| ZRKADLENIE-ZRCADLENÍ | ||
| JESEŇ 2004 | ||
Exil, domov, FrankenFRANKEN, OPUS BONUMTicho lieči, mám ho čoraz radšej, vyhľadávam väčšmi, čoraz aj nástojčivejšie, a tak je mi tou príčinou, pre ktorú dosť často zamierim z Bratislavy do našej chalupy v záhorskej oblasti. Kraj je to kultúrny, tichý, hovorím mu svet borovíc a piesku, a dodávam: hodno mu závidieť. Keď som ta minule zamieril, prudko sa rozpršalo, načo som si, ani neviem, z akých príčin, akosi mocne uvedomil, že som v tom lejaku osamel v dome za uzamknutou bránou. Vzápätí sa mi zamarilo, že ktosi pribieha k bráne a nástojčivo dobýja sa dnu. Pochybila mi spoločnosť? Naopak, práve som najskôr po nijakej netúžil, a predsa ma ovládlo vzrušenie, nutkavá, načisto neodbytná predstava, že pred bránou stojí ktosi v daždi, ktorý sa v nasledujúcich chvíľach menil na prietrž mračien. Zo spolupatričnosti k živému, spoluzodpovednosti živého za živé, upokojil som sa až potom, keď som odomkol bránu aj dom. A pocítil som niečo ako hrdosť nad dedičstvom, ktoré nás učilo klopkajúcim otvoriť a hladných nasýtiť, a veril som, že som vykonal čin slobodnej vôle. Zažil som okamih malého, a pritom hrdého šťastia. A teda, povedal som si, nie som v dome sám. Ocitol som sa v ňom aj so svojím dedičstvom, so svojou kultúrou, ktorú prijímame zo zvyku rodového a z obyčaje národnej, a akoby práve v samote a osamotenosti nevieme či nedovolíme si ju nevšímať. Je ona starým dielom, tým najlepším, aké tu dedíme po otcoch, a s hlbším zadosťučinením zacitoval som si slová Domina Tatarku: Kultúru nemožno založiť od roku jeden, či od revolúcie tej a tej. V kultúre možno so všetkou úctou pokračovať. Kultúra má schopnosť asociovať, z náhodných indivíduí alebo jednotlivcov vytvárať sympatizujúce spoločenstvo. A tak som aj pozvaniu do Frankenu porozumel azda väčšmi, hlbšie, a vyrovnanejšie som premýšľal o tomto stretnutí českých a slovenských spisovateľov v cudzine. Zároveň takto nemohol som si pritom už nespomenúť na zakladateľov nášho spoločného štátu, na mužov prvých medzi prvými, lebo aj táto naša spoločnosť je pokračovaním ich zakladateľského činu, dielom najväčších z Prometeov a Ikarov československej zeme. Keď sa náš prvý pán prezident vracal na lodi CARMANIA morom zo zámoria do Európy, aby bol v piatok, vo svoj, ako sám priznáva, šťastný deň, po rokoch znova vo vlasti, zamýšľal sa nad korunováciou svojho dlhoročného úsilia a položil si otázku, či je šťastný. Neodpovedal si, ako mi spomínal otec, mysľou už pri nových a ďalších povinnostiach, zodpovednosti a pokračovaní svojho diela. Bol to muž vskutku elitný, dobre, že aj československý, nositeľ toho najlepšieho, čo môžeme od obidvoch našich národov zdediť a získať, a tak ma napokon v otcovom rozprávaní akosi ani neprekvapilo tvrdenie, že ak sa na lodi z čohosi naozaj tešil, tešil zvlášť, predovšetkým, tak z vnútornej súvislosti všetkého, čo celý život konal a vykonával, teda z tej najhlbšej vnútornej kontinuity svojej celoživotnej práce, zo svojho celistvého osobného a verejného života. Koľkýmže z tých, čo vystúpili až na vrchol moci, koľkým aj z našich doterajších štátnikov sa to ešte po ňom podarilo?... Nebál sa odriekania, nikdy sa nebál budúcnosti, nestrácal vieru, vediac aj to, že keď ostávame sami, musíme eštľ usilovnejšie pracovať, a dodnes nič nestráca zo svojej súmračnej krásy Čapkova prosba, ktorú vyslovil pri odchode tohto veľkého muža z prezidentského úradu: Pane, zůstaň s námi, neb den se nachýlil! Tak si rovnovážne pripomeniem aj prezidentovho druha, generála z bradlianskej mohyly, a jeho odkaz, ktorý veľa pomerov a vzťahov zakladal aj vo mne: Národ musí dôverovať sebe a budúcnosti, potom nájde i ušľachtilých priateľov a pomoc. Zmienkou o obidvoch mužoch republiky, vo veciach verejných aj mne určujúcich, chcem, netajím, zdôrazniť, že sa - aj preto takí jedineční - skláňali, smädní, k obidvom našim národným studniam, ako rovnako tak ku všetkým dobrým a najlepším prameňom európskym a svetovým, ako zároveň túžim tu zdôrazniť, že nám - tak aj mne - ich národné lásky a republikánske ideály nezovšedneli, trvajú, len čo im pribúda dedičov v českých a slovenských pokoleniach. Ak som sa tu, vážení frankenskí hostitelia, dámy a páni, rozhodol pre jednu tému, neznačí to zároveň, že zamlčujem iné. Ani nezapieram, že ma trápi viac problémov, vlastne všetky, ktoré sa dotýkajú našej vlasti, a pred nijakým z nich sa neuzatváram. Mohol by som sa tu aj širšie zapodievať známymi realitami, hoci tou, že Československo je malá zem, ktorá sotva niekoho ohrozí, nemá na to zdroje, ale ani vášne, ani len tie národnostné, veď hoci svojim národnostiam, národnostným menšinám život nerobí náročky problematický, aj o tom, že nie je zemou neusporiadanou, aj keď si ťažko hľadá svoj vnútorný zmier, nepričiní sa - od ekológie po ideológiu - o nijakú svetovú katastrofu, ako ani nijakej z nich, prirodzene, sama nezabráni. Mohol by som rovnako pred vami, ktorí žijete mimo vlasti, hovoriť o všetkom tom bolestnom a nejasnom medzi nami, o tom, ako vlasť aj zabúda, že putujete s ňou, tvoriac mosty medzi nami a cudzinou, a tak aj o tom, prečo ste z vlasti odišli a prečo sa do nej nevraciate. A rovnako by som mohol prejsť hoci z obecného do privátneho, od celku k častiam, až po tú najmenšiu, človeka, občana, toho, prepáčte mi za ten výraz, väčšinového, o ktorom prísnejšie súdime, že nie je práve veľký novátor, skôr človek konzervatívnejší, čím si však, priznajme mu, uchováva svoju vnútornú integritu, ako sa bráni aj proti každej neúprosnosti a útočnosti dnešnej civilizácie. A tak sa predsa - tak pre to všetko, ako napriek tomu všetkému - pridržím tu témy kultúry. A neschádza mi z mysle a nič neschádza z vedomia, že prichádzam z domova dvoch jazykov, z domova českej a slovenskej kultúry, z toho ich miesta na zemi, ktoré nás spája napriek všetkým odlišnostiam, z toho celku a z tej našej celistvosti, ktorá dáva zmysel aj nášmu stretnutiu. Našu vlasť tým len potvrdzuje. Možno medzi domácou literatúrou českou a slovenskou, tou oficiálnou, ako jej hovoríte, a ich disidentskými a exilovými nevládne už podobnosť, nemôžeme však hovoriť o ich nerovnosti medzi sebou, a s ich rovnocennosťou musíme sa vyrovnať. Môžeme sa vedno sporiť o čokoľvek, súťažiť - hoci aj zápasiť - od múdrosti po výrečnosť, neschváliť si navzájom názor či presvedčenie, robiť si hoci aj naschvál, nemôžeme však v nijakom, prípade súperiť medzi sebou o národnú kultúru. Na tú máme všetci právo, ako má ona rovnako rovnaké práva na všetkých nás. A vlasť tiež existuje v každom z nás, ako nepochybne v každom človeku prebýva celé ľudstvo. Znie to všedne? Áno. Lebo to platí dlhoveko. Platilo, platí, a znova musí. A ešte, a už len stručne, k jednote časti a celku. Často si s úzkosťou vybavujem víziu z ktoréhosi sci-fi diela: Vesmírna posádka, vracajúc sa na Zem z iného priestoru a času, zistí, že sa už vrátiť nieto vskutku kam. Zeme niet pre ten druh našej ľudskej rozumnosti, pre ktorú sa tak neradi meníme. Vízia to nie je, sami viete, z iného, ale prirodzene, z nášho sveta. Myslím teda na posádku, osihotenú, márnu a načisto stratenú vo chvíli, keď už vonkcom niet domova. Aký zmysel mal potom jej let? Aký jej objavy a hľadania?... A aký ešte posledné slová?... Prišiel som, priatelia, takto medzi koncom tohtoročného leta a prahom tohtoročnej jesene, a to aj so svojimi kolegami Šútovcom, Prouzom a Kolárom, ako už viete, cez určité naše úrady zložito, a najmä na železničnej stanici v Chebe boli voči nám, áno, dosť urážlivé, ale nie, nie preto mi tieto októbrové dni z roku 1989 ostanú natrvalo v pamäti. Nie. Budú to chvíle tohto okamihu a z tohto frankenského kláštora. A tak ešte raz dobrý deň, a najmä dôstojnému pánovi pátrovi Opaskovi, hlavnému z duchovných otcov nášho zanraničného československého stretnutia: Franken, Opus bonum.
LADISLAV BALLEK Zpět na obsah |