Protektorát bol bodkou za predvojnovým Česko-Slovenskom

Výnos o zriadení protektorátu osobne vydal Adolf Hitler, čo ukazuje, ako mu na likvidácii Česko-Slovenska záležalo. Na pražských Hradčanoch zaviala nacistická zástava, Čechy a Morava sa stali oficiálne súčasťou Veľkonemeckej ríše.

Prezident Edvard Beneš v emigrácii v ten istý deň protestoval proti vojenskému obsadeniu Čiech a Moravy v telegramoch americkému prezidentovi, anglickému a francúzskemu premiérovi, ruskému ministrovi zahraničných vecí a Spoločnosti národov. Všetky spomenuté krajiny okrem neutrálnych USA poslali Nemecku protestné nóty proti okupácii. Protesty však boli len formálne.

Civilnou správou protektorátu poverila ríša vodcu sudetských Nemcov Konrada Henleina, 18. marca už Hitler vymenoval ríšskeho protektora pre Čechy a Moravu Karla von Neuratha a jeho zástupcu Karla Hermanna Franka. Protektorálnu zmluvu, ktorú podpísala česká protektorátna vláda na čele s Rudolfom Beranom, Nemci odkopírovali z francúzsko-tuniskej zmluvy z roku 1881. V niektorých častiach Čechy a Moravu zmluva dostávala do ešte hlbšej závislosti ako jej vzor.

Hoci české orgány - prezident a vláda - formálne zostali, stali sa len administrátormi, bez akéhokoľvek vplyvu na chod krajiny. Úradným jazykom Čiech a Moravy sa stala nemčina a už 18. marca 1939 všetky strategické podniky dostali dôverníka - teda núteného správcu, ktorý o podniku rozhodoval.

Okupačnú správu Nemecko budovalo postupne a jej konečným cieľom bola snaha o "konečné riešenie" českej otázky. Nacistická okupácia mala vyvrcholiť "germanizáciou priestoru a ľudí", čo znamenalo etnickú, a teda z väčšej časti fyzickú likvidáciu českého národa.

Úsilie o intelektuálnu likvidáciu národa sa prejavilo už po vysokoškolských nepokojoch 28. októbra. Zastrelenie študenta Jana Opletala a demonštrácia na jeho pohrebe dali okupantom zámienku zavrieť všetky vysoké školy a českí študenti stratili právo vzdelávať sa. Ostatné obyvateľstvo bolo nútené k pasívnej rezistencii, lebo okupačná armáda už 15. marca 1939 po súhlase prezidenta Emila Háchu územie budúceho protektorátu obsadila. Háchov podpis mal pred svetom ukázať zdanie legitímnosti okupácie. Okupačný režim sa opieral o podporu časti obyvateľstva, ktorá bola ochotná s ním spolupracovať.

Háchovi prívrženci dodnes tvrdia, že prezident sa zdráhal podpísať súhlas s vojenským obsadením krajiny a že ho Nemci vystavili psychickému tlaku. Je otázka, či by jeho abdikácia Čechám a Morave pomohla. Česko-Slovensko zaniklo de facto aj vznikom slovenského štátu, ktorý predchádzal okupácii a vyhláseniu protektorátu. Postup pri vzniku Slovenskej republiky bol podobný - pozvanie Jozefa Tisu do Berlína, žiadosť o vyhlásenie samostatnosti, hoci aj Tiso sa 13. marca zdráhal a žiadal Háchu, aby zvolal slovenský snem. 14. marca Tiso podal snemu správu a ten vznik Slovenskej republiky odhlasoval.

Taktika rozkrájania Česko-Slovenska vyšla Hitlerovi presne, ako si ju naplánoval. Od Mníchovskej dohody mu v nej vlastne nič nebránilo. Otázky, čo by sa stalo, keby západné mocnosti Hitlerovu hru neprijali, je dnes naozaj ťažké riešiť. Politika, ktorú hlásal Richard Chamberlain, a to "zachrániť mier za každú cenu", viedla k zániku Česko-Slovenska a posilneniu moci nacistického Nemecka. Mier však nezachránila.

Odpoveďou na politiku ustupovania bola druhá svetová vojna. Od tej prvej, po ktorej vzniklo Česko-Slovensko, uplynulo necelých 21 rokov. Mladá republika mala veľké problémy, ale bola aj ostrovom demokracie, keď v okolí zúril nacizmus, a nerozložila sa preto, že by jej občania podľahli nacistickému vábeniu. Zanikla po zásahu hrubej sily z vonku a po strate spoločenstva priateľov, ktorí ju darovali Hitlerovi.