Rozdeľme si štát!

Politické strany na Slovensku majú z pozície, ktorú im priznáva volebný zákon, exkluzívne právo nominovať kandidátov na post poslancov národnej rady. To nie je slovenská výnimočnosť, ale štandard v súčasných demokraciách. Od tejto exkluzivity sa potom odvíja nominačná právomoc cez parlament až po jednotlivé ministerstvá, v ktorých majú možnosť ministri túto exkluzivitu ďalej prehlbovať. Nič z tohto nie je, samozrejme, prax, ktorú vynašla druhá Dzurindova vláda. Pri istej miere zjednodušenia je možné povedať, že sa politické strany v súčasnosti správajú podobne ako za tatíčka Masaryka, prezidenta Tisa, či čias, keď ústava v čl. 4 zakotvovala vedúcu úlohu strany v spoločnosti. Po vzniku Slovenskej republiky začala byť prax straníckych nominácií zjavná reformou územnosprávneho členenia SR v r. 1996. Vytvorenie množstva nových okresov umožnilo tzv. akčným päťkám dostať do rôznych pozícií na rôznych úrovniach rôznych ľudí. Od ľudí s príslušnou kvalifikáciou, odbornými schopnosťami a správnou straníckou nálepkou, až po tých, ktorých charakterizovala len tá posledná vlastnosť. Synonymom personálnej politiky sa stala svokra vtedajšieho predsedu ZRS J. Ľuptáka, ktorá skončila v dozornej rade banky vlastnenej štátom.

Po roku 1998 došlo k niektorým zmenám. Na úrovni parlamentu začalo prerozdeľovanie funkcií viac rešpektovať pomerný systém, ktorý zvýšil podiel opozície na výkone moci v parlamente. I tak však to najdôležitejšie zostalo v rukách vlády, ktorá rozdelila posty podľa počtu kresiel. Od dozorných rád v podnikoch so štátnou účasťou, cez generálneho prokurátora, šéfov STV a SRo, až po prednostov okresných úradov. Druhou, výraznejšou zmenou, ktorá súvisela s vládou prijatou Stratégiou decentralizácie a modernizácie verejnej správy, bolo prijatie zákonov o štátnej a verejnej službe a zriadenie Úradu pre štátnu službu, ktorých mottom bolo zaviesť do tejto oblasti princípy profesionality, nestrannosti a politickej nezávislosti.

V roku 2002 sa nová vládna koalícia k reforme verejnej správy prihlásila. Jedným z konkrétnych krokov malo byť zrušenie okresných úradov. Ich prednostovia boli tradične politickými pozíciami, ktoré si vládne strany medzi sebou rozdeľovali. I keď bolo na konci roku 2002 zrejmé, že k 1. januáru 2004 dôjde k zrušeniu okresných úradov, vláda vymenovala v niektorých okresoch nových prednostov, ktorí vystriedali nominantov SDĽ a SOP. Aj na ten rok sa to stranám jednoducho oplatilo. Podľa návrhov noviel zákonov, ktoré mali zaviesť nový systém fungovania miestnej štátnej správy, mali prednostov nových obvodných a špecializovaných úradov menovať príslušní ministri na základe výsledkov výberového konania. Celkovo ide o vyše 280 postov. Na základe pozmeňovacieho návrhu strany ANO (odsúhlaseného Koaličnou radou) však bude prednostov nových úradov do funkcie menovať vláda SR na návrh príslušného ministra. Slovami šéfa úradu pre štátnu službu Ľ. Plaia (ktorého svojho času do funkcie nominovala SDKÚ): "Dalo by sa to chápať aj ako politické nominácie, čo by bolo v rozpore s vládou deklarovanými princípmi budovania štátnej služby ako politicky neutrálnej."

To, že návrh prišiel od strany ANO, nie je žiadne prekvapenie. Práve strana ANO by totiž na pôvodný systém najviac doplatila. Nemá totiž ani jedného ministra, do ktorého pôsobnosti by výberové konania a vymenovania podľa starého systému spadali. A práve strana ANO trpí niečím, čo by sme mohli nazvať miestnym deficitom. Ide o novú stranu, ktorá vznikla zhora, bez toho, aby na úspech vo voľbách potrebovala silné miestne zázemie. Teraz sa ANO snaží stranu dobudovať zdola. A nominácie na miestnej úrovni na to dávajú ideálnu príležitosť. Treba tiež dodať, že ani jedna zo zvyšných strán koalície proti novému systému neprotestovala. Opozícia, najmä SMER a SF, politické nominácie kritizujú. Ostatne, nič iné, doslovne, robiť nemôžu. Iba čakať, že problémy personálnych nominácií budú riešiť v budúcej vláde oni.

Zdá sa logické, že účasť vo vláde so sebou nesie aj oprávnenie obklopiť sa ľuďmi, ktorí budú vládnutie vykonávať. Samotné prepojenie medzi politickými stranami a štátom ešte nevypovedá o tom, či je to pre krajinu dobre, alebo zle. Otázkou je, kde je tá hranica medzi zodpovednou vládou strán a partokraciou? Na to však odpovedať neviem.