Pohľad späť: od referenda k novému prezidentovi

ruhé priame prezidentské voľby i šieste referendum sú za nami. Výsledky sú známe, politicky i analyticky nespočetnekrát interpretované. Voľby však neboli výskumne pokryté žiadnym volebným výskumom (exit poll), ktorý sa zvykne robiť na veľkej vzorke a priamo pri odchode voličov z volebných miestností. Predvolebných výskumov sa uskutočnilo mnoho, chýbal však výskum uskutočnený v posledných dňoch pred voľbami. Výskumníci preto nedokážu detailne a s vysokou spoľahlivosťou popísať voličov jednotlivých kandidátov a kritici pomýlene obviňujú výskumníkov porovnávaním skutočných výsledkov a týždeň starých výskumov.

Pohľad na niektoré aspekty volebného správania ponúkame prostredníctvom výskumu Inštitútu pre verejné otázky (IVO), ktorý sa uskutočnil v dňoch 4. - 8. apríla 2004, teda v dňoch hneď po prvom kole volieb. Terén realizovala agentúra FOCUS na reprezentatívnej vzorke 1047 respondentov.

Ďalšie neplatné referendum

Slovensko má bohaté a veľmi kontroverzné skúsenosti s priamou demokraciou. Inštitút referenda zakotvený v ústave bol často zneužívaný na politické súperenie, nie na hľadanie riešení reálnych problémov vyžadujúcich legitimizáciu väčšinovým hlasovaním občanov. Občania Slovenska zažili nielen neplatné referendá (1994, 1998, 2000 a najnovšie 2004), ale aj referendum zmarené (1997), čo určite neprispelo k dôveryhodnosti tohto nástroja priamej demokracie.

Zatiaľ prvým úspešným, platným referendom bolo hlasovanie o vstupe Slovenska do Európskej únie v máji 2003. I v tomto referende však Slovensko dosiahlo jednu z najnižších účastí spomedzi ostatných pristupujúcich krajín. V Európe niečo také ako referendum o skrátení volebného obdobia nepoznajú. Ak vláda stratí väčšinu, parlament hlasuje o dôvere kabinetu.

Referendum o predčasných voľbách iniciovali odbory za účinnej podpory opozičných strán, predovšetkým Smeru. Spor nebol medzi ÁNO a NIE vo vzťahu k referendovej otázke, ale či "ísť" alebo "nejsť", teda či referendum o danej otázke je legitímne, alebo nie. Problém, či je referendum s touto otázkou v súlade s ústavou, alebo nie ostal nezodpovedaný. Na hlasovaní sa zúčastnilo 36 % oprávnených voličov. Bez ohľadu na to, či to považujeme za (relatívne) veľa, alebo málo, faktom je, že referendum bolo neplatné.

Podľa očakávania sa na hlasovaní zúčastnili predovšetkým prívrženci opozičných strán. Najsilnejším motívom účasti a hlasovania za predčasné voľby bola nespokojnosť s tým, čo vláda robí (vyjadrilo sa tak až 97 % voličov, ktorí sa na hlasovaní zúčastnili).

Väčšina oprávnených voličov sa na referende nezúčastnila. Spôsobilo to predovšetkým ich znechutenie politikou, nezáujem o ňu, ale aj nedôvera, že predčasné voľby by mohli zlepšiť ekonomickú a sociálnu situáciu občanov (tabuľka 1). Už pred referendom výskumy naznačovali, že nespokojnosť veľkej časti verejnosti sa nedá priamo transformovať na hlasy v referende. Opozícia síce ponúkla referendum, ale neponúkla presvedčivú a dôveryhodnú alternatívu k vládnemu programu. Vysoké percento voličov tiež odmietlo referendum ako spôsob skrátenia volebného obdobia. Inými slovami, nebolo to ani tak presvedčenie, že všetko je v poriadku, čo viedlo ľudí zostať doma, ako skôr iné faktory.

Dve hlasovania v jeden deň - dosahy na účasť

Medzi tými, ktorí sa nezúčastnili na referende, bola účasť v prvom kole prezidentských volieb mimoriadne nízka, odhad vychádza pod 20 %. To nepriamo svedčí, že nízka účasť na referende ovplyvnená aj výzvami koaličných strán nezúčastniť sa, znížila volebnú účasť v prezidentských voľbách.

Inou vecou je, že rozhodnutie prezidenta Rudolfa Schustera časovo spojiť oba volebné akty vytvorilo situáciu, v ktorej sa koaličným stranám manévrovalo ťažko. V tomto zmysle Rudolf Schuster utrpel síce krutú porážku v prezidentských voľbách, ale bol najúspešnejším hráčom v prvej fáze prípravy týchto volieb - až do rozhodnutia Smeru podporiť iného kandidáta.

Nízka účasť v referende bola priaznivá pre koaličné strany a bola zlým výsledkom Roberta Fica i jeho Smeru; vyvolaná nižšia účasť v prvom kole prezidentských volieb viedla k blamáži koaličných strán a k veľkému úspechu Roberta Fica. Vo verejnosti i vo svete zostane vo vedomí väčšmi to druhé, teda výsledky prezidentských volieb.

Kto koho volil v 1. kole

Medzi zúčastnenými voličmi mali kandidáti nadpriemerne vyššiu podporu najmä v nasledovných prostrediach (spomedzi tých prostredí, ktoré boli zisťované):

* Vladimír Mečiar medzi staršími, ľuďmi s nižším vzdelaním, medzi mužmi, v prostredí kvalifikovaných manuálnych pracovníkov ;

* Ivan Gašparovič medzi ľuďmi v strednom veku, obyvateľmi skôr s vyšším (ale nie najvyšším) vzdelaním, v mestách s počtom obyvateľov 20- až 100-tisíc, dosť rozporne medzi nekvalifikovanými manuálnymi pracovníkmi, nezamestnanými, ale na druhej strane aj v kategórii tvorivých pracovníkov;

* Eduard Kukan medzi ženami, v maďarskom prostredí, medzi ekonomicky samostatnými a študentmi;

* Rudolf Schuster v maďarskom prostredí;

* František Mikloško medzi najstaršími a v prostredí základného vzdelania;

* Martin Bútora medzi najmladšími a študentmi.

Medzi najmladšími získal v prvom kole najviac hlasov Eduard Kukan, vo vekovej kategórii 25 - 44 rokov Ivan Gašparovič, medzi staršími zreteľne Vladimír Mečiar.

Naposledy menovaný získal výrazne najviac aj v prostredí základného a nižšieho stredného vzdelania; medzi hlasujúcimi voličmi s vyšším stredoškolským vzdelaním bol najúspešnejší Gašparovič, v prostredí vysokoškolského vzdelania boli výsledky troch kandidátov veľmi vyrovnané, nezreteľne najlepšie sa umiestnil Kukan.

Ako volili prívrženci politických strán?

Keďže časť kandidátov bola nominovaná politickými stranami, niektorí dostali podporu politických strán a niektorí kandidovali ako nestranícki kandidáti, je zaujímavé sa pozrieť, aká bola prepojenosť medzi voľbou kandidáta a preferenciou pre politickú stranu.

Pre voľbu straníckeho kandidáta sa najviac podarilo mobilizovať dané elektoráty HZDS (až vyše 70 % podporilo v 1. kole V. Mečiara), SDKÚ (69 % podporilo E. Kukana) a HZD (58 % hlasovalo za I. Gašparoviča). Nižšia bola podpora pre F. Mikloška v prostredí voličov KDH.

Odporúčania strán voliť kandidátov inej "straníckej proveniencie" pôsobili menej mobilizujúco. E. Kukana podporilo 29 % voličov ANO, I. Gašparoviča 26 % voličov Smeru a podľa výskumu F. Mikloškovi dalo svoj hlas iba veľmi málo voličov SMK.

Voliči strán, ktoré nepostavili vlastných kandidátov, mali nielen podstatne rozptýlenejšie preferencie, ale boli aj menej motivovaní k volebnej účasti. Najmä v prostredí stúpencov SMK bola účasť mimoriadne nízka. Keďže išlo o hlasovanie iba malej menšiny prívržencov SMK, poradie ich kandidátov na 2. - 5. mieste je orientačné (tabuľka 2).

Kandidáti 1. kola: čo voliči na nich ocenili

Osobnostné a profesijné predpoklady kandidáta najväčšmi ocenili voliči F. Mikloška a M. Bútoru. Naopak, najmenej pri rozhodovaní ovplyvnili voličov R. Schustera. Pozoruhodné je, že voliči M. Bútoru si viac než iní voliči nevšímali predvolebné výskumy preferencií. Nevieme však nič o iných jeho priaznivcoch, ktorí sa nakoniec rozhodli pre iného kandidáta.

Všeobecnejšie platí, že žiaľ, nič sa priamo nedozvieme, medzi kým sa voliči v prvom kole rozhodovali, od koho sa hoci na poslednú chvíľu odvrátili a z akých dôvodov tak urobili. Nedozvieme sa ani to, v akej miere sa na výraznom poklese podpory E. Kukana v "cieľovej rovinke" prvého kola podieľalo znechutenie (pravdepodobne najmä v dôsledku neúspešného vystúpenia v Site, megalomanskej kampane, spôsobu osláv vstupu Slovenska do NATO, zverejnenia zistení Aliancie pre Fair play o straníckych donoroch) a v akej miere ľahkovážnosť, že postup je istý a namáhať sa do volebnej miestnosti s hlasom pre neho stačí až v druhom kole. V širokom povolebnom hneve sa o tom prvom, znechutení, hovorí mnoho, o tom druhom, ľahkovážnosti, minimálne. To prezrádza veľa o povolebnom diskurze, nie však dosť o príčinách neúspechu E. Kukana.

Stratégie pre 2. kolo

Položené otázky vo výskume sa týkali aj blížiaceho sa druhého kola volieb. Veľká časť verejnosti bola zaskočená ponukou pre druhé kolo a mnoho voličov sa ťažko rozhodovalo. Neraz sa rozhodli až na poslednú chvíľu. Živé vystúpenia V. Mečiara pritiahli do volebných miestností ešte viac voličov hlasujúcich proti nemu, než sa očakávalo. Výskum založený na výpovediach urobených približne 10 dní pred druhým kolom ukázal rovnakého víťaza ako neskoršia skutočná voľba, zostávajúce dni priniesli, ale aj čiastkové významné zmeny.

V čase výskumu sa na 2. kole prezidentských volieb určite mienilo zúčastniť takmer 80 % spomedzi tých voličov, ktorí dali hlas niektorému z postupujúcich kandidátov. Ďalších 12 - 13 % uviedlo, že sa "takmer určite zúčastnia". V prípade voličov neúspešných kandidátov bola odhodlanosť podstatne nižšia - najvyššiu prejavili voliči R. Schustera (56 %), nasledovali voliči M. Bútoru a E. Kukana (zhruba tretina) a najmenšiu pripravenosť ukázali voliči F. Mikloška (19 %).

Prírastok hlasov pre Ivana Gašparoviča v 2. kole pochádzal aj od tých voličov, ktorí v prvom kole podporili niektorého z kandidátov koalície alebo sa na 1. kole nezúčastnili. Konečný výsledok bol určený rýchlou mobilizáciou proti V. Mečiarovi.

Svedčí o tom jasné víťazstvo Ivana Gašparoviča, ale aj relatívne nízky prepad volebnej účasti v porovnaní s 1. kolom. Na druhej strane - V. Mečiar k svojmu výsledku z prvého kola dokázal pridať len asi 70-tisíc nových hlasov. Potvrdilo sa, že ide o lojálny, mobilizovateľný, avšak veľmi ohraničený elektorát.

Prezidentské voľby 2004 zostanú mnohým hlboko v pamäti aj preto, že sa najprv vyhli voľbe "druhej najprijateľnejšej možnosti", aby potom voľbou "druhej najneprijateľnejšej možnosti" ratovali pred možnosťou "najsamneprijateľnejšou". Iní záverečnú voľbu úplne odmietli.

VLADIMÍR KRIVÝ, OĽGA GYÁRFÁŠOVÁ

obsah | publicistika