Slovenskí Iračania takmer nespia

Malé espreso sa takmer ničím nelíši od desiatok podobných podnikov v centre Bratislavy. Akurát vodná fajka v jednom kúte miestnosti a niekoľko obrázkov z Arábie na stenách prezrádzajú orientálny pôvod majiteľa espresa. Takmer 50-ročný Muhammad prežil detstvo a mladosť v Bagdade a naďalej tam má početné príbuzenstvo. "Denne si telefonujeme, ale len veľmi krátko, stačí, že ich počujem a viem, že sú stále nažive," hovorí vzrušene Muhammad. Kvôli týmto príbuzným nechce v novinách vystupovať pod celým svojím menom. "Už si kvôli mne vytrpeli od Saddáma a jeho kliky dosť ústrkov, nechcem im spôsobiť ďalšie trápenie."

V Bratislave vyštudoval pred vyše 20 rokmi vysokú školu, ale do vlasti sa už nevrátil. Nemohol, skončil by vo väzení alebo na popravisku ako už toľkí inak zmýšľajúci Iračania. Podobne boli a sú na tom jeho rodáci a krajania Ali a Husajn. Aj oni už dávno získali slovenské občianstvo. Ako včera či predvčerom, aj dnes večer sedia za jedným stolom a vášnivo preberajú najnovšie informácie zo starej vlasti.

"Už od začiatku vojny takmer nespím a chvíľami neviem, či ešte bdiem alebo snívam," priznáva Ali. Cez deň pracujú, v noci pozerajú televíziu, najčastejšie arabské stanice Al-Džazíra a Abu-Dabi. Tvrdia, že Saddáma z duše nenávidia a čudujú sa tým Slovákom v ich bezprostrednom okolí, ktorí ho vraj obdivujú za to, že sa postavil proti oveľa modernejším spojeneckým silám. "Vari nevedia, že je to tyran a používa živé štíty?" prehodí najstarší z priateľov Husajn.

Všetci traja si zároveň myslia, že spojenci sa o 12 rokov oneskorili, lebo vojensky mali zasiahnuť už v januári 1991, keď v Iraku vzbĺklo ľudové protisaddámovské povstanie. "Vtedy však povstalcov nepodporili a z irackého územia sa nepochopiteľne stiahli," vyčítavo hovorí Ali. "Nebyť toho, Irak je už dávno oslobodený a Iračania majú dnes pocit, že slobodu nedostali ako dar, ale si ju vybojovali."

Nahlas uvažujú, kto príde v Iraku k moci po páde diktátora.

(jc), PRAVDA

obsah | Slovenská republika