Hranice nie sú korzo

Ivan Eliáš a Zoltán Jevčák sa dobre poznajú. Spolu vyrastali v jednej dedine. Obaja sa narodili v Československej republike, obaja, bez toho, aby sa čo i len na krok pohli z rodnej dediny, žili vo vojnovom Maďarsku. V roku 1944 sa zasa nakrátko ocitli v Československej republike a o rok neskôr už boli v ZSSR. V Ukrajinskej sovietskej socialistickej republike, na Podkarpatskej Rusi, ktorá sa pre zmenu volala Zakarpatská Ukrajina. O vyše päťdesiat rokov neskôr žije Ivan Eliáš v samostatnej Slovenskej republike a Zoltán Jevčák na samostatnej Ukrajine. Samozrejme, obaja stále v tej istej dedine, ibaže jej horný koniec sa volá Veľké Slemence a dolný Mali Selemenci. Medzi nimi je plot.

Mŕtvi pod snehom: "Najskôr celú dedinu presunuli do Sovietskeho zväzu, čiže aj ja som žil na Ukrajine. Potom však prišiel predseda národného výboru a povedal, že hranica bude v strede dediny. Tu, kde je teraz," ukazuje Ivan Eliáš na dve rampy, ktoré pripomínajú železničné priecestie, ibaže namiesto koľajníc je medzi nimi plot. Z našej strany dom, ktorý nemá žiadne okno smerom na Ukrajinu, z druhej strany rozpadnutá barabizňa. "Tam žila pani Tóthová, ženina príbuzná. Mala troch synov, jeden dnes žije v Mukačeve. Ale už umrela," hovorí Ivan Eliáš. "Ivan Eliáš? Tretí dom naľavo za hranicou. Však som u neho aj bol, keď som navštívil mojich bratov, Karola a Imricha, čo zostali za hranicou. Ale to bolo pred pätnástimi rokmi, odvtedy som sa k vám nedostal," rozpráva Zoltán Jevčák. "To viete, hranice nie sú korzo, Husák to povedal. Chodili sme z jedného konca dediny na druhý dvadsaťpäťkilometrovou obchádzkou cez Čiernu nad Tisou a Čop, ale teraz, keď sú tie víza, to by som ja musel zájsť najskôr do Užhorodu a Ivan do Prešova po vízum, zaplatiť zaň celý dôchodok a až potom cez hranice... Ale možno to predsa len skúsim, lebo od budúceho roka, keď Slovensko vstúpi do Európskej únie, sa k vám už nedostanem vôbec. Tak vravia," dodáva Zoltán Jevčák. Je doma, v Malých Selemenciach, k hranici ani nejde. Tam sa dá ísť len s pohraničiarom, aj to iba päťdesiat metrov od rampy, aby človek nenarobil stopy v snehu. Veď čo ak by tadiaľ chcel dakto "prebehnúť"? Zo slovenskej strany je to iné, smiete sa dokonca dotknúť rampy!

Slovensko-ukrajinská hranica: Sotva si Sovietsky zväz odkrojil Podkarpatskú Rus, začal budovať družobnú hranicu. Presne takú, akú sme my mali s Rakúskom. Desať až dvadsať metrov od samotnej hranice plot s ostnatým drôtom na ukrajinskej strane. Asi kilometer za ním signalizačné zariadenie a rozsiahla "pohraničná zóna", kam sa smelo iba so špeciálnym povolením. My sme chránili slovenské územie pred "narušiteľmi zo Západu" a Ukrajina vlastne tiež. Zo slovenskej strany stačilo zopár policajtov, lebo na tejto hranici sme nikdy nemali vojakov ako na západe, ktorí sa občas prešli popri ukrajinskom plote a konštatovali, že sa nič mimoriadne nestalo. A ak aj áno, namiesto policajného vyšetrovateľa bolo treba volať psychiatra. Ako v roku 1980, keď jeden muž ilegálne prekročil hranice a stopoval pri ceste v Michalovciach. Dodnes sa na neho všetci pamätajú. Pokoj bol aj na hraničnom priechode Vyšné Nemecké - Užhorod. Sem-tam mal nejaký našinec zopár džínsov či balíčkov žuvačiek navyše, alebo sa niektorý ukrajinský autobus podobal na perzský trh s kobercami. Inak nič. Idyla. Pre zmenu za uplynulý rok sme zaznamenali 340 prípadov narušení štátnych hraníc a zadržali 2595 ilegálnych migrantov. Ďalšia "žatva" nás čaká, keď zíde sneh. Pozbierame mŕtvych. Ako každý rok.

Na buchty k policajtovi: Predpoveď počasia sľubuje ďalšie sneženie v severovýchodnej časti Slovenska. Dvadsať centimetrov novej prikrývky k pol metru, snežnému skútru je to jedno. Rúti sa po svojej trase k hraničnému stĺpiku číslo 150 na Kosmatci. Všade sneh, žiadne stopy. Ale to ešte nič neznamená. "Sedeli sme s matkou 28. januára pri okne a vidíme, ako sa po ulici motajú traja počerní muži. Vyšiel som pred dom, zavolal som ich dovnútra, mama tým trom premrznutým chudákom ponúkla buchty a čaj a ja som zatiaľ zavolal na našu stanicu," rozpráva nadporučík Ladislav Stanko z Oddelenia hraničnej kontroly v Uliči. Traja Bangladéšania, čo práve ilegálne prekročili hranice, mu prišli rovno pred dvere. Požiadali o azyl, presunuli ich do Adamova. Ale policajti vám hneď povedia, že je to zázračný tábor, lebo má kapacitu necelých tristo ľudí a len z jedného z troch oddelení, ktoré patrí Úradu hraničnej a cudzineckej polície PZ v Prešove, tam vlani poslali vyše tristo migrantov. "Naša úspešnosť je v súčasnosti okolo 80 percent, iba asi pätine utečencov sa podarí dostať do nášho vnútrozemia," hovorí riaditeľ prešovského úseku hranice plukovník Milan Štinár. Vysvetľuje, že počty migrantov zachytených na našej západnej hranici nemožno porovnávať s počtami z východnej hranice, pretože mnoho z týchto nešťastníkov prichádza na Slovensko legálne a až od nás chcú utiecť ďalej. "Bangladéšania, Vietnamci, Číňania, Pakistanci, Srílančania, ale v poslednom čase aj Moldavčania a Arméni sú najčastejšími ilegálnymi migrantmi," dodáva. Občania bývalého Sovietskeho zväzu majú inú filozofiu, niektorí si už v Moskve vymenia pár dolárov na slovenské koruny a hneď po prechode hraníc žiadajú, aby ich poslali do Adamova. Ako Čečenka Leila so štrnásťročným synom, ktorá si so svojím mužom a dvojročnou dcérkou vopred dohovorila stretnutie v Adamove a až potom sa každý osve vydal na nelegálnu púť cez hranice. Ak utečenci nežiadajú o azyl, posielajú ich do zberných táborov, štát by im mal zakúpiť letenky a poslať ich domov. Lenže napríklad čínske zastupiteľstvo vôbec svojim občanom nevydáva náhradné cestovné doklady. Vraj keď sa vydali na takúto cestu, nech idú. Pritom práve Číňania platia prevádzačom najviac, až 40-tisíc dolárov. Ukrajinskej strane sa podarilo vrátiť necelú stovku zadržaných migrantov, mnohí z nich sa však na hranice vrátili ako bumerang. Pod iným menom. Práve v takých prípadoch by mala pomôcť nová technika.

Namiesto žuvačiek - cigarety: Veselo je aj nad priechodom v Ubli. Dnes sa pašujú najmä cigarety a alkohol. Do histórie sa zapísali sánky, na ktorých chceli kartóny prevliecť cez čiaru, ale aj povyrubované stromy, kadiaľ prepašovali od nás na Ukrajinu dva džípy. Najskôr stromy sťali, autá prešli, potom stromy postavili nazad, akoby rástli... Čo oči nevidia, srdce nebolí. Povedzme, taká plná stolitrová nádrž benzínu. S viacnásobným slovenským vízom sa s ňou možno otočiť za deň aj tri- či štyrikrát a jej obsah výhodne predať. Kým to niekomu na hraniciach nezačne liezť na nervy a neskontroluje technický stav vozidla. Cez hranice sa totiž dá prejsť iba s autom v dobrom technickom stave. A za hranicou, niekedy aj pätnásť kilometrov, sú policajné hliadky, ktoré ho opäť môžu skontrolovať. Colníci kontrolujú autá, policajti prácu colníkov.

Ak je prešovský úsek hranice skôr hornatý, košický zasa rovinatý. A rovina je ako stvorená na pašovanie aj ilegálne prekročenie hraníc. Práve v tejto časti nedávno našli troch zamrznutých Afgancov. V ľahkých svetríkoch a roztrhaných teniskách. Tu vlani ukrajinský bandita zastrelil dvoch policajtov a jedného zranil. Utekal cez hranice pred trestom za lúpežné prepadnutie a vraždu policajta. Na tomto úseku hraníc, v dedinách, kde našli ich telá, je pochovaných aj niekoľko cudzincov. Napríklad Iračan. Ak nezistia jeho totožnosť, pohreb platí obec. "Vlani sme na Ukrajinu v rámci readmisných dohôd vrátili vyše osemsto ľudí," hovorí riaditeľ košického úseku plukovník Miroslav Capulič. "Demarkačné pásmo hranice máme pod kontrolou. Myslím si však, že v budúcnosti by sme sa mali viac zameriavať na kontrolu vo vnútrozemí. Pomôžu aj počítače, ktoré sú zatiaľ prepojené len na území SR, ale po našom vstupe do Európskej únie budeme mať prístup k všetkým informáciám. Miniatúrne počítače by mali byť aj v hliadkujúcich autách."

Vyšné Nemecké - Užhorod. Hraničný priechod. Najväčší, najvyužívanejší. "Vlani tadiaľto prešlo 570 270 osôb, z toho 87 279 občanov Slovenska a 419 633 občanov Ukrajiny. Od roku 2000 sa tieto počty stále zvyšujú o pätnásť až dvadsať percent ročne. Odkedy platí vízová povinnosť, ubudlo peších, ubudlo aj drobných priestupkov. Avšak tí, ktorí majú dostatok peňazí na vízum, chodia ďalej. Vlani sme z hraníc vrátili 2809 osôb, ktoré nespĺňali podmienky pre vstup na naše územie - najčastejším problémom bol technický stav vozidiel. Udelili sme aj 229 zákazov pobytu na území SR. V týchto prípadoch bolo najčastejším dôvodom nedodržanie povolenej dĺžky pobytu a prevážanie nepovoleného tovaru. Zaznamenali sme 1930 priestupkov, za ktoré sme vybrali 1 600 050 korún," rozpráva riaditeľ oddelenia hraničnej kontroly vo Vyšnom Nemeckom major Ján Balog. Podklady má pripravené, stále ich niekto chce. O osud Ivana Eliáša a Zoltána Jevčáka, ktorí žijú o necelých tridsať kilometrov južnejšie, sa však už dnes nezaujíma nikto.

Zabuchnuté dvere?: "Čo budem klamať, bol to pre nás šok, keď ste nám zaviedli víza," vraví Fedor Grigorovič Charuta, zástupca gubernátora Zakarpatskej oblastnej štátnej administratívy v Užhorode. "Radi by sme so Slovenskom ďalej udržiavali dobré a priateľské vzťahy, koniec koncov, vaša hranica bude našou hranicou so Západom, s Európskou úniou. Záleží aj na Slovensku, ako bude túto hranicu chápať. Či ako novú železnú oponu, alebo využije možnosti spolupráce. Veď napríklad turisti z Helsínk chodievajú do Petrohradu bez víz a je to výhodné pre obe strany. Radi by sme využili náš potenciál na cezhraničnú spoluprácu. Zatiaľ to však vyzerá skôr na tú železnú oponu. Získať slovenské vízum je veľmi ťažké a drahé. Treba uviesť konkrétny dátum, neplatí ani pozvanie, pokiaľ našinec nedokáže, že má na Slovensku príbuzných. Turistické vízum dostane len vtedy, ak má zakúpený pobyt. A dvadsať až tridsať dolárov je pri našom priemernom plate asi 65 dolárov veľmi veľa. Ak má napríklad vycestovať orchester, víza ho nadobro zruinujú."

"Zo všetkých slovenských misií na svete práve náš generálny konzulát v Užhorode vydal vlani najviac slovenských víz. Až 26-tisíc," hovorí konzul Ján Nociar. "Spočiatku sme tu denne mávali zo dvesto ľudí, teraz o čosi menej. Kto spĺňa podmienky na udelenie víza, dostane ho. Oficiálne do tridsiatich dní, vydáme ho však zvyčajne do piatich dní. Naozaj len mizivé percento žiadateľov vízum nedostane, najmä vtedy, ak oň žiadajú po tom, čo už vyčerpali 90-dňovú možnosť pobytu na našom území v danom polroku. Nemyslím si teda, že by bolo mimoriadne zložité dostať naše víza. Máme bežný vízový režim, žiadame však dôkazy, na čo a ku komu občan mieni vycestovať. Výhodu majú ukrajinskí občania registrovaní ako zahraniční Slováci, ktorí platia iba štvrtinový poplatok. Takých je na Západnej Ukrajine asi tri a pol tisíca."

Jedným z nich je aj Michail Polončák z Rudnikovej Huty. "Kedykoľvek môžem ísť k vám, mám aj váš pas. Dostal som ho za moje zásluhy. Vyznamenal som sa ako vojak, ktorý bojoval za slobodu Československa, za to, aby sme zničili nemecký fašizmus. Všetci si ma vtedy v Prahe uctievali a dali mi aj pas. Už som párkrát aj rozmýšľal, že sa k vám vyberiem, že ho využijem, len som si stále nenašiel čas," rozpráva a kladie na stôl spomínaný pas. Jeho platnosť vypršala 28. februára 1946. Zato jeho nový, ukrajinský, platí až do roku 2008.

Michail Polončák. Ivan Eliáš a Zoltán Jevčák. Dvaapoltisíc ľudských bytostí z celého sveta, čo vlani načierno prekročili naše východné hranice. Staneme sa súčasťou lepšieho sveta, po ktorom túžia. Prerežeme pupočnú šnúru so svetom, v ktorom sme žili. Zabuchneme za sebou dvere tak, až sa zatrasú v pántoch?