Návrat

Čímsi to pripomínalo parížske taxíky. Zákazník povie adresu, vodič zapne automatické navigovanie a na malej obrazovke sa mu presne ukazuje cesta. Teraz odboč doľava, na ďalšej križovatke doprava. Paríž... Ale dočkať sa čohosi podobného v Poloninách, pri vysídlenej dedinke Smolník, kde široko-ďaleko niet živej duše, iba pár hrobov, to už hej. Štefan Pčola vybral anténu a pomaly ju obracal na všetky strany. Zistil, kedy pípa najsilnejšie, ukázal tým smerom a povedal: "Tam sú!" Rozdiel bol len v tom, že sme nehľadali Rue Haxo 26, ale stádo zubrov.

Ľudoprázdny kraj: Krásny a ľudoprázdny, taký je kraj okolo priehrady Starina pri Snine. Život sa tu zastavil v sedemdesiatych rokoch, keď dedina Starina odovzdala svoje meno priehrade a navždy zmizla pod vodou. Spolu s ňou vysťahovali ďalších šesť dedín, ktoré sa ocitli v ochrannom pásme vodárenskej nádrže. Piatim tisíckam ľudí postupne vyplácali odškodné, odchádzali, až tu napokon zostala len stará pani Krišková. Nechcela sa presťahovať. Žila v Ruskom, sama, bez elektriny, dva roky. Na druhý deň po jej pohrebe prišli bagre a aj jej dom zrovnali so zemou. Po dedinách nezostalo vlastne nič. Vraj len ten najškaredší dom vo Veľkej Poľane, lebo majitelia sa nevedeli dohovoriť na podieloch, a kým sa súdili, nemohli dom zbúrať. A ešte mramorová dlažba z kostola, kde sa vysídlenci dodnes dvakrát do roka stretávajú.

Dediny zmizli. Nebolo to však prvýkrát. Najskôr sa tadiaľto prehnali rakúsko-uhorské vojská počas prvej svetovej vojny a zanechali za sebou len ruiny a hroby, potom tu zastal front počas druhej svetovej vojny a domy mohli začať stavať odznova. Aby ich čoskoro zbúrali pre priehradu. Mŕtvo je však tiež na poľskej strane, za hranicou, ktorá je len dva kilometre od niekdajšieho Ruského. Po vojne museli Rusíni odísť. A o nič živšie nie je ani na ukrajinskej strane, lebo tadiaľ vedie naša spoločná hranica, a ako sa vravelo za socializmu, "hranice nie sú žiadne korzo!". Ľudoprázdny kraj. Dokonalý raj pre zubry. Keď ľudia odišli, zubry sa tam vrátili. Po päťsto rokoch.

Medzinárodná pospolitosť: Pred tisíc rokmi sa naše najväčšie cicavce pohybovali po celej Európe, ale o deväťsto rokov neskôr žili už len dve izolované populácie - v Bielovežskom pralese a na Kaukaze. U nás nič. Toho posledného vraj ulovil Matej Korvín v pätnástom storočí vo Vígľaš-ských lesoch a najbližších päťsto rokov nám tieto majestátne zvieratá pripomínali len názvy dedín. Zubrovka, Zuberec, Zubrová, iba zubrov nebolo až do roku 1885, keď vo Vysokých Tatrách dal vypustiť štyridsaťštyričlennú čriedu knieža Hohenlohe. Okrem dvoch výnimiek zubra hrivnatého išlo vraj o amerických bizónov. Veľa šťastia si neužili, ako vravia pamätníci, posledný z nich sa pásaval na javorinských lúkach spolu s kravami a skončil v pražskej zoologickej záhrade. Dieru do sveta neurobili ani tri exempláre, ktoré vypustili do prírody pri Remetských Hámroch vo Vihorlate v roku 1924. No a dva zubry, ktoré doviezli z Poľska do Tatranskej Lomnice v roku 1957, skončili v Topoľčiankach, kde k nim neskôr pribudli dva ďalšie kusy zo Sovietskeho zväzu a spoločne založili zvernicu.

Čosi sa zmenilo, až keď sa holandská mimovládna organizácia Large Herbivore Foundation obrátila na Štátnu ochranu prírody SR s novým projektom - reštitúcia zubrov v Národnom parku Poloniny. Zrazu boli peniaze a v júni 2004 vystúpili zubry z nákladniakov neďaleko stratenej dedinky Ruské. Dokonalá internacionálna pospolitosť. Dvaja Holanďania, Talian, dvaja Švajčiari. O pol roka neskôr im otvorili bránu obory a pustili ich do voľnej prírody. O pár dní neskôr sa k nim pridal samec z poľskej strany. Pišta. Po všetkých tých cudzokrajných menách ako Izehár, Pasqualina, Ittina či Arči konečne niečo našské. O rok pribudol ďalší párik zubrov z chomutovskej zoologickej záhrady a čoskoro sa k čriede pridal býk z Poľska. Zubry sa vrátili do Polonín, ale stále mali viac spoločného s civilizáciou, než by chceli.

S obojkom na krku: "Tri zubry dostali špeciálne obojky s vysielačkou, aby sme mohli čriedu monitorovať," rozpráva zoológ Štefan Pčola. "Arči, Ittina a Pasqualina. Nemohli sme im ich však dať príliš natesno, lebo zvieratá stále rástli. A tak sa jednej samici zošuchol z krku a zostal visieť cez jeden roh. Museli sme ju uspať a obojok napraviť. To sa však nepáčilo Arčimu a veterinára nabral rohmi do rozkroku. Ten letel na jednu stranu, uspávacia puška na druhú a ja na najbližší plot. Dodnes, keď idem k stádu, sa najskôr poobzerám, kde je nejaký dobrý strom. Zubry nie sú útočné, ale keď im ide človek príliš na nervy, jeden nikdy nevie. Najmä, ak sa samica stará o mláďa alebo samce majú ruju," hovorí.

Ženy, čo zbierali minulé leto čučoriedky na hraniciach s Poľskom, sa tiež vyľakali na smrť, keď sa k nim zubry priblížili. Začali trieskať vedrami, rachotiť, zubry sa začudovali a odišli. To nevideli ani v zoologickej záhrade! Nevenujú sa ani nám, stoja pri kŕmidle, nechajú sa fotografovať, iba Arči z času na čas zafučí a nepekne sa pozrie do objektívu. Poliak Pišta odbehol pár metrov a vyhliadol si ústupovú cestu. Je plachejší, s človekom si nestihol potykať. Možno aj on odíde ako jeho krajan, ktorý sa k stádu pridal ako prvý vlani v novembri. Kde sa vzal, tu sa vzal, zrazu bol pri čriede. Nie je vylúčené, že prišiel až z Bieloruska a za niekoľko týždňov prešiel vyše sedemsto kilometrov. Zdržal sa týždeň, zmizol, ešte sa na týždeň vrátil a od polovice decembra ho nikto nevidel.

"Nevieme, kde je, a ani nie je účelom monitoringu, aby sme sa to usilovali vypátrať. Chceme, aby sa zvieratá naučili žiť vo voľnej prírode. Sledujeme, v akom prostredí sa pohybujú, aké biotopy im najviac vyhovujú, čo žerú. Doteraz sa im najviac zapáčili bývalé pasienky, na ktorých postupne vyrastajú osiky, briezky či liesky. Vlani v lete prešli do Poľska, ale po týždni sa vrátili," hovorí Pčola.

Baterka v obojku, vysielač, anténa, prijímač. Navigácia pre zoológov. Jediná chyba - keď sa baterka vybije, bude treba zviera uspať a dať mu novú. Vzdušnou čiarou dokáže prijímač zachytiť signál až do vzdialenosti pätnásť kilometrov. Poliaci poznajú naše signály, my tie ich, takže presne vieme, kde sa čo pohybuje a komu to patrí. Hoci cieľom projektu nie je zubry nasilu udržať na Slovensku. Chceme len to, aby opäť žili v Poloninách.

Ak Pán Boh požehná: Švajčiarka Izabela si u nás dlho nepožila. Začiatkom decembra ju našiel uhynutú poľovnícky pes. Od začiatku mala problémy s močením, bolo ju treba uspávať a podať jej antibiotiká. Nič jednoduché, keď si predstavíte, že ju ostatní členovia stáda obkolesia a nikoho k nej nechcú pustiť. Neskôr sa sama začala strániť stáda a potom uhynula na zápal pľúc. Zato Ittine sa darí viac než dobre. Zapáčil sa jej Poliak Pišta - meno dostal po zoológovi Štefanovi Pčolovi. Kto sa ešte môže pochváliť tým, že jeho meno nesie zubor? Ak Pán Boh požehná, v máji by sme mohli mať o malého zubríka navyše. Malého ako malého, mláďa váži okolo dvadsať kilogramov, ale vyrastie z neho až deväťstokilogramový tvor, ktorý denne skonzumuje do tridsať kilogramov potravy. Trávy, lístia, ale aj sena, čo im ochranári dodávajú. Napriek tomu im lepšie chutí seno, ktoré poľovníci nosia lesnej zveri. Zožerú ho prednostne. Ak bude mať Ittina prírastok, my budeme mať dôkaz, že sa zubrom na južnej strane Karpát naozaj darí. Ktovie, čo by na to povedala stará pani Krišková. Ľudia museli odísť, zubry sa vrátili. Po päť-sto rokoch.