom ako rodinné hniezdo i ako záštitu pred narastajúcou zlobou sveta.

Tam hore hlbinne precítiš príťažlivosť zemskú, pochopíš nutkanie odraziť sa od nej a vzniesť sa do výšav ako Ikar. Nie však preto, aby si bol bližšie k slnku, ale preto, aby si mohol tuhšie objať matku Zem. A vtedy prídeš spolu s malým princom na to, že si za jej osud zodpovedný. A že napokon aj tvoj osud sa zvrtne na jej osude... Ak ju dokážeš jemne poískať, v okamihu zdriemnutia môžeš beztrestne vytrhnúť vlas z jej hlavy. Nechtiac ti prezradí, ako nájsť cestu, po ktorej kráča pravda a spravodlivosť. Odrazu ti svitne, že cesta k ochrane základných ľudských hodnôt vedie cez pátranie po koreňoch: kmeňových, rodových, rodičovských. Blúdivý nerv spoľahlivo informuje o stave organizmu, ktorého existencia sa udržuje vďaka schopnosti človeka komunikovať s okolím prostredníctvom jazyka - nástroja dorozumenia. Prostriedku sebavyjadrenia i vytvárania nových fiktívnych svetov. Uvedomíš si, že jazyk, zdedený po predkoch, je pluhom, ktorého lemešom dokážeš preorávať tak parcelu vlastnej duše ako kultivovať ducha národa. Kuniak ako prvotný lovec vnímal ho ako zaklínadlo, derúce sa z úst prapredkov. Z jeho tvárneho materiálu si svojpomocne zbudoval súkromný skanzen - s archou svedeckých výpovedí na nezabudnuteľné liptovaletia. Zvláštne miesto v ňom má sempervivum montanum - skalná ruža. Osobitnú hriadku jej vyčlenil aj v zbierke Kúsok svetového priestoru. Symbolu krásy, húževnatosti, nepokoriteľnosti. Vskutku ďaleko sa vo svojej poetike posunul od Kraskových topoľov!

Vo svojej metaforickej mohutnosti prepojil aktivity podnikateľské s aktivitami umelecko-tvorivými. Potvrdil mienku filozofov, ktorí dávno spoznali, že matéria a duch sa navzájom oplodňujú. Jedno je obsiahnuté v druhom odjakživa. A bude tak neprestajne.

Agens ako stimulans ľudskej aktivity i ako logo vydavateľstva uvoľnil miesto ruži. Skalnej, pravdaže. Pod ochranou tohto symbolu J. Kuniak technikou "slovnej sochárčiny" tvaruje významovo bohatú a architektonicky vyváženú výpoveď. Nepatrí medzi eskamontérov, ktorí ohurujú výbuchmi verbálnych ohňostrojov, blyskom metafor. Na pochode po žánrovej hrebeňovke v dojčenskom veku tretieho milénia Zeme v rytmickom slede za sebou vychŕlil knižný triptych konfesijno-intímnej poézie prúdiacej arteriami od srdca k srdcu (Cor cordi, 2001), pokračujúc výstupmi do nadmorských výšok v časovej mierke dospievajúceho mládenca (Nadmorská výška 23 rokov, 2002), aby sa napokon v postoji muža vo vetre vrátil k nebojácnemu kritickému obnažovaniu rodových koreňov (Púť k sebe, 2003). Tri knižky, vkusne vyprevadené do sveta, plné odkazov aj vyznaní. Vlasy, vyšklbnuté z hrivy Zeme. V nich sa nehľadí na čistotu žánru. Dôležitejšia než krása formy je duchovný princíp, čerpajúci z vedomých väzieb na veľkých tvorcov, počnúc od W. Whitmana, cez I. Kraska a V. Holana až k M. Rúfusovi a R. Jeffersovi. Výsledkom spontánneho kríženia poézie a prózy, lyriky s epikou, básne s reportážou sú texty tvaroslovne najautentickejšie, autobiograficky najpravdivejšie. Ich zmyslom je odhaľovanie tajomstiev života, hľadanie východísk z úzkostí sveta.

Inšpirácie z pochodu žánrovou hrebeňovkou ani zďaleka nie sú vyčerpané. Menia sa na výzvu vystupovať k ešte vyšším nadmorským výškam. Každý sa môže naviazať na jeho lano. Ak sa ho v správnej chvíli zachytíte, a vlastný biorytmus zosúladíte s jeho, vovedie vás do Jastrabej veže nad Kordíckym zálivom. Týči sa na útesoch, do ktorých bijú blesky, kde však zároveň vládne tvorivé ticho a vzácny ľudský pokoj... Dokedy však? Aj nad touto otázkou nás núti zamyslieť sa slovná sochárčina inžiniera a básnika Juraja Kuniaka.

MILAN JURČO