Literárna súťaž Jána Kollára

KTO DOVOLÍ SI LACNÉ VECI...

1. cena výrobku, ktorá sa väčšinou zvyšuje priamou úmerou ku kvalite,
2. značka výrobku, ktorá sa stáva známejšia spolu s rastúcou cenou subjektu,
3. miesto výskytu, ktoré hrá úlohu v spojitosti so značkou výrobku. Ako príklad môžem uviesť, že keď si chcem kúpiť rybu, nezájdem v žiadnom prípade do čínskej reštaurácie , lebo ma tam najskôr "naládujú" tonou rýb, ktoré nie sú jedovaté len vtedy, ak ich pripravujete takým spôsobom, že každú druhú kosť vyberiete a strčíte si ju do uší a nad panvicou sa pri pečení hojdá zajačia labka... Toto je, ako som sa nedávno dozvedel, hyperbola, napriek tomu je to jediný spôsob, ako ukázať, čo mám na mysli. Kto nepochopil až potiaľto, ďalej nečíta. Kto nepochopí ani potom, tomu sa nečudujem. Keď som sa chystal predchádzajúcu zimu či jar na jarné (ó áno, jar to bola) lyžovanie s otcom, vedel som, že s nami pôjde aj môj nevlastný brat. Čo som však nevedel, bolo, že Michal bude "jazdiť" na holom zadku. Chýbalo mu náradie, a to konkrétne to, ktoré môj dedko opisuje otázkou: "A kde máš druhú lyžu?" Asi už viete, o čom hovorím. Teda, aspoň som si myslel, že mu chýba, lebo sa nepamätám, že by sa otec zmieňoval o jeho kúpe a ani k tomu nepribral mňa či môjho brata, ktorí sa považujeme za osoby kompetentné v rozoberaní kvalít tej či onej drevenej "pojazdnice". O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď som videl, ako na mňa medzi dverami svieti rozjasaná bytôstka a v rukách hrdo drží niečo, čo by sa dalo označiť veľmi eufemisticky ako "podpriemerný" tovar. Ak by sme totiž chceli naopak niečo označiť ako tovar "podpultový", a to kvôli jeho kvalitám a vzácnosti, tak potom by sa tento predmet dokázal iba ak blýskať vo výkladnej skrini.

Prešiel som dverami, pochválil kúpu a išiel si utrieť slzy smiechu do role toaletného papiera. Vedel som, čo budeme musieť prežiť v nasledujúcich dňoch. Len škoda, že som v tom bol sám, mohli sme sa riadne nasmiať. Hneď v prvý deň sa z dosky odtrhla jedna pracka na viazanie. Neboli sme ešte ani na mieste a už prvá porucha, čo prekonalo všetky moje očakávania. V meste sme potom vyhľadali istého opravára, ktorého obchodík sa neskôr stal významným miestom našej výpravy. Jeden deň prešlo všetko v poriadku, potom sa však odpoklonkovala aj druhá pracka. Nechala sa počuť, že jej vraj sneh nerobí dobre, čomu som sa ani nečudoval, lebo je pravda, že občas zalieza pod nechty. Opravár nám už všetkým, pokiaľ sa nemýlim a to ja nemávam vo zvyku, tykal. Napokon som po niekoľkých dňoch navrhol okamžitú výmenu celého viazania, lebo jednotlivé diely, z ktorých bolo zložené, do seba nazapadali, čo je vyložene "nadpultová" záležitosť.

Dohromady sme za opravy zaplatili v prepočte päť tisíc korún, ani to však nebránilo otcovi, aby sa usmieval až za ušami, že dokázal kúpiť snowboard len za tri a pol tisíc...

JAKUB HUDÁK