Novodobá slovenská emigračná vlna

K novodobým dejinám Slovenska neoddeliteľne patrí vysťahovalectvo. V minulosti sme zažili niekoľko vysťahovaleckých vĺn, niektoré odhady (Claude Baláž, Historická revue 3/2001) hovoria, že až tretina Slovákov žije v zahraničí.

V súčasnosti zaznamenávame ďalšiu výraznú emigračnú vlnu. Nejde už o politickú emigráciu - politické dôvody na opustenie našej krajiny v súčasnosti neexistujú a dúfajme, že ani tak skoro existovať nebudú. Vysťahovalectvo má zväčša ekonomický charakter, ide o úsilie nájsť si lepšiu prácu, lepší zárobok, lepšie možnosti štúdia. Na rozdiel od predchádzajúcich hospodárskych emigračných vĺn nás neopúšťajú sociálne najslabšie vrstvy z chudobných regiónov, ale práve vzdelaní, kvalifikovaní a väčšinou mladí ľudia. Drotárov nahradili programátori, inžinieri, vedci. Tento proces je tu a ťažko ho zmeniť. Našťastie okrem očividných rizík so sebou prináša aj isté nádeje. Národu našej veľkosti a úrovne, ktorý má značné problémy kvalifikovane spravovať svoje vlastné záležitosti, môže len prospieť, ak významná časť jeho obyvateľov prežije časť života v zahraničí a prinesie svoje skúsenosti naspäť. Ako príklad uvedieme nám blízke odbory - univerzitné vzdelávanie a vedu.

Momentálne sa naše vysoké školstvo a veda nachádzajú v neutešenej situácii. Dlhodobý nedostatok financií, zlá organizácia, preferovanie "predstieraných" výsledkov a odchod kvalitných ľudí zapríčinili veľmi zlú personálnu štruktúru akademických pracovísk. Akademická obec je prestarnutá, generačná priepasť sa vinou neustáleho zanedbávania vzdelávania mladých (najmä doktorandského štúdia) a vinou sociálnych pomerov akademických pracovníkov naďalej prehlbuje.

Úroveň VŠ a výskumu tak bude o pár rokov závisieť hlavne od toho, koľko ľudí sa vráti po dlhších pobytoch v zahraničí a aká bude ich úroveň. Väčšina mladých študentov s ambíciami uplatniť sa vo vede bola prinútená opustiť Slovensko a študovať v zahraničí. Podľa našich vedomostí existuje v zahraničí pomerne početná skupina slovenských študentov a vedeckých pracovníkov študujúcich a pracujúcich na kvalitných svetových univerzitách a vo vedeckých ústavoch.

Na ich odchode (napriek závistlivým reakciám typu "vyštudovali za naše peniaze a teraz si užívajú v zahraničí") nie je v princípe nič zlé. Veď vo svete je normálne, že študent, aby nadobudol rozhľad a nazbieral nové skúsenosti, nemôže robiť doktorát na tej istej vysokej škole, z ktorej dostal diplom. Naším problémom sú však návraty. Myslíme si, že situácia nie je až taká zlá. Veľa ľudí sa bude chcieť vrátiť domov. Časť "vysťahovalcov" zostane v zahraničí, u časti prevážia osobné dôvody, ktoré ich pritiahnu naspäť. U jedného je to osobná nostalgia, niekoho domov dotiahne manželka, pre ktorú je ťažké nájsť si v cudzine uplatnenie. Veľa ľudí sa vracia domov, keď ich deti dovŕšia školský vek.

Bude sa však kam vracať? Okrem nízkych platov čakajú navrátilcov viaceré problémy: mizerné granty, nízka pracovná morálka v školách, neochota riešiť aj tie najzákladnejšie problémy, intrigy, podvody, švindľovanie. V mnohých prípadoch je tu aj snaha zbaviť sa nového človeka ako nepohodlnej konkurencie, ktorá môže ohroziť zimný spánok existujúcich štruktúr. Je skutočne demotivujúce prísť do prostredia, ktoré stagnuje a pomaly odhníva. Navyše odborník, ktorý sa vyzná vo svojom odbore, má často menšie šance na prijatie ako čerstvo skončený študent, ktorý má dobré vzťahy s vedúcim katedry.

Dnes už nie je jasné, či bude o pár rokov u nás vôbec ešte nejaké vysoké školstvo existovať (nielen niečo, čo sa síce bude tváriť ako univerzity, ale kvalitou to budú stredné školy), či budú existovať výskumné projekty, do ktorých sa bude dať zapojiť, a či vedenia našich fakúlt a vedeckých ústavov budú ochotné prijať späť ľudí vracajúcich sa zo zahraničia a prirodzene ich integrovať do nášho akademického prostredia.

Kľúč k riešeniu problému je najmä v našich rukách. Namiesto prázdneho sťažovania sa na únik mozgov by sme sa mali zamerať na ich prilákanie a využitie ich potenciálu. Akademická obec má rozsiahlu samosprávu a len od nás závisí, či sa dokážeme vyrovnať s vnútornými problémami a nastoliť vývojové trendy, ktoré privedú naše školstvo a vedu späť na stúpajúcu krivku. Financie totiž zďaleka neznamenajú všetko.

JURAJ BRACINÍK (zamestnanec Univerzity Komenského Bratislava), MIROSLAV HELBICH (doktorand fyziky na Columbia University New York)

obsah | publicistika