Zbytočne smutné spomienky na Afriku

Kože a zuby z exotických zvierat, keramika, početné suveníry z blšieho trhu v etiópskej Adis Abebe, ale aj kartóny cigariet a zásoby alkoholu dovážané v nepovolených množstvách... Nad kontrabandom slovenských ženistov - príslušníkov vzrušujúcej africkej misie v Eritrei, zdvihla nedávno colná správa pobúrene obočie. Dodnes však nie je v kauze celkom jasno: Išlo o priestupok? O trestný čin? Čo sa to vlastne stalo, že vojenská vizitka Slovenska, pôsobiaca úspešne v zahraničí, napokon skončí ako zahanbená banda usoplených chlapcov?

Pokazený záver takmer ročného pobytu ženistov v tvrdých podmienkach misie zrejme rozladil tých s maslom na hlave, ktorí nepredpokladali, že letecký špeciál pre zlé počasie nezosadne v Bratislave, ale v Košiciach. Hoci výsledky vyšetrovania ešte nie sú známe, verejnosť sa z informácií colných úradníkov dozvedela, že v batožine slovenských vojakov bolo neúmerné množstvo neprecleného tovaru, či tovaru, ktorého dovoz je z Afriky zakázaný. Tento fakt však paradoxne upozornil na to, čo bolo možno ešte dôležitejšie než samotný incident: že z Eritrey sa vrátili slovenskí vojaci bez strát na ľudských životoch, bez zranení a s imidžom profesionálov schopných zbaviť stovky hektárov krajiny pechotných a protitankových mín. Informácia o striedajúcom kontingente vojakov by sa za iných okolností možno v médiách ani neobjavila, alebo ak - zapadla by čoskoro do zabudnutia. To až škandál s colnými úradníkmi všetkých zviditeľnil.

Zo spoľahlivého zdroja na Ministerstve obrany SR sa Moment dozvedel informáciu, ako vysokopostavený slovenský dôstojník v Eritrei upozorňoval vojakov slovami: "Chalani, dajte si bacha, nie, aby ste si niečo nedovolené pchali do batožiny, doma to budú kontrolovať..." Slová do vetra - varovanie nezabralo. Z pohľadu vojaka to bol menší mindrák: Čo si počnú, keď mali inkriminovaný tovar už dávno nakúpený? Po niekoľkých týždňoch si chlapci sami sypali popol na hlavu... Kontraband im zhabali a niektorých "odmenili" pokutami neraz i vo výške päťdesiattisíc korún.

Zbytočne smutné spomienky na Afriku...

Kedy zatrúbia choboty?

Čatár Peter Petráš, štyridsaťročný mechanik v maskáčoch misie United Nation, však smutný nie je. Nemá na to dôvod. Tá "jeho" Afrika zostane nepoškvrnená, bez colných káuz a zbytočných neuróz z prevážania nevhodných suvenírov. Čatár si svoj suvenír priviezol domov perfektne ukrytý - v spomienkach. Často o Afrike premýšľa...

Bývajú dni, keď sa chlapi z čaty tylového zabezpečenia vyškriabu na pahorok neďaleko základne dvestočlenného ženijného kontingentu Slovákov v eritrejskej Adi Kwale a zahľadia sa na horizont. Kdesi tam, v žeravej africkej pahorkatine, pripomínajúcej vedecko-fantastické scenérie z iných planét, sú hranice Sudánu a za nimi... Stáda zveri, ktorá utiekla pred tridsať rokov trvajúcou kanonádou zbraní počas vojny za nezávislosť jednej zo štrnástich etiópskych provincií - Eritrey. Domorodci tvrdia: "Až keď sa vrátia zo Sudánu slony, bude to znamenať, že naša krajina sa ako-tak priblížila k situácii, aká panovala pred vojnou."

Aj čatár Petráš sa často obzerá po slonoch. Je už v Afrike druhý rok a ešte ich nevidel. A možno sa misia Slovákov v tomto zapadákove čierneho kontinentu už čoskoro skončí a on sa slonov ani nedočká... Ktovie? Nech je to už so slonmi ako chce, čatár sa beztak dočkal satisfakcie za svoj život z predafrickej éry. Žil v Prievidzi bez možnosti slušne sa zamestnať. O strojných zámočníkov sa firmy v periférnom meste netrhali. Pod tlakom nedostatku, no najmä chuti poriadne sa nadýchnuť, absolvoval pobyt v misii slovenských ženistov, ktorá pod zástavami UNPROFOR pôsobila v Sarajeve a Mostare. A keď mu po návrate do civilu končila pracovná zmluva v Priemstave, dostal ponuku zúčastniť sa na misii do Eritrey. "Keby mi niekto v minulosti tvrdil, že uvidím Afriku, spýtal by som sa ho: čo si zošalel? Je fakt, že som vždy túžil vidieť pyramídy, ale to bol iba taký sen. Lenže odrazu sa všetko akosi zvrtlo a ja som mal možnosť pozorovať zblízka chrám kráľovnej zo Sáby, postavený dvetisíc rokov pred Kristom..."

V januári 2000, po náročných psychotestoch a zdravotnej prehliadke, uvidel spoza okienka lietadla Káhiru, odlesk Nílu a o niekoľko hodín vystúpil v Asmare, hlavnom meste takmer štvormiliónovej Eritrey. "Ak by som tam nešiel, zostanem bez roboty a psychicky by som trpel. Afrika ma postavila na nohy, vďaka nej mi začal znovu chutiť život."

Trest za zabité zviera

O mladej Eritrejskej republike toho strojný zámočník z Prievidze spočiatku veľa nevedel. Po prílete mu síce ktosi z domácich tvrdil, že ešte pred pol rokom, v máji 1999, sa na oboch stranách hranice s Etiópiou ozývala sporadická streľba, faktom však bolo, že tridsaťročný boj Eritrey za nezávislosť oficiálne vyvrcholil v roku 1991. Musel nazrieť do historických štúdií. Zistil tam, že nedávnymi bojmi, ktoré ukončili až podpisy pod mierovým plánom sprostredkovaným Organizáciou africkej jednoty, zavŕšili obe strany dvojročný pohraničný konflikt, v ktorom sa bojovalo o štyristo kilometrov štvorcových bezcennej púšte. Konflikt získal prívlastok - najnezmyselnejšia vojna sveta.

Vyžiadal si približne stotisíc mŕtvych, pol milióna utečencov a náklady sa pre oba štáty, zaraďované medzi najchudobnejšie na svete, vyšplhali na viac ako pol miliardy dolárov. Z veľkej časti za to mohla kombinácia zbraní z kórejskej vojny, taktiky 1. svetovej vojny a lekárskej starostlivosti 19. storočia. Aj sám čatár akoby bol svedkom scén z katastrofického filmu: videl spustošenú krajinu s otrasnou chudobou, kde domorodci orali políčka drevenými pluhmi, v období dažďov sledoval metrové záplavové vlny, ktoré stiekli z úpätí hôr a zhadzovali mosty a bambusové obydlia, no bol svedkom aj obrovských sociálnych rozdielov.

"Raz som na služobnej ceste zaparkoval uprostred akejsi dediny Mitsubishi Pajero a nestačil som sa čudovať. Prihrmeli tam tri Land Cruisery a Mercedes kabriolet. To sa domáci pracháči prišli osviežiť do miestnej krčmy..." Drvivá väčšina obyvateľstva však za svoju najväčšiu hodnotu považuje dobytok, vďaka ktorému môžu orať, pracovať na poli a získavať mlieko i mäso.

"Ak im zabijete autom zviera, zoberie si vás na paškál miestna justícia a vy môžete čakať oveľa vyšší trest, než by bol u nás," povie čatár a spomenie si na to, aké sú to nervy, keď ho služobná cesta zaveje do ktorejsi z dedín. V takom prípade musí ísť auto krokom: zakaždým ich s pokrikom obkolesia stovky domorodcov. Ak by však niekoho zranili, bola by to zrejme ich posledná misia...

Sex ako charita?

So žiadnou cestovnou kanceláriou na svete by nemohol tak intímne preniknúť do duše ľudí z čierneho kontinentu, uvažuje často čatár nad inými dimenziami svojho poslania v Eritrei. Pracovná doba, počas ktorej sa stará o techniku - tatrovky a tanky prerobené na odmínovacie stroje, mu končí o piatej večer a on, keby chcel, môže sa do ôsmej večer túlať po meste.

"Krčmy sú tam asi tak na našej dedinskej úrovni, ale v hlavnom meste sú už slušnejšie podniky - na úrovni 2. cenovej skupiny." Zorientoval sa už aj v podmienkach najstaršieho remesla: "Zistil som, že napríklad mzda eritrejskej čašníčky neprevýši mesačne hranicu 400 nakfa, čo je asi iba 28 amerických dolárov. Smiešne, však? Preto nečudo, ak osemnásťročné dievčatá ponúkajú svoje služby za oveľa vyšší bakšiš. Najskôr opáčia turistov s premrštene vysokou cifrou, no kontrakt možno zjednať aj na dvesto či tristo nakfa. Nižšie to už veľmi nejde, dievča vám totiž povie, že rodičia jej zahynuli vo vojne a ona sa sama stará o dvoch mladších súrodencov..." Sexom podporovať charitu - to však nie je nič pre čatára. On iba tak zvedavo skúma a zaujíma sa o život. V Masawe, kde spolu s priateľmi trávil 72 - hodinové voľno, mu v miestnom plážovom hoteli moslimská barmanka ponúkla eritrejskú kávu aj s rituálom. Najskôr okolo vojakov pol hodinu tancovala, spievala a rozsievala lupene kvetov, potom pred nimi pražila kávové zrná, mlela ich a zalievala horúcou vodou. "Také čosi som ešte nikdy nezažil, bolo to úžasné..."

A z potuliek nazad, do základne. Vlastne - jednotvárny život. Spestruje ho práca, oddych pri soft tenise, pozemnom hokeji, volejbale, stolnom tenise, či v posilňovni a plánovanie občasných šesťdesiathodinových výletov do Adis Abeby. Na blšie trhy, do raja suvenírov. Tam, kde sa začala rodiť neskoršia hanba slovenských ženistov.

JURAJ MRAVEC

obsah | svět - svet