Rkúsko sa otvára Slovákom

Slováci nie sú na rakúskych školách výnimkou

Po páde železnej opony sa stalo rakúsko-slovenské pohraničie priepustným oboma smermi: Rakúšania i Slováci si všimli na druhej strane hranice niektoré výhody.

Niektorí ambicióznejší rodičia využili nové možnosti a zapísali svoje deti do rakúskych škôl. I keď slovenskí školáci neboli v tom čase v základných školách najmä v rakúskom pohraničí výnimkou, pre niektoré deti nebolo takéto presadenie do nového prostredia najpríjemnejšie. Jakub Rehák nemá na začiatky najlepšie spomienky. Do rakúskej školy začal chodiť ako jedenásťročný a keďže sa už niekoľko rokov učil nemčinu, veľké prob-lémy s jazykom nemal. "Nerozumel som, samozrejme, úplne všetko, ale spočiatku na nás učitelia veľmi netlačili," hovorí Jakub. "Najviac mi prekážalo, že som nemal čas stretávať sa s kamarátmi, musel som sa učiť. V tom období mi spríjemňovala život matematika. Tá mi vždy išla dobre a keďže oni boli o niečo pozadu za tým, čo sme sa učili doma, aj v Rakúsku som obstál, i keď som niekedy celkom neporozumel zadaniam."

Jana Čavojová a jej mladšia sestra sa aklimatizovali na základnej škole v Kittsee zrejme o niečo lepšie - niekoľko týždňov im s jazykom pomáhali slovenskí spolužiaci a potom si už nejako dokázali poradiť. A na gymnáziu už boli dievčatá ako doma: "Nemčina už bola v pohode a vo Viedni študuje pomerne veľa cudzincov, takže sme nevyčnievali." Dáša Vachošková si pred de-siatimi rokmi našla prácu vo Viedni a keď konečne zvládla všetky papierovačky spojené s novým zamestnaním, zistila, že sa tam musí presídliť aj s deväťročnou dcérkou. Inak by nebola schopná zladiť pracovné povinnosti s výchovou dieťaťa.

"Mama bola vždy dosť náročná, ale dnes si na naše začiatky vo Viedni spomínam celkom dobre," hovorí devätnásťročná študentka prírodných vied Petra. "Po nemecky som sa učila už v škôlke a neskôr na základnej škole, ale keby ma prvé mesiace mama nepreháňala, asi by som mala oveľa väčšie problémy zvládnuť školu tak, ako som bola zvyknutá." V jednoizbovom viedenskom byte znela vraj vtedy iba nemčina: z rádia, z televízora, aj Petra sa musela snažiť rozprávať čo naj-viac po nemecky. "Keď som začala niečo po slovensky, tvárila sa, že nepočuje," smeje sa Petra. "Občas mi to poriadne išlo poriadne na nervy. Ale potom ako by sa mi zrazu v hlave vyčistilo a nemčina mi prestala robiť problémy."

Mnoho teda závisí od jazykových schopností a určite aj do vôle dieťaťa a rodiča. Aj šikovným deťom zo Slovenska sa totiž niekedy stalo, že prvý rok na rakúskej škole prepadli. Až neskôr, keď sa naučili poriadne po nemecky, ocitli sa zase medzi najlepšími žiakmi v triede. S rakúskou maturitou je už postup na vysokú školu pomerne jednoduchý. Slováci majú oproti domácim dokonca tú výhodu, že za štúdium nemusia platiť.

Zamestnať sa v Rakúsku, alebo ísť na dovolenku k moru?

Pred desiatimi rokmi sa niektorí Slováci najmä z Bratislavy a blízkeho okolia rozhodli, že si nájdu zamestnanie v Rakúsku. Mnohých lákal svet, do ktorého dovtedy mali obmedzený prístup, a určite aj oveľa lepšie finančné ohodnotenie. Mnoho záviselo, samozrejme, od vzdelania, odborníci niektorých povolaní mali lepšie štartovacie podmienky ako iní. Z Bratislavy a priľahlých území vtedy dochádzalo do Viedne a okolia mnoho ľudí robotníckych profesií (murári, stolári, elektrikári), zdravotníci (zdravotné sestry, fyzioterapeuti aj lekári), počítačoví odborníci, aj inžinieri (strojári či stavbári). Ak chceli pracovať legálne, museli vybojovať s úradmi "papierovú vojnu". Ale ak sa im podarilo uchytiť sa, ostatné už záviselo najmä od ich schopností, šikovnosti a flexibilnosti.

Teraz sa už mnohé zmenilo. I keď Rakúska republika a Slovenská republika podpísali v apríli tohto roku dohodu o vzájomnom uznávaní dokladov o vysokoškolskom vzdelaní, trh práce v Rakúsku sa už do veľkej miery nasýtil a nájsť vyhovujúce miesto je dnes omnoho komplikovanejšie. Pochôdzky po úradoch, ktoré by ste museli absolvovať pred desiatimi rokmi, musíte absolvovať aj dnes s jedným rozdielom: nemusia vás priviesť k vytúženému cieľu.

Diplomovaná fyzioterapeutka Zuzana Horváthová sa zhruba pred dvoma rokmi rozhodla, že to predsa len v Rakúsku skúsi. Jednak jej syn už trochu podrástol, tak si myslela, že bude lepšie znášať jej náročnejší pracovný plán, na druhej strane sa práca v slovenskom zdravotníctve stávala stále nepríťažlivejšou. Pustila sa teda do vybavovania všetkých náležitostí. Tak ako jej poradili priateľky, ktoré už v Rakúsku pracovali.

Začala tým, že si našla pracovisko, kde mali o ňu záujem - samo-zrejme, ak si vybaví nostrifikáciu. "Dosť dlho trvalo, kým som vôbec dostala termín, kedy môžem navštíviť ministerstvo, aby som zistila či ma na nostrifikáciu zaradia," vysvetľuje Zuzana Horváthová. "Len aby so mnou začali rozprávať, musela som zaplatiť 600-šilingový kolok. Nasledoval šek za zaradenie žiadosti o nostrifikáciu na prejednanie." Potom radšej prestala poplatky počítať. Zuzana však ešte stále nepredpokladala, že bude mať s nostrifikáciou vážnejšie problémy. Od tej doby, čo začali v Rakúsku pracovať jej priateľky, absolvovala totiž jedenapolročné doplňujúce štúdium a získala titul diplomovaný fyzioterapeut, ktorý ony v čase svojho nástupu na pracovné miesta v Rakúsku ešte nemali. Keďže bez tohto štúdia museli pred desiatimi rokmi robiť v Rakúsku dve skúšky (z právnych predpisov a z hygieny), predpokladala, že ona bude na tom podobne, ak nie lepšie.

O pripustení k nostrifikácii rozhoduje riaditeľka inštitútu, kde sa adepti na nostrifikáciu pripravujú. Jej verdikt znel: "Na slovenských zdravotných školách nám vraj odprednášali tak málo hodín z odborných predmetov, že ma vôbec nemôže pripustiť k nostrifikácii. Už predtým som zažila mierny šok, keď mi na ministerstve zdravotníctva povedali, že budem musieť urobiť asi desať skúšok, ale toto ma dorazilo. Tak som sa spýtala ako je možné, že moja kvalifikácia je mi nanič, keď poznám ľudí s nižšou kvalifikáciou ako mám ja, ktorí normálne pracujú. Povedali mi, že podmienky sú dnes už jednoducho prísnejšie."

Celé dobrodružstvo ju stálo asi 20- až 25-tisíc korún, niekoľkokrát si musela vybrať dovolenku, aby mohla cestovať na úrady do Viedne. Po poslednom zhodnotení situácie stratila chuť robiť ďalšie kroky. Ešte by sa síce dalo napísať dovolanie, ale keby si aj našla zamestnávateľa, ktorý by ju prijal zatiaľ bez nostrifikácie, aj tak by si ju musela podľa predpisov doplniť najneskôr do dvoch rokov, inak by musela vykonávať nižšie kvalifikovanú prácu, a to sa jej zdalo neúnosné.

MONA GÁLIKOVÁ, SME

obsah | svět - svet