Prežiť sám je na šťastie málo

V telefonickom rozhovore položila prvú otázku ona: "Čo je s tým mladíkom, vaším vojakom, ktorý prežil letecké nešťastie?"

Už sa zotavuje. Lekári hovoria, že nebude mať trvalé následky.

To som rada. Odkážte mu, prosím, že mu držím palce. Chlapec to bude mať ťažké. Viem, ako mu musí byť. Aj ja som pri havárii prišla o kolegov, priateľov.

Je práve deň, keď ste sa druhý raz narodili. Oslavujete ho ako narodeniny?

Moje nešťastie sa stalo 26. januára, päť minút po piatej popoludní. Kým ma našli a doviezli do nemocnice bola som klinicky mŕtva. Podľa toho, čo mi povedal doktor Randa, to trvalo neuveriteľných štyri a pol hodiny. Dlho zápasili o to, aby ma oživili. Oslavujem preto až ďalší deň, na svätého Sávu. Poradil mi to niekdajší belehradský primátor, dnes už nebohý Branko Pešič. Tento úžasný človek, ktorý ma navštevoval v nemocnici a dopomohol mi aj k bytu, mi raz, keď som ho navštívila na radnici, povedal: ,,Vesna, musíš oslavovať svätého Sávu, to on ti pomohol, aby si prežila." Za komunizmu to od funkcionára boli nezvyčajné slová. Odvtedy dvadsiateho siedmeho januára ku mne vždy prichádzajú ľudia. Spolu si pripomíname deň svätého Sávu, keď som znova ožila.

Čo si z tej tragédie pamätáte?

Nič. Pamätám sa len na to, ako som v Kodani vošla do lietadla. To bolo hodinu pred nešťastím. Z letu a havárie mi v hlave nič nezostalo. Je tam len veľká tma. Čiastočne si pamätám až veci, ktoré sa stali o mesiac neskôr. Strata pamäte mi pomohla vyrovnať sa s tou tragédiou aj všetkými mukami a bolesťami. Ten slovenský chlapec si pamätá, čo sa stalo?

Zatiaľ vraj len útržkovito... Čo je prvá vec, ktorú si po tragédii pamätáte?

Keď sa mi vrátilo vedomie, videla som pri sebe mamu. Opýtala som sa jej, ako sa tu, v Slovinsku, ocitla?

V Slovinsku? Veď ste boli v Československu...

Myslela som si, že som sa zranila v Slovinsku pri železničnej nehode. Krátko pred haváriou lietadla sme totiž pre hmlu v Belehrade na tri dni odvisli v Slovinsku. Museli sme sa vrátiť vlakom, v ktorom sa nekúrilo. Utkvelo mi to v pamäti, ako zlá spomienka. Tak mi napadlo, že som sa zranila vo vlaku. Mamy som sa ešte opýtala na moju mačku Macu a psíka Peggy.

Potom ste však ešte znova upadli do bezvedomia.

Áno, náš konzul spravil chybu. Dal mi noviny, aby som si pozrela, čo sa v skutočnosti stalo. Keď som to zbadala, bol to obrovský šok. Z toho rozrušenia som opäť stratila vedomie. Bolo to strašné. Ľahké to nebude ani pre vášho vojaka. Aké zranenia utrpel?

Nemá nič zlomené. Mal opuch mozgu a je doudieraný.

Aj ja som mala opuch mozgu a hematóm. Najskôr to vraj vyzeralo tak, že mi budú operovať mozog. Ale po siedmich dňoch sa to zlepšilo a nemuseli mi otvárať lebku. Prvý týždeň o môj život bojovali v nemocnici v Českej Kamenici, neďaleko Srbskej Kamenice, kde ma našli. Svojim záchrancom zostanem navždy vďačná, v žilách mi koluje aj československá krv. Potom ma vojenskou helikoptérou previezli do pražskej nemocnice, kde boli špičkoví neurochirurgovia. Keby mi neoperovali chrbticu, dnes by som nechodila. Mala som zlomené tri stavce, jeden úplne rozdrvený. Dolámané som mala aj rebrá, ruky aj nohy. Napokon som sa pozviechala.

Svojho času sa písalo, že ste prežili vďaka tomu, že ste boli v zadnej časti lietadla. Aj náš vojak Martin Farkaš bol v zadnej časti, hoci špekulácie, že ho zachránil pobyt na toalete, on sám nepotvrdil.

Aj o mne si mysleli, že som bola na toalete. To je klasická hypotéza. Tá kabínka je asi vážne jedno z bezpečnejších miest. Ja som však bola v strednej časti lietadla. Potvrdil to môj záchranca Bruno Henke. On ma našiel a vytiahol z vraku, v ktorom som bola zakliesnená. Mala som šťastie, že v čase vojny bol v nemeckej armáde sanitárom a vedel, ako sa poskytuje prvá pomoc. Hovoril, že som hlavou a polovicou tela trčala von z vraku a na mne boli telá mojich kolegov - letušky a stevarda. Pilotov našli tri kilometre od nás. Keďže lietadlo sa po výbuchu bomby rozpadlo vo veľkej výške, trosky boli roztrúsené na tridsaťkilometrovom úseku.

Ako jediný človek na svete ste prežili voľný pád z výšky viac ako desaťtisíc metrov. Ako si to vysvetľujete?

Je to ťažké vysvetliť. Ešte kým som bola v Československu, niekto mi povedal, že mi možno pomohol môj od prírody mimoriadne nízky krvný tlak. Deväťdesiat na šesťdesiat - to bola moja norma. Aj cez zdravotnú prehliadku, keď som sa hlásila za letušku, som prešla len tak, že som predtým vypila množstvo kávy. Vďaka nízkemu tlaku som vraj rýchlo stratila vedomie a nepuklo mi srdce. Kto vie?

Neprekáža vám, že ste sa popri mnohých kuriozitách ocitli v Guinnessovej knihe rekordov?

Zapísali ma tam už v roku 1973. A hoci ma na slávnosť do Londýna stále volali, prikývla som až o šesť rokov neskôr. Prilákali ma na Paula McCartneyho. Bývalého člena Beatles vtedy práve slávnostne zapisovali. Jeho hudbu som vždy mala rada. Bol príjemný, pozval mňa aj môjho vtedajšieho manžela na party. Vtedy som si uvedomila, že moja katastrofa ma zaradila medzi výnimočných ľudí. Hoci nehovorím tridsiatimi piatimi jazykmi ani som nevyhrala desaťkrát Wimbledon, som medzi nimi. Na svoje nešťastie sa odvtedy nepozerám len z tragickej stránky. Som skrátka Guinnessova rekordérka, svet ma tak pozná, a vlastne na tom nie je nič zlé.

Ako dlho ste sa zo zranení zotavovali?

Išlo to pomerne rýchlo. Bola som športový typ, nikdy som nebola chorá. Chcela som sa z toho čo najskôr dostať. Už v októbri, deväť mesiacov po nešťastí, som na pozvanie mládežníckej organizácie prišla na návštevu Československa.

Chodíte ešte na miesto katastrofy?

Naposledy som tam bola v roku 2002, pri tridsiatom výročí. Je to veľmi ťažké. Veľa som tam plakala. Na druhej strane je príjemné vidieť ľudí, ktorým za tak veľa vďačím. Žiaľ, hájnik Bruno Henke, ktorý ma našiel, už nežije. Ale jeho vnučka, ktorá sa narodila krátko po katastrofe a dostala po mne meno Vesna, je krásna mladá žena.

Kedy ste po havárii nastúpili do práce?

Už v septembri som sa hlásila v aerolíniách JAT. Chcela som ďalej lietať ako letuška. Dva a pol roka som čakala, až mi napokon dali aspoň prácu na zemi. Mala som na starosti nákladnú dopravu pre zahraničných partnerov a spoluprácu s cestovnými kanceláriami. Pracovala som tam dve desaťročia. Keď prepukli protesty proti Miloševičovi, angažovala som sa v nich. Znížili mi plat a napokon som musela odísť do dôchodku.

Vie sa o vás, že keď vás v marci 1972 letecky prevážali z Prahy na ďalšie liečenie do Belehradu, odmietli ste upokojujúcu injekciu. Skutočne z lietania nemáte strach?

Už na rehabilitáciu k moru som išla lietadlom. Krátko nato som letela do Československa a potom ešte veľa ráz. V JAT-e sme mali bezplatné letenky. Lietania som sa nebála, možno aj preto, že z nešťastia si nič nepamätám. Ale inak strach poznám. Bojím sa napríklad zemetrasenia.

Niekde o vás písali, že ľudia vás považujú za dieťa šťasteny a v lietadle je o miesto pri vás vždy veľká bitka.

Uvidíte, že aj váš vojak to zažije. Ľudia si myslia, že máme šťastie. V skutočnosti však jeho a moje nešťastie nikomu neželám. Prežiť, keď všetci okolo vás zomrú, nie je veľké šťastie. Zostali sme nažive. Ale ľudia zomierajú každý deň. Čo s tým? Nemôžeme sa my, ktorí sme ešte tu, viniť za to, že sme nezomreli.

Takže sa necítite byť v živote šťastná?

Neviem. Ale veci sa mi v živote celkom dobre vyvíjajú. Bola som šťastne vydatá a po desiatich rokoch šťastne rozvedená. Som v dôchodku, z penzie sa dá ťažko vyjsť, ale inak sa nesťažujem. Celkovo však mám pocit, akoby mi niekto stále držal palce. Viem, že mnohí mi želajú, aby som sa mala dobre. A to pomáha.