Stalinova smrť Slovákov rozdelila

5. 3. 2003 uplynie 50 rokov od smrti Josifa Vissarionoviča Stalina - Džugašviliho. Kým žil, vládol tvrdou rukou nad šestinou sveta a podstatným spôsobom ovplyvňoval život v štátoch závislých od Moskvy. Keď zomrel aj na Slovensku ho jedni nahlas oplakávali a ďalší sa potichu radovali.

Navonok sa krajina medzi Dunajom a Tatrami ponorila do hlbokého smútku. V rozhlase znela smútočná hudba, všade sa konali smútočne zhromaždenia a mnohí ich účastníci mali v očiach slzy. "Niektorí stratili živú modlu, iní pocítili strach z budúcnosti a ďalší podľahli zámerne vyvolanej davovej psychóze," vysvetľuje historička Marína Závacká. Zároveň však tvrdí, že tento dojem všeobecne smútočnej atmosféry sa rýchlo vytratí pri čítaní policajných hlásení.

Závacká študovala archívne fondy so situačnými správami ŠtB o náladách v spoločnosti po úmrtí všemocného 73-ročného generalissima. Správy zostavené z hlásení konfidentov dostávalo vtedajšie vedenie KSS. Podľa týchto hlásení mala Stalinova smrť niektorých slovenských robotníkov, napríklad pracovníkov štátneho majetku v Seredi, dokonca motivovať k usilovnejšej práci. Správa však zároveň zaznamenala incident v Senici, kde istý muž "pred viacerými ľuďmi hanobil súdruha Stalina a verejne spieval pieseň tohto obsahu: Keď sa Stalin narodil, vypadal jak krokodíl, keď ho baba umyla, vypadal jak gorila".

Žiak Základnej školy v Moravskom Lieskovom J.B. zasa na vyučovacej hodine povedal to, čo asi počul od rodičov: "Je dobre, že ten Stalin zdochol." Čo však bolo horšie - ako stálo v hlásení - "učiteľkaM. prípad zatajila a nenahlásila to ani svojmu predstavenému". Isté nádeje spájali so smrťou Stalina politickí väzni, najmä po tom, čo o dva týždne zomrel aj Klement Gottwald, vtedajší československý prezident. Vo väzniciach sa začalo hovoriť o pravdepodobnej amnestii. Generála Antona Rašlu, obvineného z velezrady a ďalších hrdelných zločinov, však zastihla táto udalosť na samotke v pražskej Ruzyni.

"O smrti Stalina aj Gottwalda som sa dozvedel až takmer po roku, keď mi o tom vyklepal správu morzeovkou jeden nový spoluväzeň zo susednej cely," spomína Rašla. Jeho vyšetrovatelia úmrtie generalissima nielen zatajili, ale vytrvalo hrali pred ním divadlo, lebo v miestnosti, kde sa konali výsluchy, naďalej videli obrazy Stalina a Gottwalda.

Na amnestiu sa predčasne tešil aj jediný Slovák v tábore pre trestancov na Myse Lazareva neďaleko Sachalinu, vtedy 24-ročný Jozef Bobalik. Dostal sa tam po zložitých peripetiách za "nemiestne reči" a v marci 1953 mu zostávalo z trestu viac ako päť rokov. O úmrtí Stalina sa väzni gulagu dozvedeli ešte v ten istý deň. O tri mesiace neskôr však dostali amnestiu len kriminálne živly a neskôr sa hovorilo, že Berija chcel takto destabilizovať situáciu v krajine. Politických väzňov odvelili, naopak, do ešte ťažších podmienok za polárnym kruhom. "Mali sme vtedy veľké obavy, lebo sme nevedeli, čo nás vlastne čaká," spomína Prešovčan Bobalik.

Tento pocit prevládol napodiv aj medzi nekomunistickou verejnosťou na Západe. Stalina tam mali viac-menej "prečítaného" a obávali sa, že ho v čase kórejskej vojny nahradí ešte väčší satrapa. Tak o tom aspoň píše historik Francois Furet v eseji Koniec jednej ilúzie.