Vinársky magnát Eduard Šebo

Keď sme pred časom publikovali zoznam desiatich najbohatších ľudí na Slovensku, medzi miliardármi sa ocitol aj modranský vinár a cukrovarník Eduard Šebo. Tento päťdesiatštyriročný muž je pre slovenskú laickú verejnosť málo známou osobnosťou. Napriek rozsiahlemu majetku totiž nepriťahuje bulvárne škandály, nepotrpí si na okázalé predvádzanie svojho bohatstva, netúži vlastniť zahraničné rezidencie ani flotilu luxusných automobilov. Sám sa považuje za nezaujímavého pre médiá. Zaujímavý však je, pretože na vlastnej koži žije to, čomu sa hovorí americký sen. Vyučený sústružník začal po revolúcii podnikať v malej rodinnej vinici, za pätnásť rokov sa prepracoval do slovenskej podnikateľskej špičky a je najväčším súkromným vlastníkom viníc na Slovensku a zrejme aj v Európe. Jeho spoločnosť United Industries so základným imaním 526 miliónov korún kontroluje viac ako desať veľkých firiem, ako napríklad Levické mliekarne, Víno Nitra, Poľnonákup Liptov, Hotely Plus a areály bývalých cukrovarov v Trnave, Šuranoch a Sládkovičove. Napriek tomu tvrdí, že ešte stále nie je za vodou.

"Sir" HR: "Do roku 1989 som žil ako väčšina ľudí v Československu. Bol som rovnako ako väčšina ostatných v pionierskej organizácii, v SZM a ako mnohí iní aj v strane. Nebol som ani najlepší, ani najhorší. Po skončení základnej školy som nastúpil do národného podniku Bratislavské elektrotechnické závody, kde som sa vyučil za sústružníka a kde som do roku 1972 pracoval ako brusič. Popri zamestnaní som študoval na večernej Strednej všeobecnovzdelávacej škole na Vazovovej ulici v Bratislave. V roku 1972 som začal študovať filozofiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Išlo o najväčšiu osobnú zmenu, pretože v stredu som ešte vstával o pol piatej, aby som o šiestej stál pri stroji vo fabrike a deň nato som išiel na zápis na univerzitu," hovorí E. Šebo.

Po skončení filozofie sa už do výroby nevrátil, ostal ako ašpirant na katedre a neskôr pracoval v Študijnom a informačnom stredisku Univerzity Komenského. Vraví, že jeho majetkové pomery boli úplne zhodné s väčšinou iných ľudí. Mal trojizbový panelákový byt po matke, trabant od svokry a nejaké vinice po otcovi, ktoré užívalo JRD.

Po revolúcii v roku 1990 sa rozhodol pustiť do podnikania s tým, čo vedel robiť. "Pôvodne som zdedil 7 árov, moje sestry zdedili 7 árov, bratranci mali tiež niečo a ja som to opäť spojil. S tri a pol hektármi vinice som začal podnikať. Som z Modry, zo starej vinohradníckej rodiny a zakladám si na tom. My sme v Modre žili v podnájme, tak ako to kedysi bolo bežné po vojne, v starých nemeckých domoch. V dolnej časti domu jeden partizán, v hornej časti druhý partizán. Keďže otec bol v Slovenskej armáde v Rýchlej divízii na ruskom fronte, samozrejme, na tej opačnej strane, tak sme sa museli uskromniť," s humorným podtónom spomína na svoje detstvo vinársky magnát. Rovnako pridáva aj historku, keď išiel rokovať o úvere s jednou nemeckou bankou a tam sa ho opýtali, čo znamená šľachtický titul SHR, ktorý si uvádza za menom. Bankári si totiž mysleli, že S je niečo ako anglický Sir. V skutočnosti to bola skratka - samostatne hospodáriaci roľník...

Ruleta na akciovom trhu: Akurát že idylické podnikanie sa nekonalo. "Sir" Šebo síce mal podnikateľský projekt, vybral tri a pol hektára rodinných viníc z družstva, aby pokračoval v štyristoročnej vinárskej tradícii. Dostal pôžičku 1,3 milióna, kúpil traktor Zetor, postrekovač, plečku a nejakú vyradenú techniku z armády. Napriek tomu malá rodinná farma vo vtedajších pomeroch nemala úspech. Zistil, že projekt je natoľko stratový, že neuživí ani vlastnú rodinu, a tak z neho musel vycúvať. "Využil som vtedy ponuku priateľov a zapojil sa do prvej vlny kupónovej privatizácie. Nevedel som nič o cenných papieroch, burzách, o čistej hodnote akcií, rovnako ako ostatní ‚dikovia'. Pustil som sa do činnosti na kapitálovom trhu, všetci sme hrali zvláštny druh rulety vyjde - nevyjde," spomína si E. Šebo. Na základe pôsobenia v kupónke sa stal spoluzakladateľom Asociácie investičných fondov a neskôr aj jedným z piatich členov jej predstavenstva. Tam prišiel do kontaktu aj s veľkými investičnými spoločnosťami VÚB, Cassovia, Divident a Harvardskou investičnou spoločnosťou a v roku 1995 do nej aj nastúpil a dva roky bol jej viceprezidentom.

Podľa vlastných slov však toto obdobie považoval skôr za virtuálne podnikanie: "Boli to iba pokusy čosi urobiť. Akcie raz vyleteli hore a o chvíľu zas padli na smiešnu cenu bez možnosti ovplyvňovať ich hodnotu. Tam vzniklo aj moje rozhodnutie ukončiť aktivity na kapitálovom trhu a orientovať sa na výrobu a reálne podnikanie."

Sladké starosti: V roku 1997 z Harvardov odišiel a vrátil sa k podnikaniu v agrosektore. Nie však s rodinnou farmou, ale v cukrovarníckej brandži. Spolu s inými českými a slovenskými obchodníkmi s cukrom a s manažérmi cukrovarov vytvorili podľa jeho slov pomerne silnú skupinu cukrovarov. Ceny cukru však padli a mnohé z cukrovarov skrachovali. "Bol som presvedčený, že cukrovary majú potenciál a našli sme banku, ktorá nám požičala vyše 500 miliónov korún. V neistej situácii, ktorá vládla na trhu, sa dali veľmi lacno skúpiť podiely v ostatných spoločnostiach. V našich cukrovaroch bolo bežné, že generálni riaditelia a ostatný manažment prostredníctvom svojich vlastných firiem obchodovali s cukrom, toto sme však ukončili a cukrovary sa skonsolidovali. Vďaka tomu sme splatili úvery voči bankám a záväzky voči dodávateľom repy," konštatuje Šebo. Ich skupinu tvorili okrem neho aj jeho spolužiaci z univerzity a samotný Šebo bol niekoľko rokov predsedom cukrovarníckej samosprávy. V roku 1998 odpredal päťdesiatpercentný podiel svojej skupiny nemeckému koncernu Nordzucker a francúzskemu SDA Origne, na čom získal pol miliardy korún. Neskôr predal aj zvyšných 50 percent.

"Niekto možno povedal, že to bol podvod a zlodejstvo na tých ‚dikoch', od ktorých sme nakupovali akcie, treba však povedať, že skutočne nik nevedel, či sa podarí udržať cukrovarnícku brandžu. V niektorých spoločnostiach bolo viac ako dvadsať vlastníkov, ktorí sa nevedeli dohodnúť, manažmenty chceli dostať manažérske akcie, zamestnanci zase zamestnanecké, jednoducho to bol chaos. Predajom mojich akcií však prišlo na Slovensko 500 miliónov korún a tie som aj obratom investoval. Príjem bol riadne zavedený v daňovom priznaní a určite si to preverovali všetky orgány, ktoré sa takýmito vecami zaoberajú," uzavrie E. Šebo polemiku na tému legitimity svojho podnikania a majetku.

Miliardy vo viniciach: Za peniaze získané z cukru sa Eduard Šebo vrátil k svojej srdcovej záležitosti - vinohradníctvu. K spomínaným tri a pol hektárom rodinnej vinice pribudli ďalšie stovky hektárov. "V Registri viníc máme zaregistrovaných 1 530 hektárov, z toho vlastných z hľadiska vlastníctva pozemku je asi 800 hektárov. Vinice máme v Nitre, Galante, Hubiciach, Modre aj Pezinku, čiže je to Malokarpatská, Nitrianska a Južnoslovenská oblasť, a máme štyri spracujúce závody v Lužiankach pri Nitre, v Gbelciach, Modre a Šamoríne," vyratúva vinár. Z týchto čísel je zrejmé, že je majiteľom najväčších viníc a najväčším pestovateľom vína na Slovensku. Zároveň však dodáva: "Nie je to obvyklé ani v Európe mať takéto vinice, je to aj veľký hazard. Európske vinohradníctvo funguje na inom princípe, tam družstevníci vlastnia pivnice a oni vytvárajú tie spoločenstvá, ktoré hospodária na niekoľkých tisíckach hektárov, ale samostatne, či fyzická osoba, alebo majiteľ spoločnosti, ktorý by vlastnil toľko viníc, to nie je bežné, my sme extrém. Ale jedno z mojich podnikateľských poučení je nikdy nerobiť nič v malom. Je to tiež môj podnikateľský odkaz. Keď som skončil s vinicami ako samostatne hospodáriaci roľník, kde ekonomika ukazovala, že neviem zabezpečiť živobytie rodiny, bolo jasné, že biznis s vínom je zlý, ak je toho málo, chce to stále investície. Až predajom môjho podielu v cukrovaroch som začal so zásadnými nákupmi vo vinohradnícko-vinárskom sektore. Investovali sme asi 300 miliónov, máme pred sebou obrovské záväzky, žijeme stále pod tlakom, stane sa, že nemáme zaplatenú vodu a neviem čo ešte."

Eduard Šebo postupne vyratúva, čo stojí vlastníctvo toľkých viníc a je to fakt miliardový biznis. Lenže trošku ináč, ako by si to predstavoval laik: "Vysadili sme 600 hektárov nových viníc, hektár vinice stojí asi 700-tisíc až milión, čiže len na výsadbu bolo treba dať okolo 500 miliónov a to ešte žiadne peniaze neprinesie, treba prefinancovať obdobie, kým vinice začnú vynášať. Novozaložená vinica začne prinášať úrodu až vo štvrtom roku, už v treťom roku od založenia môže byť prvá, takzvaná panenská úroda, ale tá je slabšia. To je veľký tlak. Štyri roky to len "žerie" peniaze a nič. Asi sto miliónov ročne prakticky len hádžete do studne. Keby mi niekto povedal miliardár - musím ho vysmiať. Mám toľko záväzkov a dlhov a starostí, že si pripadám, ako keby som hovoril s nejakým bláznom. Mám vážne starosti, aby som zabezpečil fungovanie, mám 1 300 až 1 400 zamestnancov. Je to záťaž, ktorá nám neumožňuje hrať sa na miliardárov, ale núti nás, aby sme si ešte viac utiahli opasky a ešte viac pracovali."

Vinárska dynastia: Vinohradnícky biznis bol vždy spojený s rodinným podnikaním, aj E. Šebo vlastne vybudoval svoje impérium na rodinnej tradícii. Tá sa začína niekedy v roku 1592 a nepretržite sa udržala až dodnes. Podnikateľ pri pohľade na šebovský rodokmeň konštatuje, že u nich je typické mať veľa detí. Aj on sám má štyroch synov. Z prvého manželstva má dvoch, starší študuje právo na univerzite, mladší je gymnazista. S druhou, o dvadsaťdva rokov mladšou manželkou má tiež dvoch synov, trojročného a deväťmesačného. Jeho druhé manželstvo je do určitej miery tiež dôsledkom biznisu, pretože ju spoznal, keď zastupovala spoločnosť, ktorá vymáhala pohľadávky od jednej zo Šebových firiem. "Synov, samozrejme, podporujem v tom, čo robia," hovorí otec Šebo, ktorý by bol veľmi rád, keby synovia pokračovali vo vinárskej tradícii. Myslí si totiž, že práca s vínom by ich určite nemala skaziť, pretože je to krásna robota a víno je božský nápoj.

Ako otec samých synov len skonštatoval, že "podnikanie v agrosektore je vždy riziko a otázka následníctva je fundamentálna záležitosť. Ak sa firmy nemá kto chopiť, nastávajú vážne starosti. Iný biznis môže z rodiny robiť aj manželka a dievčatá, ale tento vinohradnícky je primárne mužský, človek k tomu musí mať vzťah a je to na dlhé trate."

Ako si žije miliardár: "Ani ja nemám jasno v tom, koľko je miliarda peňazí. Je však zbytočné sa tým zaoberať. Všetky naše majetky sú založené v prospech bánk. Pre mňa je majetok skôr príležitosť a nástroj, ako tvoriť a realizovať podnikateľské projekty, než sa zaoberať nulami na bankových či majetkových účtoch a, nedajbože, sa s tým predvádzať pred inými, ktorí mali menej šťastia ako ja. V centre mojej pozornosti boli vždy veci v problémoch, ktorým hrozil kolaps. Takéto príležitosti ma vzrušovali a pútali moju pozornosť nielen pre nízku cenu, ale aj pre výzvu niečo z toho urobiť. Základnou poučkou je, že nie je dôležitá veľkosť majetku, ale to, koľko vynáša. Je fakt, že pri prezentácii spoločnosti v bankách, keď sa uchádzame o nové projekty, uvádzame hodnotu nášho majetku vo výške štyri miliardy. Samozrejme, keďže ide o majetok, sú to iba čísla, ktoré za určitej situácie môžu mať takú hodnotu a za inej aj oveľa nižšiu. Je to vec konkrétnej trhovej situácie. Myslím si však, že sú aj oveľa bohatší ľudia, ako som ja. Miliardár je pre mňa ten, kto je za vodou, všetko už skončil a už iba kontroluje a žije z renty. Ale toto nie je môj prípad," skonštatuje podnikateľ Šebo. Tvrdí, že jeho až tak nevzrušujú peniaze, ale projekty, o ktoré sa stará a dáva im cieľ. Tie nazýva svojimi deťmi, ktorým dáva život, o ktoré sa stará a udržiava ich: "Takto sa na to pozerám, to je pre mňa dôvod, prečo som ráno ochotný vstať a neskoro ísť spať."

Pracovný deň miliardára podľa neho vyzerá tak, že pracuje od deviatej do deviatej a ak mu ostane čas, venuje sa malým synom a záľubám. Mimochodom, záľubám dosť bežným aj pre "nemiliardárov". Maniere boháčov mu vraj nehrozia: "Koníčkom je moja práca a projekty. A literatúra. Nájdem si čas niečo cez víkend prečítať a potom idem v pondelok nevyspatý do roboty. Neviem, čo iné by som mal robiť. Ak človek robí, má nízku spotrebu, lebo stále niekde sedí a organizuje si prácu. A to je zasa dobré pre biznis. Z jedál mám rád všetko, čo varila moja mama, a z vín mladé moderné vína, teda žiadny extrém. Ja som v podstate nezaujímavý."

Jedna z mála vecí, ktoré sú však pre neho skôr nevyhnutnosťou ako luxusom, je spoľahlivé Audi S8 a asistent, ktorý mu ho šoféruje, na ktorého prepína telefóny a ktorý mu organizuje pracovný čas. Keby mal dva týždne voľna, najradšej by sa vraj vybral na dovolenku niekam do viníc, vzápätí však dodá: "Ale, samozrejme, máme malé deti a ja takisto musím vziať nejakú časť starostlivosti o ne na seba." Keď ho podpichneme, či by nechcel, podľa vzoru iných ľudí, vlastniť nejakú rezidenciu v zahraničí, skonštatuje, že kedysi v začiatkoch ho taká predstava aj lákala, ale teraz to z ekonomického hľadiska považuje za nezmyselnú investíciu.

Slovenské tabu: Pri debate na tému miliardárov sme sa nakoniec dostali k tak trocha filozofickému záveru. Eduard Šebo tvrdí, že fakt, že bol zaradený do zoznamu slovenských miliardárov, mu pripravil hororové chvíle: "Myslím si, že sa zlomilo jedno tabu, na ktoré spoločnosť nie je pripravená a pripravení nie sú ani aktéri zoznamu, ktorí sa v ňom nachádzajú. Boli to horory a desy, ktoré som zažíval niekoľko dní po vyjdení článku. A myslím si, že niečo podobné prežívajú aj ostatní, každý sa s tým bude musieť nejako vyrovnať. Ja si myslím, že sa treba naučiť s tým žiť. A fakt je, že nerád by som z tohto zoznamu na budúci rok vypadol. Za majetok by sa človek nemal hanbiť, skôr by sa mal snažiť ho zveľaďovať."