Slovenka v Basre zažila už tri vojny

Už od roku 1967 žije Nadežda Matyka, dievčenským menom Michálková, v Iraku. Konkrétne v juhoirackej Basre. Vychovala dve, teraz už vydaté dcéry, a 25-ročného syna Romana. Vitálna žena sa pred 56 rokmi narodila v Radotíne pri Prahe. Vyrástla však v Bratislave a vydala sa do Iraku, kde už prežila tri vojny. Jej muž si však v Bagdade nenašiel prácu, a tak sa sťahovali do Alžírska a potom na juh Iraku. Na polostrov Fao, kde našiel prácu v naftárskej spoločnosti. Odtiaľ ich vyhnal do Basry niekoľkoročný konflikt medzi Irakom a Iránom v 80. rokoch. Manžel v roku 1983 zomrel. Pani Nadežda tiež začala pracovať v naftárskej firme ako technická kreslička. Teraz sa však do vyhorenej budovy firmy chodí len každý deň podpísať, aby dostala výplatu.

Domček pani Nadeždy v Basre má aj teraz udržiavanú záhradu. V jeho troch miestnostiach sa Stredoeurópan cíti ako doma: fotografie zo Slovenska, kazety s Petrom Nagyom. Ale aj arabská káva. V Iraku prežila aj obe posledné vojny v zálive. Osobitne si bude pamätať tú druhú z nich. Vtedy, 23. marca tohto roku v podvečer na jej štvrť dopadlo tridsať spojeneckých bômb a mnohí zahynuli.

Keď sa začali boje, všetci zostávali doma. Mali nakúpené zásoby jedla. "Povedali nám, že sa nič nedeje, len aby sme pokojne zostali doma," pokračovala. "Sedela som od strachu v kúpeľni. Syn bol na ulici a ja som naňho myslela. Bála som sa, že už ho živého nenájdu," hovorí pani Nadežda. Sama vie o smrti najmenej piatich ľudí zo svojej štvrti. "Bolo veľa zranených. Jeden chlapec prišiel o nohu," dodáva. Po bombardovaní utiekla so synom z domu k jednej zo svojich dcér žijúcej neďaleko mesta.

Štvrť zostala úplne prázdna. Ľudia sa však čoskoro vrátili, aby zabránili rabovaniu svojich domovov. Pred vojnou dostávali ľudia mesačné prídely. "Jedlo, prášok na pranie, mydlo, každý podľa veľkosti rodiny," rozpráva. Neskôr boli prídely len raz za dva mesiace, ale dalo sa z nich vyžiť. Teraz sa pani Naďa so synom, ktorý tiež hovorí po slovensky, pokúša získať prácu ako prekladateľka v českej armádnej 7. poľnej nemocnici, vyrastajúcej neďaleko ich domčeka. Po prvý raz od roku 1990 mala dnes možnosť pohovoriť si cez satelitný telefón so svojimi blízkymi priateľmi, žijúcimi neďaleko Bratislavy. Plakala pri tom.