História volieb na Slovensku

Ako to bolo s právom voliť a byť volený bez ohľadu na sociálny pôvod, pohlavie a vzdelanie

Určite poznáte to príslovie: politika je panské huncútstvo. Používame ho vo viacerých významoch - napríklad, keď konštatujeme, že s niečím aj tak nepohneme, lebo na to nemáme patričný dosah, alebo týmto výrokom môžeme odpovedať na výzvu politicky sa angažovať. Každopádne ním vydeľujeme tých, čo politiku robia od tých ostatných. Ako to už pri takýchto okrídlených výrokoch býva, majú svoju minulosť. V tomto konkrétnom prípade ani nie takú dávnu. Všeobecné volebné právo - pre mužov i ženy bez ohľadu na sociálne a majetkové pomery - nebolo na Slovensku samozrejmosťou až do roku 1920.

Určite si spomeniete na "boj robotníckej triedy a jej predvoja Komunistickej strany" za právo voliť a byť volený bez ohľadu na sociálny pôvod, pohlavie a vzdelanie. Faktom je, že na túto požiadavku nemajú copyright komunisti, ako sa nás to pokúšali naučiť na hodinách najnovších dejín a na politických predmetoch vysokých škôl do roku 1989. Slovensko bolo súčasťou Rakúskej monarchie, keď aj touto multietnickou ríšou otriasla buržoázna revolúcia. Do popredia sa v nej dostali predovšetkým dve otázky: prijatie takých opatrení, ktoré by viedli k zmene politického systému a druhou dôležitou úlohou bolo riešenie národnostnej otázky. V marci 1848 boli pod tlakom udalostí prijaté reformné zákony, ktoré uviedli do života nezávislú vládu v Uhorsku a volebné právo do snemu. Podľa neho mohli okrem šľachty už voliť aj majetní občania a za poslanca do snemu mohli byť volení tí, ktorí ovládali maďarčinu. Po tejto reforme mohlo voliť asi šesť percent obyvateľov - aj to iba do dolnej snemovne, lebo hornú tvorili naďalej zástupcovia vysokej šľachty a menovaní cirkevní funkcionári. Nečudo, že požiadavka všeobecného volebného práva rezonovala v požiadavkách liberálnej maďarskej šľachty rovnako ako v programoch predstaviteľov nemaďarských národností v Uhorsku (aj keď pohnútky bývali rôzne).

Predstavitelia slovenského národného hnutia v tomto čase vyprodukovali Žiadosti slovenského národa - politický program, ktorý okrem všeobecného hlasovacieho práva žiadal úplnú slobodu tlače, slobodu spolčovania, princíp národnej rovnoprávnosti a federalizácie Uhorska. Najviac však maďarské vládne kruhy podráždila požiadavka vrátenia pôdy slovenskému ľudu. Za to si Hurban, Hodža a Štúr vyslúžili okamžitý zatykač. Čas šiel ďalej. Revolúcia bola porazená. V našich podmienkach nastal čas známeho Bachovho absolutizmu (nazvaného podľa ministra vnútra novej vlády Alexandra Bacha). Vládli byrokracia, vojsko a žandári. Žiadne voľby. Prednostovia župných samospráv, všetci funkcionári župy, ako aj členovia mestských rád a mešťanostovia boli menovaní, o vláde ani nehovoriac. Po páde absolutizmu (1860) sa toto obdobie zvyklo označovať ako doba temna. Nie všetko je však iba čierne alebo biele. Absolutizmus na jednej strane znamenal šikanovanie byrokracie, cenzúru, centralizmus a germanizáciu. Na druhej strane sa preniesli do Uhorska zo západnej časti monarchie také progresívne prvky organizácie správy, súdnictva a bezpečnosti, ktoré zvýšili jej efektívnosť a často aj objektivitu. Preto sa v zásade zachovali až do polovice 20. storočia.

Októbrovým diplomom (1860) sa panovník zriekol absolutizmu. Posilnili sa predovšetkým pozície maďarských politických kruhov - obnovená bola uhorská dvorská kancelária, župná samospráva a rovnako aj uhorský snem. Maďarčina sa stala úradnou rečou v Uhorsku a v úradoch a školách nahradila nemčinu. Slováci boli nútení sa brániť. Domáhali sa svojich národných práv. Výsledkom ich snažení boli požiadavky Memorandového zhromaždenia v Martine (1861). Najvýznamnejšia bola žiadosť o zákonné uznanie rovnoprávnosti Slovákov ako národa, čo sa malo odraziť v štátoprávnom postavení Slovenska v rámci uhorska. Maďarská vláda odpovedala razantnou protimemorandovou kampaňou. Predstavitelia Slovákov sa preto rozhodli obrátiť sa priamo na Viedeň. Tamojšia vláda použila slovenské žiadosti ako štít na stlmenie radikalizácie vzťahu maďarskej politiky voči sebe a splnila časť sľubov: mohla byť založená Matica slovenská (1861) a slovenské gymnáziá vo Veľkej Revúcej (1862), Martine (1868) a Kláštore pod Znievom (1869). Medzitým však Maďari definitívne posilnili svoje pozície v monarchii. Po Rakúsko-maďarskom vyrovnaní (1867) nemali tieto inštitúcie šancu na prežitie. Posledné slovo mal potom národnostný zákon (1868), ktorý známu doktrínu o jednotnom politickom uhorskom národe (v maďarčine je len jeden termín pre uhorský a maďarský - "magyar") povýšil na štátnu politickú platformu.

Ako to vyzeralo s možnosťou voliť a tým ovplyvniť politické dianie v krajine? Na čele centralizovaného štátneho aparátu bola uhorská vláda (menoval a odvolával ju panovník), ktorá sa zodpovedala uhorskému snemu. Stredný stupeň administratívy tvorili tzv. municípiá: župy a municipiálne mestá (pôvodne kráľovské). Župan bol tiež vymenúvaný panovníkom na návrh ministra vnútra. Hlavným orgánom municípií bol municipiálny výbor - polovicu tvorili tzv. virilisti (daňoví poplatníci platiaci najvyššie priame dane, ak bola medzi nimi žena, tá menovala svojho mužského zástupcu) a druhá polovica bola volená na základe majetkového cenzu.

Volebné právo malo v tom čase v Uhorsku asi šesť percent obyvateľov - aj to boli iba muži, ktorí vlastnili určitý majetok alebo platili daň v predpísanej výške. Volili aj ľudia s vyšším vzdelaním, všetci šľachtici a zemani. Členovia v hornej snemovni svoje miesta dedili alebo dostali. Boli to zástupcovia vysokej šľachty, vysokí svetskí a cirkevní hodnostári a panovníkom doživotne menovaní "verní a zaslúžilí". Obyčajní ľudia nemali žiaden priamy politický vplyv - politika bola pre pánov.

Moje rodné mesto Trenčín patrilo pôvodne tiež k municípiám. Po roku 1876 sa však všetky menšie slobodné kráľovské mestá stali iba obcami so zriadeným magistrátom, práva na úrovni žúp boli ponechané len mestám s viac ako 12-tisíc obyvateľmi (na Slovensku to boli Bratislava, Komárno, Banská Štiavnica a Košice). Trenčín sa tejto degradácii bránil, ale nakoniec bol podriadený županovi a stal sa jedným z okresov Trenčianskej župy. Bol vypracovaný nový štatút a zreorganizovaný aparát mesta (ten platil prakticky až do roku 1918). najvyšším orgánom bolo mestské zastupiteľstvo na čele s mešťanostom. Volili iba platiči vyššie spomínanej pevne stanovenej dane z nehnuteľností, obchodu či remesla. Bez ohľadu na platené dane mohli voliť príslušníci inteligencie a slobodných povolaní, teda lekári, advokáti, inžinieri, duchovní, učitelia a notári. Mestské zastupiteľstvo (polovica virilisti a zostatok volený) schvaľovalo rozpočet mesta, záverečné vyúčtovanie, štatúty a volilo mešťanostu spolu s užším výberom - mestskou radou. Personálne obsadenie bolo stabilné napriek šesťročnému volebnému obdobiu, hlavným dôvodom odchodu z úradu býval vysoký vek.

V 60. rokoch 19. storočia mali v Trenčíne pomerne silné zastúpenie vplyvné meštianske rodiny (Maťašovičovci, Bangyovci, Skotnickí, Stanekovci, Štúrovci, Mičatkovci, Porubskí), ktoré sa otvorene hlásili k slovenskému pôvodu. Na Memorandovom zhromaždení bol aktívny právnik Ľudovít Dohnányi, ktorý sa pokúšal kandidovať za Trenčín do Uhorského snemu. Jeho voliči si užili svoje. Voľby do snemu boli vtedy verejné, kontrolované vládnymi úradníkmi. Tí hlasy nielen zapisovali, ale rozhodovali aj o tom, koho vôbec k voľbám pripustia. Voliči slovenských kandidátov bývali zastrašovaní, pred volebnou miestnosťou ich nechali stáť v nečase celý deň, niektorých zatkli, ďalších vládni korteši odlákavali a opíjali. Neskoršie sa pokúšal za Slovákov kandidovať do snemu Ján Porubský (1871), no bol rovnako neúspešný.

Na prelome 19. a 20. storočia sa začínajú o slovo hlásiť pevnejšie zorganizované politické zoskupenia, platný volebný zákon začal byť anachronizmom. Nakoniec samotná uhorská vláda prišla s návrhom jeho reformy (1904). Všeobecné volebné právo sa stalo základnou požiadavkou slovenského národného hnutia i sociálnej demokracie. Videli v ňom svoju šancu. Promaďarské strany si uvedomovali prípadné dôsledky: tradičné vládnuce skupiny by prišli o moc a na politickú scénu by sa dostali masy. Preto všeobecné volebné právo ostro odmietli a zároveň podporovali ďalší postup maďarizácie: "apponyovské" školské zákony (1907) a pomaďarčenie verejného života vôbec. V tomto kontexte sa objavil v Trenčíne po viac ako tridsiatich rokoch slovenský kandidát do uhorského snemu - Dr. Karol Štúr, synovec Ľudovíta. Jeho program bol: všeobecné volebné právo, reforma daní, rozšírenie demokratických práv a rovnoprávnosť pre Slovákov. Pri voľbách asistovalo štyridsať žandárov a stotina 71. pluku. Štúrova strana dbala, aby sa nemohli uplatňovať známe praktiky - opíjanie a zastrašovanie. Jeho voliči mali pesničku: "Slováci, majme sa radi, huncút kto svoj národ zradí pri víne v Trenčíne." Výsledok volieb: vládny kandidát získal 978 hlasov, Karol Štúr 644, čo bol výrazný úspech, pretože hoci Slováci prehrali, vyšli z volebného boja posilnení. Čas pre Dr. Štúra ešte len mal prísť, v roku 1918 bol zvolený za predsedu miestnej Slovenskej národnej rady.

Vo vládnom návrhu reformy volebného práva (1912-13) sa malo zmeniť na všeobecné a tajné. Reforma však neuspokojila ani konzervatívcov (zbytočne široká), ani sociálnu demokraciu a národné hnutie (nedostačujúca). Preto Slovenská národná strana a Sociálna demokracia v Trenčíne ohlásili spoločné ľudové zhromaždenie. Obe strany žiadali všeobecné, tajné a rovné volebné právo aj pre ženy, znížiť vek voličov na 20 rokov a zrušiť virilizmus. Zhromaždenie nebolo povolené.

Podľa nového volebného zákona sa v Uhorsku nikdy nevolilo. Rok 1914 vtiahol monarchiu do svetovej vojny. Po jej skončení sa zmenila tvár Európy a Československá republika bola jednou z noviniek na európskej scéne. Jej vznik a prvé roky existencie neboli prechádzkou ružovou záhradou, no pomery v novom štáte sa postupne stabilizovali. Dôkazom toho boli aj parlamentné voľby v roku 1920. V nich občania Slovenska po prvýkrát mali možnosť voliť a byť volení slobodne, bez ohľadu na pohlavie a sociálne zázemie. Predvolebnej kampani v Trenčíne dodala vážnosť prítomnosť Dr. Vavra Šrobára, ministra pre správu Slovenska. Vo svojom prejave zdôraznil: "Agitovať, presviedčať treba, avšak vždy len prostriedkami dôstojnými vzdelaného národa." Ženám, ktoré sa chystali na voľby po prvý raz, odporúčal, aby "pri voľbách šli so svojimi mužmi a otcami a nedali na seba vplývať tými, ktorí zneužívajú náboženstvo a vieru v Boha na politickú agitáciu".

Počas dvadsaťročného pokusu o demokraciu mohli slovenskí voliči v parlamentných aj komunálnych voľbách svojím hlasom podporiť politiku, ktorá sa im páčila, ktorej uverili či naleteli. Každopádne bola táto výučba demokracie a občianskych postojov krátka a obdobie totalitných systémov s vládou jednej strany, ktoré nasledovalo po nej, zase pridlhé. Prečo? Pretože si ešte stále veľa Slovákov myslí, že politika je predsa len "panské huncútstvo". Alebo nie?