Kam to len kráčaš, moje Slovensko?

Oplatí sa nad tým vôbec pozastaviť? Viacerí by odpovedali: Je to zbytočné. A predsa nám ostáva aspoň slamka, ktorej sa môžeme chytiť, keď už nemôžeme automaticky rátať s poctivosťou a čestnosťou tých, ktorým sme odovzdali moc. Slovensko je medzi desiatimi krajinami na svete, v ktorých je najviac chránená sloboda tlače. Zrejme slabá náplasť, keďže nezávislé spravodajstvo môže len do určitej miery suplovať svedomie, ktoré evidentne chýba niektorým politikom. Neprekáža im, že ich vedomé pochybenia zneisťujú každého, kto vstúpil do politiky z nezištných dôvodov.

Siedma veľmoc nie je na Slovensku bezzubá. Presvedčil sa o tom premiér, ktorému poklesli preferencie aj preto, že si po roku 2002 zvolil cestu ignorovania transparentnosti. Na vlastnej koži to okúsil Rusko, ktorému sa nepodarilo okabátiť médiá čarbanicami na tabuli. Starosta Pavol Bielik už nikoho nepresvedčí, že nemá nič za ušami. Ak si naozaj zaplatil z verejných zdrojov osobnú prezentáciu, kam až siaha jeho arogancia? Pritom Bielikovo lipnutie na stoličke krajského predsedu a alibistický postoj bratislavskej krajskej rady spochybnili kredit celého KDH. Predsedníctvo berie riešenie do vlastných rúk. Ale ktovie, či sa účelové upravenie stanov v budúcnosti nevypomstí ako nástroj nečestného vnútrostraníckeho zápasu?

Dzurindom nominovaný minister obrany Liška nám pripravil viaceré humorné situácie. Keď už sa v rezorte ako-tak zabehal a jeho tvár nabrala profesionálnejší výraz, opäť sa pozabudol. Svoje ministrovanie stotožnil s vlastnením súkromnej firmy. Vplyvná pozícia mu v pracovnom čase otvorila cestu až na golfové ihrisko. Dožívajúci účastníci národného odboja pritom nemajú prístup ani len do jeho kancelárie, hoci sa pokúšajú spripomienkovať zdeformovaný zákon 463/2003 o vojnových veteránoch. Že by sa v prípade pána Lišku zo športovej záľuby stala mánia, na ktorú musí myslieť dňom i nocou?

Manželky poslancov za SMK Lászlóa Nagya a Gyulu Bárdosa moderujú diskusiu Terítéken v STV. Početnosť maďarskej menšiny na Slovensku musela veľmi citeľne poklesnúť, aby jej kultúru zachraňovala rodinkárska politika SMK. Nebude to asi nič výnimočné, keď zoberieme do úvahy peniažky, ktoré odišli kamarátom ministra Zsolta Simona. Najskôr pôjde o nákazlivý vírus, lebo aj spoločníci štátneho tajomníka Radošovského (KDH) boli v správnej chvíli na správnom mieste. Tým je vysvetlený i viacnásobný úspech Kaníkových priateľov v eurofondoch. Ešteže na Slovensku nikto za šírenie uvedeného vírusu nebýva potrestaný. Veď čo by sme robili s nevyužitými fondmi EÚ?

Možno by nejaká korunka prišla vhod do vedy a školstva. Ale sotva sa tak stane z nezištných dôvodov. Snáď ako súčasť predvolebnej agitácie dobre to mysliacej strany, ktorá drží financie štátu. Dovtedy našim virológom neostáva nič iné, len sa utešovať, že aspoň v teórii nezaostávame za Maďarskom. Vo výdavkoch na vedu je Slovensko spomedzi všetkých štátov EÚ posledné. Nič to. V minulosti sme hrdlačili na fliačikoch zeme, teraz sa rekvalifikujeme na umývačov výrobných liniek.

Kam kráčame a kto sme, keď priamo spomedzi nás vychádza neustály prúd korumpujúcich a skorumpovaných činiteľov? Kam sme sa to dostali, keď už neexistuje čiara medzi bielym a čiernym? Zašli sme tak ďaleko, že niet návratu? Odpoveď prinesú parlamentné voľby. Akoby nebezpečenstvo z pohrávania sa s ohňom inštinktívne zacítil premiér. Zaradil spiatočku. Prisľúbil novinárom, že budú podrobne informovaní o rokovaniach s nezávislými poslancami (štátny rozpočet). Želal by som si, aby to bola predzvesť skutočného návratu k čestnosti a nie len ďalší marketingový ťah na verejnú mienku.