Nad Tatrou sa blýska zlato

Do konca normálnej hracej doby zostávajú necelé dve minúty. Na svetelnej tabuli, ktorá vyzývavo žiari nad ľadovou arénou v švédskom Göteborgu, dominuje alarmujúci nadpis Rusko - Slovensko 3:3. V tej chvíli vyrážajú dvaja slovenskí hokejisti do brejku. Sú to Pálffy a Bondra. Oproti nim zodpovedne cúvajú dvaja ruskí obránci. Situácia dvaja na dvoch, žiadne prečíslenie, žiadny mimoriadny poplach pre hráčov v červených dresoch. Väčšinu z nich tvoria zástupcovia domácej súťaže, máloktorý obliekal alebo oblieka dres niektorého z klubov americkej NHL. Málokto z nich niekedy hral s ukrajinským rodákom Petrom Bondrom. Dnes už by podobnú situáciu zrejme riešili inak. Dnes by zrejme washingtonského ostrostrelca napadali aj v tejto vzdialenosti od bránky oveľa dôraznejšie. Dnes už možno chápu, že pre niektorých hráčov niet malých šancí. Dnes už je ale neskoro. Pálffy prihráva, Bondra kúsok pred vrcholom kruhu strieľa a Sokolov, neskôr vyhlásený najlepším brankárom turnaja, sa len nechápavo obzerá. Nadpis na sveteľnej tabuli sa mení. Sen o prvom zlatom úspechu samostatného Ruska pomaly zapadá za tri vrchy s dvojkrížom. Čas sa zastavil 100 sekúnd pred záverečnou sirénou. Ruský medveď je knokautovaný a na kolenách.

Toto je len jeden z mnohých výjavov, ktoré si väčšina Slovákov bude naveky spájať s májom roku 2002. Rovnako ako neuveriteľné otočenie nepriaznivého výsledku 0:2 s Kanadou vo štvrťfinále, či Lintnerov rozhodujúci nájazd v semifinálovom rozstrele s domácim Švédskom. Tieto spomienky patria medzi najtrblietavejšie zlaté tehly, ktorými je vydláždená cesta k vytúženému majstrovskému titulu. Zo dňa na deň vyschli iba tri mesiace staré slzy, ktoré padali na hanbou blednúce národné znaky po nevydarenej kvalifikácii do hlavného olympijského turnaja v americkom Salt Lake City. Z pamätí zmizli do ľadu zaborené načervenalé oči a z uší sa vytratila ozvena zlomených šepkajúcich hlasov. Mýtický Fénix slovenského hokeja povstal z popola a malému národu vrátil stratených hrdinov. A zrejme ím daroval aj kus svojej čarovnej moci. Sú teraz väčší, rýchlejší, mocnejší a hlavne vyhrávajú. Sú to majstri a sú naši.

Aký je teda havný dôvod tak nečakaného triumfu reprezentácie, ktorú (aj napriek účasti vo finále MS v Petrohrade) by ani najväčší optimista medzi favoritov šampionátu zrejme nepasoval? Jedným z najdôležitejších faktorov tak úžasného úspechu je prístup každého z povolaných hráčov. Mladíci zažiarili, opory nesklamali a všetci dokopy utvorili kompaktným tím, bez ktorého sa síce možno dá vyhrať, no rozhodne sa nedá vyhrávať.

Na tomto mieste iste neuškodí zaradiť stručné charakteristiky všetkých hráčov slovenského národného tímu:

Brankári

1 Miroslav ŠIMONOVIČ. Na rozdiel od hráčov v poli sa na ľad dostane len jeden brankár. Šimonovič bol spoľahlivý v príprave, pracoval na sebe aj počas MS, ale šanca sa mu neušla.

25 Ján LAŠÁK. Po prvých dvoch góloch od Fínska začal hrať svoju hru a jeho výkony vo vyraďovacích zápasoch boli skvelé. V stretnutí so Švédskom vychytal Slovensku finále. Pozitívny prístup, schopnosť vyviesť súpera z koncentrácie drobnými žartami a komunikácia s publikom robia z Lašáka jedného z najspektakulárnejších brankárov vôbec.

· 31 Rastislav STAŇA. Zápasy, v ktorých chytal (Poľsko, Rakúsko, Ukrajina), mužstvo vyhralo. Na brankára, ktorý absolvoval prvú ostrú skúšku na MS, je solídna aj 90,4 percentná úspešnosť. Staňu a Lašáka treba vnímať ako brankársku dvojičku, ktorá spolu žije hokejom aj mimo štadióna a vie si navzájom dodať dôveru a pohodu.

·

Obrancovia

2 Radoslav HECL. Hráč s najťažšou úlohou na MS. Desať dní nevedel, či dostane šancu hrať a keď ho tréneri hodili do vody v existenčnom zápase s Kanadou, potvrdil, že nemá naprogramovanú trému a vždy je pripravený čisto odkladať súperov na mantinel.

· 4 Jerguš BAČA. Veterán slovenskej kabíny už má svoje roky, čo sa prejavilo pri niektorých pomalších reakciách. Ale skúsenosti, prehľad a pozičná hra spolu s autoritou v kabíne z neho urobili jedného z lídrov tímu.

· 7 Martin ŠTRBÁK. Majster ruskej ligy hrával spočiatku v dvoch obranných dvojiciach. Nerobí chyby, je tvrdý, má už skúsenosti a vzácnu vlastnosť - na rozdiel od ďalších slovenských obrancov nechce byť aj útočníkom.

· 8 Peter SMREK. Obrancovia dozrievajú v tridsiatke, Peter len nedávno oslávil 22. narodeniny. Má sa ešte čo učiť v pozičnej hre, ale môže sa stať kvalitným obrancom. O jeho disciplinovanosti svedčí, že ani raz neoslabil tím vylúčením.

· 11 Dušan MILO. Najpozitívnejšie prekvapenie MS. Pri slabšom fyzickom fonde hrá o to lepšie hlavou, súperov odstavuje čisto, nestráca nervy a vie presne vystreliť. Bonbónikmi boli jeho góly Švédom v prvom zápase a Fínom.

· 17 Ľubomír VIŠŇOVSKÝ. Na jeho príchod čakal tréner Filc ako na spasenie a potom využil možnosť nasadiť Hecla, s ktorým sa Ľubo pozná z Topoľčian aj Slovana. Splnilo sa to, čo sa čakalo: z Los Angeles si prišiel schuti zahrať dobrý hokej.

· 41 Richard LINTNER. Jediným problémom spočiatku bolo, že nie je útočník. Postupne si to so zvyšovaním kvality súperov stále viac uvedomoval a v závere už skvele zvládal rolu ofenzívneho obrancu. Niekedy je nevyspytateľný, ale jeho potenciál a schopnosť dávať góly (víťazné trestné strieľanie proti Salovi) z neho robia platného člena.

· 74 Ladislav ČIERNY. Česká extraliga ho pripravila dobre, ale na šampionáte zistil, že môže hrať ešte lepšie. Potenciál skúseností sa dá vylepšiť lepšou orientáciou a tvrdosťou pred bránkou.

·

Útočníci

12 Peter BONDRA. Premiéra na MS akoby v ňom spočiatku vyvolávala pocit, že musí hrať aj za iných. Keď sa naučil veriť tímu, začal hrať svoju hru a jeho dvojgólové predstavenie v stretnutí s Kanadou ukázalo, prečo už desať rokov patrí medzi najlepších útočníkov NHL.

· 15 Jozef STÜMPEL. Nikdy nebol veľkým strelcom, skôr robotníkom, cez ktorého sa nepodarí prejsť len tak. K mužstvu sa pridal posledný, mal najmenej času zvykať si. Želať si viac ako tri plusové body v rozhodujúcich zápasoch (Kanada, Švédsko) by bolo neskromné.

· 16 Vladimír ORSZÁGH. Vlani v Nemecku bol príjemným prekvapením, teraz už jednou z najnebezpečnejších zbraní v slovenskom arzenále. Dravo si vie nájsť priestor pri mantineloch, ale ak dostane puk do voľného priestoru (gól Salovi na 1:2), nemá problém, čo s ním urobiť.

· 18 Miroslav ŠATAN. Bez neho je každý slovenský tím len polovičný. Hoci sa tentoraz nestal najlepším strelcom šampionátu, mal góly pripravené vždy vtedy, keď ich bolo najviac treba. Opakovať vety o jeho pozitívnom vplyve na formovanie mužstva, jeho pracovnú morálku na ľade aj v čase voľna je zbytočné.

· 19 Rastislav PAVLIKOVSKÝ. Najkreatívnejší slovenský center stmelil vynikajúci tretí útok s krídlami Nagyom a Országhom. To, čo si dovolí v prehustenom súperovom pásme, je na hokejového Oscara. Pavlikovský držal rodinnú česť, keďže brat Richard ostal - rovnako ako pred Petrohradom - chorý doma.

· 21 Radovan SOMÍK. Svedomité ľavé krídlo s neuveriteľnou stabilitou sa len nedopatrením nedostalo do Philadelphie. Teraz hráčsky dozrieva v Zlíne, je radosť pozerať sa na jeho dominantnú fyzickú hru a skvelý prehľad o dianí na ľade.

· 23 Ľubomír BARTEČKO. Rok v podpriemernej Atlante sa nedá porovnať so sezónami, keď kvitol v žičlivom prostredí St. Louis. Rolu ľavého krídla si splnil, chýbalo len viac šťastia v zakončení, ktoré by mu dodalo ešte viac sebavedomia a uvoľnenosti.

· 24 Žigmund PÁLFFY. Čo si robil Žigo s kanadskou obranou v štvrťfinále, bolo ako z inej planéty. Jeho prihrávky Bondrovi na víťazný gól javorovým listom, Šatanovi na vyrovnanie so Švédskom, či gól v trestných strieľaniach boli vyplnením Pálffyho želania po prílete: "Snáď som sa do Švédska netáral kvôli jednému zápasu?"

· 26 Michal HANDZUŠ. Fyzickú aj psychickú únavu po vypadnutí zo Stanleyho pohára rýchlo striasol a so Šatanom a Bartečkom obnovil petrohradskú spoluprácu spred dvoch rokov. Množstvo odrobenej čiernej práce vyšperkoval vysokou percentuálnou úspešnosťou pri vhadzovaniach.

· 27 Ladislav NAGY. Košický odchovanec potvrdil, že prežíva najlepšiu sezónu v NHL. Z Phoenixu si priniesol odolnosť, ťah na bránku, vynikajúcu kľučku aj odvahu v súbojoch. Ešte jedno: gólovo nastavené hokejky, ktoré sa zapáčili aj Bondrovi v zápase s Kanadou...

· 30 Miroslav HLINKA. Bol skvelým katalyzátorom dobrej nálady v Petrohrade aj Göteborgu. Ani zďaleka však nie je len zabávačom, čo by potvrdili súperi. Užitočnosť Hlinkovho útoku sa prejavovala v závere dôležitých zápasov - tréneri mu dôverovali pri hektických oslabeniach.

· 33 Peter PUCHER. Peter si v extrémne silnej konkurencii veľa nezahral. Spočiatku to znášal ťažko, potom sa už začal aj usmievať.

· 39 Róbert PETROVICKÝ. Medailu si za všetko, čo pre slovenský hokej urobil, zaslúži. Je vzácny typ hráča, ktorý drie vždy bez ohľadu na to, či má svoj deň alebo nie. Ani s jednou formáciou sa nezohral tak, ako by si sám predstavoval, no so žiadnou ani nesklamal.

· 44 Róbert TOMÍK. Kým hral v útoku s Hlinkom a Somíkom, bol vynikajúci: dával góly, častou streľbou vytváral nebezpečné situácie. Pred štvrťfinále s Kanadou však dostal prednosť skúsenejší Petrovický.

· 79 Marek URAM. Nie je hanbou byť náhradníkom krídlam ako Pálffy, Bondra, Šatan či Országh. Odviedol kus práce v prípravných zápasoch, jeho pozitívny prístup sa prejavoval na striedačke v zápasoch, na ktoré ho tréneri nominovali.

Majstri dostali do varu celý národ

Sotva by si niekto dokázal predstaviť, čo iné okrem hokeja by štrnásťročného bratislavského pubertiaka mohlo donútiť vziať štátny symbol a producírovať sa s ním po meste.

Diaľnica bola plná už od Trnavy, hovoril Šatan starší

Do príletu hokejistov ostávala ešte hodina. "Dostal som hlásenie, že už sú nad Nemeckom!" kričal moderátor z balkóna letiskovej haly, ktorá sa zmenila na pódium. Postupne na nej privítal manželku Jána Lašáka, aj otca nášho kapitána Emila Šatana. Ten hovoril, že od Trnavy bola diaľnica preplnená autami so slovenskými vlajkami. Moderátor urobil náladu, rozhadzoval medzi ľudí tričká, čiapky, kokakolu. Zrazu sa opýtal davu, či je smädný. "Áno!" A vylial zhora na ľudí vedro vody. Pokazil tým zopár fotoaparátov, ktoré si fanúšikovia doniesli. "To je paráda, narodiť sa na Slovensku! A kde je Sibír? Ostala v Rusku!"

Keď sa objavili na balkóne hokejisti, všetko bolo zabudnuté. Ruky s vlajkami vyleteli hore, nechýbali mexické vlny, chorál, vyvolávanie mien, cvakanie fotoaparátov, striekanie šampanského. Hokejisti si zaspievali Slovenské mamičky, pekných synov máte, a rozbehli fantastickú zábavu. Padali si do náručia, zdravili ľudí, nastala nekontrolovateľná eufória. Ján Lašák zdatne konkuroval moderátorovi. Keď dostal mikrofón do ruky, rozoskákal všetkých fanúšikov a dav šalel.

Z letiska sa hokejisti autobusmi presunuli na Námestie SNP. Aj na najfrekventovanejších uliciach autá brzdili, ľudia z nich vyskakovali a mávali hokejistom.

Na námestí hokejovej revolúcie vítali slovenských "bohov"

Slovenských hokejistov prišlo na bratislavské Námestie SNP privítať podľa odhadov najmenej 30-tisíc ľudí. Moderátori ho premenovali na námestie hokejovej revolúcie. Naposledy bolo vraj takto plné v novembri 1989. Hlavná stanica zažívala už od rána s každým novým vlakom nápory skandujúcich fanúšikov z celého Slovenska. Tí sa peši po Štefánikovej ulici presúvali do centra. Sprevádzali ich trúbiace autá, z ktorých viali slovenské zástavy, šály alebo bielo-modro-červené stuhy. Dav na námestí zabávali hudobníci, ale aj veľkoplošná obrazovka, na ktorej premietali dôležité momenty finálového zápasu. Ľudí v teplom počasí oblievali vodnými delami, mnohí z nich však aj tak omdlievali. Najmä vpredu a po krajoch davu, kde bola neznesiteľná tlačenica.

Okrem záchranárov mali prácu aj policajti. Neustále upozorňovali deti, ktoré vyliezali na elektrické stĺpy alebo dopravné značky, odkiaľ chceli lepšie vidieť. Keď prišli hokejisti, deti sa rôznym spôsobom dostali až na steny domov, niektorí ľudia vyliezli na stromy alebo strechy stánkov s pivom a hamburgermi. Mamička svoje dve asi štvorročné ratolesti posadila na poštovú schránku. Davom sa prechádzala princezná v čiernych šatách, ktorá každému rozdávala malú zlatú hviezdičku - pre šťastie. Ľudia si na každý voľný kúsok tela napísali Slovensko, Bondra, Šatan alebo Majstri. Niektoré "modely" pobavili aj policajtov. Tí si po dlhšom váhaní potriasli rukou s veselou ženou a jej dieťaťom, ktorá ich o to v zjavne dobrej nálade prosila. Výroky "Nech žije polícia" ich pobavili a neurazili.

Tešili sa aj zahraniční turisti, mali zážitok navyše

So Slovákmi sa tešili aj zahraniční turisti, ktorí si s úsmevom nahrávali slovenskú radosť na videokameru. Postarší rakúsky párik uznanlivo kýval hlavou nad celou atmosférou. Videokamery a fotoaparáty mala väčšina ľudí. Po príchode celého nášho tímu asi o štvrť na tri sa dav dostal do varu. Hokejisti otvorili niekoľko fliaš šampanského a v dobrej nálade si s divákmi zaspievali slovenské ľudové pesničky Vysoký jalovec, Macejko alebo Slovenské mamičky. Hlavnými spevákmi boli najmä Miroslav Hlinka a Ján Lašák. Ľuďom sa za priazeň poďakoval Peter Šťastný, Ján Filc, Miro Šatan aj nový "boh" Peter Bondra. Ten chcel ísť z Göteborgu priamo do Washingtonu, ale kvôli fanúšikom sa zastavil aj v Bratislave. Z politikov nebol na pódiu nikto. Mestská hromadná doprava včera skolabovala

Počas osláv skolabovala najmä mestská hromadná doprava. Električky v centre mesta museli spomaliť kvôli davom ľudí. Autobusy premávali nepravidelne. Ľudia zase úplne ignorovali predpisy. Pred Prezidentským palácom chodili všetci cez prechod pre chodcov aj na červenú. Autá zastavovali slovenskými zástavami. Hokejisti odišli asi po pol hodine. Väčšina ľudí sa rozišla do okolitých ulíc, tvrdé jadro však zostalo na námestí a pokračovalo v oslavách. Na uliciach sa oslavy prejavili neporiadkom - porozbíjané fľaše, odpadky a z každého rohu vanul nepríjemný zápach. V každej časti mesta však bolo stále počuť "Slovenskóóó." Kto z politikov išiel na hokej? Najviac ich bolo z SDĽ Na finálovom zápase hokejových majstrovstiev sveta sa oficiálne objavili okrem slovenského prezidenta Rudolfa Schustera najmä politici z SDĽ. Vedľa prezidenta sedel v hľadisku predseda parlamentu Jozef Migaš a podpredseda vlády Ľubomír Fogaš, zápas videli aj minister školstva Peter Ponický a riaditeľka sekcie športu na ministerstve školstva Mária Ďurišinová. Ľavičiarov dopĺňal predseda KDH a podpredseda parlamentu Pavol Hrušovský.

Do Švédska necestoval po dohode s prezidentom premiér Mikuláš Dzurinda a oficiálne to bola cesta prezidenta. "Mali sme sedem lístkov pre Kanceláriu prezidenta a v prípade ostatných to bol ich problém či sa dostanú do haly, alebo nie," povedal hovorca prezidenta Ján Füle. Podľa neho sa nemusel robiť žiaden výber, pretože ktorý politik zavolal, ten išiel.

MARTIN PÍSECKÝ, (rf, mož), PRAVDA

obsah | Slovenská republika