Myslíme na vás...

Sú to presne štyri roky, čo som do deviateho čísla Slovenských dotykov, časopisu prepojeného s Českým a slovenským svetom spoločným vydavateľom, písala úvodník, ktorý som vtedy nazvala "Všetko voda nevzala". Dnes zoči-voči katastrofe, ktorá uprostred augusta postihla Prahu, Plzeň, České Budějovice a iné české i moravské mestá možno tento titulok zaváňa už nádychom cynizmu. Veď voda tento raz ukázala omnoho hrozivejšiu tvár než pred štyrmi rokmi na východnom Slovensku a pred piatimi na Morave. Všetkým nám nemilosrdne vnútila otázku podfarbenú oprávneným strachom, kam až môže zájsť jej sila a jej ničivosť. Myslím si, že tomu, čo sa stalo, dlho nikto z nás nechcel veriť. Živel opäť raz porazil človeka, ako sa ukázalo v takýchto situáciách bezmocného, krehkého a chybujúceho. Stáli sme nad ulicami, ktoré sa zmenili na rieky a bolo to vskutku dosť podobné gýčovitému katastrofickému filmu. Ibaže film neskončil a my sme si neodišli uvariť kávu či naliať pohárik vína. Stáli sme na kopcoch nad strechami, ktoré neveľmi vysoko vyčnievali z kalných vĺn a bolo to dosť podobné zlému snu, ktorý niekedy potrápi každého z nás. Ibaže sen neskončil a my sme sa nezobudili v pohodlnej posteli. Pre tých, ktorí stratili domov, i keď to bolo neraz len na pár dní, sa sen stal nočnou morou, pre tých, ktorých príroda ušetrila závanom čohosi hrozivého i súcítením zvierajúceho dych zároveň. Viete, naozaj ťažko hľadať slová - všetci tí, ktorí sme zažívali nenávistnú vodnú grimasu, vieme, o čom hovorím. Sú momenty, kedy slová zívajú prázdnotou a stávajú sa len akýmsi nezmyselným zhlukom písmeniek. Čokoľvek vtedy poviete, znie hlúpo...

Nie o tom som však chcela. Dnes už zaceľujeme rany a možno to prekvapí, ale z blata a nánosov sa napovrch vynárajú aj určité, v momentoch šoku a nešťastia nie priveľmi vnímané hodnoty. Vo svojom príhovore spred štyroch rokov som písala o tom, ako mnohé české inštitúcie, ale i jednotlivci aktívne a bez vyzvania pomáhali topiacemu sa východnému Slovensku. O tom, ako dávali najavo, že sa s týmto územím, s jeho obyvateľmi solidarizujú ako so svojimi vlastnými. A vlastne nie ako - potvrdzovali, že ich za vlastných naozaj považujú. Tohtoročný august zastihol temer celý náš pracovný kolektív v Prahe. Snažili sme sa nemeniť pracovný i osobný beh, aby sme prírode neukazovali niekde vnútri sa "teteliace" obavy. Nie vždy sa to však darilo. Môj kolega bol evakuovaný, rovnako ako množstvo našich najbližších spolupracovníkov. Klbko roky fungujúcich nitiek sa na mnohých miestach načas spretrhalo. Naďalej sme však pracovali nad septembrovým číslom Slovenských dotykov. A opäť... Denne u nás drnčali telefóny - tento raz pre zmenu známych, priateľov či čitateľov zo Slovenska. Hlasy to boli zakaždým dojaté, neraz sa chvejúce v snahe vyjadriť to, čo cítia a ako silno katastrofu preciťujú. Hovorili o "našej" Prahe, o meste, ktoré milujú a obdivujú. Zatracovali a preklínali živel, ktorý z tejto prekrásnej časti Európy surovo trhal vnútornosti. Tešili sa, že fungujeme, akoby sme sa pre nich stali jedným z mnoha ostrovčekov v tom nekonečnom množstve vody. Spomenula som si pritom chtiac- nechtiac a možno dokonca neprístojne, na Milana Lasicu, ktorý pred časom s anglickým humorom sebe vlastným povedal: "Čo už iné Slovákom zostáva, len tie Vysoké Tatry... a tá Praha?!"

Akoby sme zažívali svojho rodu déjá vu, ale v zrkadlovom obraze. "Ako sa máte, ako tú hrôzu prežívate?!," pýtali sa nás známi i neznámi pred piatimi rokmi, pred štrymi rommi i pred dvoma týždňami. Tento nijako neutíchajúci záujem i úprimná snaha pomôcť hovoria viac než všetky slová o našej vzájomnosti. Česko-slovenskej a slovensko-českej. A, všimnite si, veta: "Myslíme na vás" znie úplne rovnako v češtine i v slovenčine. To je to, čo som si po opadnutí vody vari najhlbšie uvedomila. Napokon, pod vodou sa strácajú aj každé hranice.

NAĎA VOKUŠOVÁ

obsah | publicistika