Dáma s modrou krvou

Keby sa časy panovníkov, neobmedzenej moci, privilégií, intríg a rozprávkového bohatstva neskončili ešte v predminulom storočí, s najväčšou pravdepodobnosťou by sme o stretnutie s Barbarou Čarbaničovou-Bobrinskou žiadali cez vyslancov, radcov a poslov. Táto sedemdesiatštyriročná Angličanka, ako hovoria údaje v jej pase, žije momentálne v normálnom panelákovom byte na jednom z bratislavských sídlisk. Jej babička zo siedmeho kolena, ruská cárovná Katarína II. Veľká, ktorá mala po smrti svojho manžela pod palcom celé impérium, by si asi na takýto životný štýl pokračovateľky svojho rodu len ťažko zvykala. Jej svet bol prepych a honosné paláce. Niektoré z nich si zachovali svoju podobu a dodnes slúžia ako múzeá, dokumentujúce život rodu Bobrinských.

Známosť z lazaretu: Aj Barbarin dvojizbový byt je také malé múzeum. Plné skrine fotografií, na stenách zarámované podobizne už dávno nežijúcich príbuzných, v šanónoch založené zožltnuté spisy a korešpondencia. Všetko spomienky na staré časy, aj keď tie naozaj hodnotné pozostalosti sú zhromaždené v Holandsku u ďalšieho z príbuzných.

Natalija Nikolajevna Bobrinskaja, študentka starovekej histórie v Moskve, sa počas prvej svetovej vojny prihlásila ako dobrovoľná sestra do ruskej cárskej armády. V Konstantinopole, dnešnom Istanbule, však čoskoro ochorela. Dostala brušný týfus a musela sa sama liečiť. Vtedy stretla Nikolaja Nikolajeviča Karlinského, mladého dôstojníka, ktorý mal rovnakú diagnózu. V lazarete sa bližšie zoznámili a po niekoľkých mesiacoch bola svadba. Nataliji sa postupne narodili štyri deti, posledné z nich pokrstili na Barbaru. "Takto sa zoznámili moji rodičia. Roku 1925 dostal otec šancu ísť študovať do Prahy. A tak sa vtedy už trojčlenná rodina presťahovala. O tri roky som sa narodila ja. Otec mal plnú hlavu štúdií a nezvládol uživiť rodinu. Babička z maminej strany, ktorá medzičasom odišla do Francúzska, nás pozvala k sebe. Nežila v bohatstve, ale americký milionár Krein jej pravidelne posielal peniaze, personálnu penziu," spomína Barbara Čarbaničová na časy detstva u nej v obývačke. Na stolíku vedľa mobilného telefónu má položený volkmen, všade kopa cédečiek s klasickou hudbou. Táto dáma s modrou krvou, ktorej len ťažko uveriť, koľko má rokov, o sebe tvrdí, že je veľmi staromódna: "Tie kompjútre, to nezvládam, nedajbože sa to naučiť...," rozčuľuje sa sama nad sebou.

V prvom rade Slovanka: Keď rozpráva - hoci aj veľmi peknou spisovnou slovenčinou, jej rusko-anglický prízvuk cítiť. Prezrádza, že je cudzinka. "Ja som v prvom rade bytosť slovanská. Môj materinský jazyk je ruština. Keď sme sa odsťahovali k babičke do Paríža, chodila som tam do školy a francúzština sa stala mojím druhým materinským jazykom. Učila som sa aj nemčinu a angličtinu, neskôr taliančinu a maďarčinu, viem, samozrejme, aj po slovensky."

Dvanásťročná Barbara prišla so sestrou a matkou na Slovensko deň pred vypuknutím druhej svetovej vojny. Bratia ostali vo Francúzsku študovať, no rodina bola prakticky na mizine. Milionár Krein, ktorý rodinu dotoval, zomrel, a tak ostali zo dňa na deň bez peňazí. Barbarin otec medzitým doštudoval, no nikdy za nimi do Paríža neprišiel. Dostal miesto chemického inžiniera v továrni na celulózu v Ružomberku a našiel si novú ženu, ktorú si neskôr vzal za manželku. Bol však ochotný postarať sa o dcéry. Barbarina mama sa presťahovala k sesternici do Bratislavy a začala písať prvé učebnice ruského jazyka a literatúry na Slovensku. Neskôr za ňou prišli aj dcéry.

Oživená rozprávka: "Pre mňa bolo Slovensko zázrak. Ako dieťa som čítala ruské rozprávky, v ktorých vlky a vrany rozprávajú. A tu zrazu som ich videla naživo. Dostala som sa do žijúceho rozprávkového sveta. Ešte aj váš jazyk mi bol veľmi blízky, veľa slov bolo rovnakých."

Barbara vyštudovala jazyky na Univerzite Komenského a vydala sa za novopečeného lekára Andreja. Ten nastúpil do nemocnice v Senci a Barbare tamojšia maďarská škola ponúkla miesto učiteľky nemčiny a slovenčiny. Nikdy nie šťastné manželstvo sa napokon skončilo rozvodom. "Obe deti mi nechceli zveriť do výchovy, lebo som bola bez bytu, ten náš ostal manželovi. Synov nám preto rozdelili," spomína Barbara, ktorej sestra v tom čase už emigrovala, a ona, ako sama hovorí, už mala po krk komunizmu. "Za Dubčeka som mala možnosť odísť so študentmi na stáž do Anglicka. A vtedy prišli Rusi. Angličania nám všetkým ponúkli miesta. Mnohí aj ostali, ale ja som sa musela vrátiť. Po syna. Len čo som dorazila do Bratislavy, začala som chystať definitívny odchod. Mala som pozvanie, a tak nám udelili povolenie vycestovať."

Odvtedy žila Barbara aj so synom v Norwichi a neskôr v Londýne, kde učila na univerzite jazyky. Po nežnej revolúcii už ako penzistka opäť navštívila Slovensko. A rozhodla sa zostať. Netají, že našu krajinu si obľúbila, učarila jej už v mladosti a nie raz si aj v Anglicku spomenula na všetko pekné, čo tu prežila. Napokon, s britským pasom nemá problém kedykoľvek sa vydať na ďalšie miesto, kam ju bude srdce ťahať.