Úryvok z románu

NEŽNÁ VOLAVKA

V trojštvrťovom takte mrmle Spidi rečňovačku, ktorou priamo na nástupišti láka rakúskych turistov na svoje sprievodcovské služby po krásavici na Dunaji. Mrmle ju ďalej, už ako idiot, pretože nástupište, na ktoré prichádza ranný vlak z Viedne je už prázdne. Jeho päťminútové meškanie ho dnes obralo o klientov, ktorých sa mu dobrou nemčinou, znalosťou habsburského obdobia histórie Pressburgu a svojim predstieraným obdivom k rakúskym hudobníkom, Lizstovi, Hummelovi a najmä Mozartovi, ktorí žili či koncertovali v Bratislave, podarilo získať hneď na nástupišti a predchytiť ich tak licencovaným sprievodcom, ktorí na nich čakávali pri východe zo stanice. Nebolo to žiadne veľké terno, vlakom chodili z Viedne len seniori, zväčša skupinky starých dám, ktoré v Pressburgu hľadali stratené čaro monarchie. Povodil ich po uličkách a zákutiach mesta, predstavil im paláce z tereziánskych čias, zatiahol ich do nejakej kaviarničky pod Hradom, potom na štrúdl do Roland café, alebo na pravú viedenskú kávu k Meyerovi, kde všetko bolo rovnaké hoch a nóbl ako vo Viedni, ale päťkrát lacnejšie, až sa tie staré kravy rozplývali pri predstave, koľko na výlete do Pressburgu ešte aj ušetria. Niečo z toho ušetreného mu pridali k jeho honoráru. Pri rozlúčke už spolu s ním v trojštrťovom takte, pobavene a so smiechom opakovali: Pressburg ist ein schőnes Städtchen… On im ešte zamával na rozlúčku a skôr ako posledný vagón viedenského vlaku zmizol z nástupišťa, rozbehol sa k východu zo stanice, aby u najbližšieho dílera alebo v neďalekom Bŕlohu premenil zarobené koruny či eurá na jednu-dve, niekedy aj viac dávok heroínu.

Ja magor, dneska som to presral, nezostane mi nič iné len sa ísť postaviť pred stanicu a žobrať, aj keď tí hnusáci ma hneď začnú vyháňať: Zmizni, brnkáč! ako keby mali tie fleky predplatené a… kurva, za chvíľu to začne na mňa liezť a… musím sa niekde odtiahnuť, nemôžem tu ďalej postávať a...

Spidi cíti, že za chvíľu sa začne chvieť, neovládateľne to ním začne cvičiť, kolísať ho to ako nejakého starého žida pri modlitbe. Prudko zovrie rukami zábradlie na nástupišti, zhlboka sa nadychuje, snaží sa predstaviť si nejakú upokojujúcu hudbu, pomalé toccato klavírneho koncertu, ktoré hrával vždy na úvod svojho vlastného koncertu. Túžba po dotyku s chladnými, hladkými klávesami koncertného klavíru, predstava ako sa ich dotýka citlivými bruškami prstov, oslabí na chvíľu nutkavú túžbu po droge, ale Spidi vie, že je to len chvíľa, že musí, musí niečo podniknúť a… Dolly, Dollyčka, určite mi helfne, helfne mi, helfne mi, mrmle teraz Spidi do rytmu schodov, ktorými zostupuje za ňou do podzemia hlavnej stanice, kde je jeden z Dollyných rajónov.

Keď mala Dolly dobrý deň, vyfajčila alebo aspoň prebrala k životu kopec mužských vtákov, mala potom prachy a drogu a bola v pohode, vítala ho vždy otázkou: Kozy? a začala si rozopínať sexi blúzku, akoby mu naozaj chcela ponúknuť svoje nádherné cecky. Rád by sa bol s nimi tiež pohral, ale musel dodržať rituál, a tak len pokrútil hlavou a povedal: Cosi fan tutte, signora! To signora zatiahol s typickou spevnou razanciou taliančiny. Dobre ju to vždy pobavilo. Prvýkrát ho s tým prekvapila, keď za ním prišla jeden večer na nástupište, počkala kým odmáva za odchádzajúcim vlakom do Viedne, pristúpila k nemu a svojim drsným spôsobom sa ho opýtala: Ty si tu ten nový, ten brnkáč? Len sa na ňu začudovane pozrel a trocha s dešpektom sa od nej odtiahol. Sa neodťahuj, kamo, mám tiež hudobné vzdelanie, povedala. Mám ešte doma v škatuli odložené lístky z výchovných koncertov, na ktoré nás vždy nahnali do Reduty. Poznám Umierajúcu labuť, aj Peťo a vlk, aj Figaro sem, Figaro tam! aj Kozy fan tute! Tak sa nevyťahuj! Úplne ho vtedy svojím hudobným vzdelaním ohúrila. Neskôr mu rozprávala, ako sa tých píšťalkároch a fidlikáčoch a brnkáčoch na koncertoch vždy s kamoškami bavili, najmä na tých kozách. Kozí, kozí, všetky máme kozy, pospevovali si potom a aby si dokázali, že všetky nie sú tutte, ako sa spieva v tej opere, večer si ich v parku ukazovali a presvedčili sa, že každá ich má inakšie. Dolly ho pobavila, občas aj vzrušila svojimi drsnými historkami a už mu neprekážal jej štetkovsky vyzývavý zjav, ale na tom prvom stretnutí na šiestom peróne, kde ho bez okolkov požiadala, aby jej občas dohodil nejakého rakúskeho seniora, ktorí sú oproti našim penzistom nielen solventní, ale nie sú ani takí odkväcnutí, s len nedôverčivo na ňu pozeral, nevedel či to myslí vážne alebo je to nejaká provokatárka z protidrogového. Vtedy bol ešte presvedčený, že jeho klesnutie medzi staničnú spodinu je len nepríjemnou epizódou a len čo bude zasa "čistý" a nebude viac musieť zakladať a predávať veci z matkinho bytu a ómaminho dedičstva, rýchlo na ňu aj na Dolly zabudne. Ale odvtedy je to stále horšie.

Dollyčka, Dollyčka, šepce už nežne, s predstavou, že táto drsná staničná kurva mu pomôže s dávkou, ktorá mu dovolí chvíľu zasa žiť. Heroín aj Dolly kupuje u Mizru, aj keď ten balkánsky zmrd predáva heroín draho, ale Dolly hovorí, že aj tak to stojí za to, môže sa spoľahnúť, že droga bude čistá, nebude v nej namiešané žiadne svinstvo, ktoré by ju po pár dávkach odrovnalo, aj keď… fakticky sme odrovnaní, Dolly, hoci ty si heroín ešte nepicháš, dávku len šnupeš alebo po gramoch, skoro po jednotlivých kryštálikoch lížeš, hovoríš, že ti to čistí ústa po fajčení zákazníkov a že by si potom mohla ísť aj na sväté prijímanie, máš z toho všetkého svinstva okolo ešte aj plezír, neveríš, že si už tiež fakticky odrovnaná. Sme odrovnaní, Dolly.

Spidi musí vynaložiť veľké úsilie, aby to nezakričal, aby pri tej krutej predstave nezačal mlátiť okolo seba. Ale zobrali by ho staniční poliši, a to teraz nepotrebuje, to by ho oddialilo od dávky, toľko rozumu ešte má, aby to neurobil. Zatne zuby, potom sa niekoľkokrát nadýchne a vojde do verejných záchodov.

Dolly na svojom pracovisku nenájde.

- No, neni tu ! - odbije ho Cibová, keď sa Spidi začne vypytovať, prečo Dolly nie je na svojom pracovisku?

- Ty si aj tak neni jej zákazník, tak čo tu vyzituješ, - a Cibová tisne Spidiho preč od dverí do kumbálu.

- Choď si vizituvať inde, alebo si choď na to svinstvo sám zarobiť, ako si zarába ona. Požičiam ti dobrú kabínku, aj ti zoženiem dobrého kunčafta, dobre prihriateho a zaplatíš mi potom len desať percent zo zarobeného. Lašovať v jej veciach ti ale nedovolím, - rezolútne ho odsotí tá stará rašpľa, zamkne dvere do kumbálu a kľúč si strčí do plátenej kapsy, ktorú ma pripnutú na tučnom bruchu, a do ktorej si ukladá peniaze za použitie staničných záchodov.

- Sprostá hajzelbaba, - zlostne povie Spidi.

Cibová len mrdne plecom a viac si ho nevšíma. Je pre ňu vzduch, ba skôr neužitočný, dotieravý hmyz, ktorého sa chce každý čo najskôr zbaviť - ešte aj táto stará odporná kupliarka.

Predtým Spidi takéto typy poznal len z ľudových talianskych operiet podľa Goldoniho námetov, a nikdy si nevedel predstaviť, že raz bude nútený sám sa s nimi stýkať, ba dokonca sa im doprosovať. Ach, kurva ! Kurva život ! Kurva droga ! Kurva, kurva, kurva !!!

Musí sa rozbehnúť do schodov, ktoré vedú späť do staničnej haly, aby unikol tomu vlastnému kriku, vlastnej zúrivosti a vlastnej bezmocnosti zo situácie, v ktorej sa ocitol.

--- Bez drogy začína byť Dolly poriadne nervózna.

Posadí sa na lavičku na konci kolonády, kde čakáva na Mizru. Po chvíli vyberie z vrecka krátkeho koženého kabátika mobil a volá mu. Číslo je nedostupné.

- Do riti! - začína byť zlostná. Chce skúsiť iné Albáncovo číslo, keď zaregistruje, že niekto sa blíži k lavičke. Je to Spidi s nejakou mladou, čo si v móde pomýlila storočie.

- Ahoj, - povie Spidi a vidieť na ňom, že sa stretnutiu nepotešil. Obráti sa k mladej a v zjavných rozpakoch jej vysvetlí: - To je Dolly. Poznám sa s ňou zo stanice.

Mladá trocha začudovane pozrie na Dolly.

Len si ma obzri, ty buchta! pomyslí si Dolly a natiahne pred seba nohy v sieťových pančuchách, ktoré jej pevne a rajcovne obopínajú plné stehná.

Mladá sa usmeje, Dolly sa zdá, že posmešne.

- Čo je to za buchta? Kde si ju splašil, - opýta sa Spidiho.

- Len ju odprevádzam do mesta...

- Vážne?

- Sama som ho o to požiadala, - povie mladá. - Chcela som ísť taxíkom, ale keď Spidi povedal, že dobre pozná mesto, a že na Primaciálne námestie…

- Ty hus! - prudko tú naivku preruší Dolly. - Si si nevšimla, že je to feťák? Raz - dva ťa oberie o všetky prachy. Namiesto tanga nohavičiek z Tesca pôjdeš domov s holou riťou. No, to kukáš, čo? Na neho sa kukni!

Mladá až po chvíli odtrhne zrak od Dolly a pozrie sa na Spidiho.

- Nevšímaj si ju, Mária. Má zrejme absťák a vtedy… - začne Spidi, ale Dolly ho preruší.

- Áno, mám absťák a tak nemôžem ďalej kefovať a utekajú mi kšefty. Do riti! Kde toľko trčí ten albánsky bastard? - Dolly zúrivo udrie päsťou o lavičku. - Nemáš aspoň nejakú poondiatu trávu? - obráti sa na Spidiho. Ten len pokrúti hlavou.

- Tak odpáľ!. Zmiznite do pekla! - a Dolly sa navalí chrbtom na operadlo lavičky, od zlosti na chvíľu zavrie oči, aby ju nezraňovalo slnko, ktoré na lavičku preniká z otvoreného konca kolonády. Na chvíľu pocíti úľavu. Zároveň zacíti nejaký dotyk, ľahký dotyk iného tela. Trhne sa, prudko otvorí oči.

Mladá si k nej prisadla na lavičku a snaží sa dotknúť jej ruky.

- Čo je, čo to mám byť? - prudko sa odtiahne Dolly. - Koho si mi to tu dotiahol, ty bastard! - oborí sa na Spidiho. - Ak si pouličná záchranka, tak páľ do čerta! To na mne neskúšaj! Hneď som si mohla všimnúť ten tvoj samaritánsky úbor a…

- To má z kláštora, - preruší ju rýchlo Spidi. - Mária chce vstúpiť do rehole. Povedz Dolly…

Z výrazu Máriinej tváre, z toho všetko odpúšťajúceho výrazu v očiach, Dolly pochopí, že je to asi pravda. Zaskočí ju to, aj podráždi. Neznáša anjelské typy.

- Tak ty chceš byť mníška? Rozhodla si sa slúžiť farárom? A prečo?

- A ty? Ty si sa prečo rozhodla… slúžiť droge?

- Prečo? Lebo je to lepšia služba. Pri nej si aspoň na chvíľu užijem, - drsne sa zasmeje Dolly. - A nestaraj sa do mňa. Nepomáhaj mi. Utekaj už do toho poondiateho kláštora ! - Dolly, nehovor tak , - povie Spidi. - Keby si vedela, že Mária…

- Hovno! Nič nechcem vedieť. Nech ma neotravuje svätuškárskymi rečami. Ak mi chce pomôcť, nech mi zoženie nejaký skurvený fet!

Dolly sa začne kolísať, potom chrbtom čoraz rýchlejšie udierať o drevené operadlo lavičky. Po kolonáde prichádza skupina starších žien. Spomalia a začudovane sa dívajú, čo sa na lavičke deje.

- Dolly, Dolly, prestaň, - snaží sa ju upokojiť Spidi. - Prestaň, lebo nás zoberú poliši. Dolly, počuješ? - chytí Dolly za plecia a zatrasie ňou.

Dolly sa začína spamätávať. Zadíva sa na Máriu, ktorá sedí pri nej na lavičke.

- Ty si ešte tu? - opýta sa, ale teraz bez zlosti.- Aha, čakáš. Chceš mi dať svoj milosrdný bozk. Bozk malomocnej! Dať bozk malomocnému blížnemu je pre mníšky vraj najväčšia skúška. A zrejme aj rozkoš. Tak to skús! No, odváž sa! Bozkaj ma na moje malomocné ústa, ktoré už zohavilo toľko špinavým mužských vtákov!

Dolly sa začne znova ako v záchvate smiať. Našpúli ústa a otrčí ich Márii na bozk.

Mária nežne pohladí prostitútku po tvári, potom ju jemne pobozká na ústa.

- Sodoma, Sodoma, Gomora, - ozve sa šepot prizerajúcich sa ženičiek. Niektoré sa začnú rýchlo križovať, potom prejdú popri lavičke a utekajú preč z toho hriešneho miesta.

Mária medzitým zobrala do svojich dlaní Dolline drsné ruky a hladí ich.

Po bozku, ktorý Dolly nečakala a pôsobí na ňu ako terapeutický šok, sa dá chvíľu hladiť. No začína sa spamätávať. Vytrhne si ruky z Máriiných teplých dlaní a už znova drsne povie: - Tak dosť! - vstane z lavičky, pozrie na hodinky. - Viac na toho mizeráka nečakám! Idem do brloha! Ak chceš mať dnes drogu, poď so mnou, - obráti sa na Spidiho.

- Ja, ja... - kokce Spidi.

- Ak nemáš prachy, helfnem ti!

- Ale sľúbil som Márii... -

- Ako chceš! - preruší ho Dolly a zamieri na koniec kolonády, za ktorou sa začína rušná mestská ulica.

Spidi chvíľu váha medzi povinnosťou k Márii a túžbou po droge, potom len zamrmle: - Prepáč, Mária, ja... - a so zahanbenou tvárou, no už bez obzretia sa rozbehne za odchádzajúcou Dolly.

Mária chvíľu nehybne sedí na lavičke. Potom pomaly vstane a poberie sa v ústrety svojmu osudu.

ANTON BALÁŽ