Slovenský misionár v Ulanbátare

Auto čudne zahrkotalo, motor zdochol. Jozef zastal, vystúpil do tmy, otvoril motor a zložil z neho hrubú deku, ktorá ho zakrývala. Potom sa dlho hrabal v kufri. Zúfalo niečo hľadal. Po pätnástich minútach sa vrátil k motoru, vytiahol z vrecka dve sviece a zapálil ich na blatníkoch. Tma a sliepňajúce svetlo vytvorili dokonalý prízrak. Prízrak, ktorý v prvej chvíli človeku zdvihol náladu. Tak toto tu je, prosím pekne, naše auto. Sme na Sibíri. Vľavo odtiaľ, sedemtisíc kilometrov, je Moskva. Vpravo, asi dvetisíc kilometrov, Magadan a za ním už len Ochotské more. Pártisíc kilometrov za chrbtom máme Severný ľadový oceán. Medzi tým všetkým je len tajga, ktorá sa na severe pozvoľna mení na tundru. Štyridsať kilometrov pred nami je mesto Aldan. Relatívne blízko, keby nebolo mínus 45 stupňov Celzia. Takto je vlastne jedno, či sa poberieme do Moskvy, alebo do Aldanu. Nedôjdeme nikam. Sviece horia, Jozef konečne zistil príčinu, prečo auto nejde. Klinový remeň. "V lete ešte v kufri bol, ale bratia ho už asi použili," povedal. Nemať šťastie, tak sme na tej ceste možno podnes a už dávno by boli dohoreli aj naše sviece. Keď sme neskôr túto historku rozprávali známym v Aldane, nikto sa nečudoval. "To je Jozef. Presne taký je," vraveli. A takého ho poznajú všetci. "Rozdal by sa," povie jeden. "Je taký dobrák, že to až niekedy ide na nervy," povie druhý. Všetci však vedia, že je to jeho životná filozofia. Inak by predsa do najzapadnutejšieho kúta Jakutska neprišiel ako katolícky misionár.

Po piatich rokoch: Tento príbeh sa odohral pred piatimi rokmi. Lenže Jozef si ešte ťažšie než s opravou auta dokáže poradiť s počítačom, a tak sa kontakt stratil. Cesty Pána sú však nevyspytateľné. "To je pre vás," povedia a podávajú vám telefón. V Ulanbátare? Telefón? Otec Jozef! Z misie na Sibíri sa po ôsmich rokoch dostal na misiu v Mongolsku. A keďže je práve sviatok Panny Márie, pomocnice kresťanov, aj toto stretnutie sa zapíše do histórie.

V stepi, ohradenej dreveným plotom, horí v strede veľká vatra. Je tma, a tak ako kedysi počas onej sibírskej noci, na nebi žiaria milióny hviezd. Okolo ohňa sedí asi tridsať detí. V rukách držia kvety z papiera, v ich vnútri majú zapálené sviece. Deti spievajú náboženské piesne, modlia sa. Jozef vstane, aby nás privítal. Stisk ruky a slová: "Aha, sotva som odišiel od skupiny, už mi vietor zhasil moju sviecu. Zvláštne, kým sa človek drží v skupine, medzi svojimi, aj svieca odolá vetru, ale keď sa vzdiali čo i len na pár metrov, podľahne vetru." Vráti sa na svoje miesto a vy sa pozeráte do tvári ľudí, čo sa tu zišli. Mladí Mongoli, trinásť, pätnásť, sedemnásťroční. Sestry lásky, sestry Matky Terezy v známom bielom jednoduchom habite s jediným modrým pásikom. Symbol skromnosti. Jedna z nich je Filipínka, ďalšia z Indie, ďalšia z Poľska. Okrem Jozefa sú tu ešte dvaja katolícki kňazi, saleziáni Dona Bosca. Jeden je Juhokórejčan, druhý Vietnamec. Na tomto malom kúsku oplotenej mongolskej stepi je medzinárodná pospolitosť, ktorú spája katolicizmus. A celá pospolitosť podlieha v saleziánskej provincie Vietnam.

"Chceme tu vybudovať útulok pre deti z ulice," hovorí Jozef. "Teraz sa staráme o dvadsať takýchto detí, ale už o pol roka ich bude hádam tridsať. Nemôžeme pomôcť všetkým, v Ulanbátare sú ich stovky, nikto ani len netuší koľko, ale určite oveľa viac než v Aldane. Chceme urobiť aspoň to, čo sa dá. Možno z nich raz budú dobrí rodičia a budú žiť inak."

Deti spievajú náboženské piesne v nočnej stepi, sviece horia. O pol roka by tu mali stáť prvé budovy budúceho útulku.

Charita sa ponúka sama: Na svete je asi 900 miliónov katolíkov, 850 miliónov moslimov, 670 miliónov budhistov, 600 miliónov hinduistov, 300 miliónov protestantov. V celom Mongolsku je však iba 173 pokrstených katolíkov. Zato katolícka misia má až 38 pracovníkov.

"Nedá sa povedať, že by som celkom neveril tomu, čo hlása vaše náboženstvo, ale na katolícku vieru som neprestúpil. Ja neviem, čo som. Nie sme veriaci, všetci sme vyrástli v komunizme. Moja matka bola budhistka, ale verila aj šamanom. Viete, my Mongoli máme vlastnú vieru a v nej je zrejme všetko pomiešané dokopy," rozpráva 83-ročný Cedersuren. "Ja som bol celý život vojak, slúžil som u stavbárov. Mal som ženu, deti. Žena umrela, o dcére neviem nič. Časy sa zmenili. Nerozumel som a nerozumiem tomu, čo sa dnes u nás deje. Nakoniec som skončil v charitatívnej nemocnici." Trikrát denne teplá strava, raz týždenne sprcha, čistá posteľná bielizeň, v nedeľu čítanie z Biblie.

Šesťdesiatročný Njamdorž je už šesť mesiacov jeho spolubývajúcim. Vyzerá však na stopäťdesiat rokov. Veľké uši, na Mongola netypická plešina, smutné oči. "Moje dve dcéry sú v druhom domove Sestier lásky, v domove pre mládež. Ony ma presvedčili, aby som šiel sem. Pracoval som na železnici, ale sotva sa časy zmenili, už ma nepotrebovali. Zostal som sám, bez práce i bez ženy. Umrela. Bez peňazí. Začal som piť. Nikde na svete nebudem šťastný, to viem. Ani v tomto starobinci. To, čo som mal najradšej, mi už nikto nevráti, žiaden Boh." Starý muž sa pozrie na svoje predlaktie. Má na ňom vytetovaný rok 1956. Rok, keď spoznal svoju ženu.

V tomto domove je osem starcov a starien. Koľko rovnakých osudov sa však nájde v celom Ulanbátare? Určite ich je viac než tá stovka, ktorá sem chodieva na nedeľné obedy pre bezdomovcov. A určite nie preto, že veria v Ježiša Krista. Po revolúcii Mongoli pochopili, že treba brať, čo život núka, nuž a charita sa ponúka sama. Nechcú cudzie filozofie, majú vlastnú. Usmievaj sa a prikyvuj. Ber, keď dávajú. A mysli si svoje. Skončili horšie než Rusi. Vytrhnutí zo svojho prostredia, nezvyknutí na civilizáciu, akú im priniesli bratia zo severu. Čo platilo včera, dnes neplatí, tomu novému starí rozumieť nemôžu. Šťastní tí, ktorí zostali žiť v jurtách a starať sa o dobytok!

Taká je vôla Božia: A zrazu tu majú katolícku misiu. Na konci Ulanbátaru vyrastá obrovský nový kostol, ktorý mal vysvätiť pápež Ján Pavol II. pri svojej ceste do Mongolska. Jeho reč mali prenášať na veľkoplošnej obrazovke dovezenej zo zahraničia. Neprišiel a už ani nepríde, posledná zahraničná cesta hlavy katolíckej cirkvi bola u nás, na Slovensku.

Vedľa rozostavaného kostola stojí odborné učilište pre chlapcov i dievčatá, zamerané na remeslá. Stolár, krajčírka, opravár áut, angličtina a počítače. Učilište patrí misii. Vlaňajší školský rok začalo navštevovať 65 detí, do konca roka vydržalo len dvadsaťtri. Ročná taxa sa pohybuje okolo dvesto dolárov. O čo chudobnejšie je prostredie, z ktorého žiak pochádza, o to menej platí. Tá škola i rozostavaný kostol sú príliš honosné na to, aby sa v nich cítil dobre človek, ktorý prišiel z biednej jurty alebo z ulice.

Aj Jozef pripúšťa, že v sibírskom Aldane mal k ľuďom bližšie. Malá útulná farnosť, slovanská nátura... A predsa ho to ťahalo do Mongolska. Tohto muža, ktorý v ruskej kožušinovej čiapke a teplej bunde, so svojským zmyslom pre humor, pôsobil skôr ako sibírska odroda rehoľnej sestričky z filmov Louisa de Funesa než ako niekdajší zabezpečovací technik na železnici v Bratislave. V roku 1976 skončil štúdium na žilinskej Vysokej škole dopravnej. Keď v roku 1981 prišiel ako revízny technik do Elektrovodu Senec, vedel prečo. Dva roky predtým sa rozhodol, že sa stane kňazom a saleziánskym rehoľníkom. Lenže oficiálne nemohol. Na teológiu vtedy brali len žiakov gymnázií, on mal za sebou priemyslovku - a už aj vysokú školu. Do Senca teda šiel kvôli tajnej cirkvi, kvôli jej formácii, čo sa tam vtedy vytvorila. Vlastne ani sám nevedel, koľko ich bolo. Stretával sa s piatimi-šiestimi rovnako zmýšľajúcimi mužmi, kňazi ho skúšali na lavičkách v parkoch, ba ani jeho matka netušila, že z jej syna bude čoskoro kňaz. Muselo to tak byť. To, čo robil, sa totiž volalo "marenie štátneho dozoru nad cirkvou" a na súdoch sa za to rozdávali roky vo väzení. V roku 1988 Jozefa Tótha tajne vysvätili a o rok neskôr sa zamestnal ako energetik, aby mal viac času na svoje skutočné povolanie. Práve v čase, keď sa skončila éra budovania socializmu. Práve v čase, keď sa aj Rusko otvorilo pre cirkevné misie. V roku 1991 sa do Aldanu dostal prvýkrát. O rok neskôr podpísal misijnú činnosť na neobmedzený čas. Po ôsmich rokoch v Aldane prežil rok v Írsku, kde študoval angličtinu, a už dva roky pôsobí v Ulanbátare. Usiluje sa plniť vôľu Božiu, ako vraví. Ruskú kožušinovú čiapku vymenil za praktickejšiu šiltovku a ruštinu za mongolčinu.

Všetka česť! Za dva roky Jozef naozaj zvládol mongolské minimum. Povie pár slov a oni mu odpovedajú. Rozumie a reaguje. Potom sa obráti k niektorému z kňazov a prehodí vetu po anglicky. Je predsa "father Joseph". A potom s odzbrojujúcim úsmevom povie akože po slovensky: "Privet!" Spomienka na Aldan. Zmenil sa celý jeho svet, ale on zostal, aký bol. Keď sa zjaví na kopci nad mestom, deti si ho najskôr nedôverčivo obzerajú. Povie tri slová po mongolsky a ony sa k nemu hrnú. Chcú sa rozprávať, fotografovať, smiať. Strkajú do neho, prekrikujú sa, pištia. A on im s nekonečnou trpezlivosťou odpovedá, hladká ich, usmieva sa. Sú ľudia, ktorí našli svoj pokoj po tom, ako si vybrali vlastnú cestu. Jozef je určite jedným z nich.