Slovenská redakcia MR je v ťažkej situácii

Päť členov slovenskej redakcie Maďarského rozhlasu (MR) so sídlom v Segedíne pripravuje denne dvojhodinové programy, vysielané na regionálnom okruhu pre dolnozemských Slovákov v rozpätí 90 minút a celoštátne polhodinové relácie. Doterajšie financovanie vysielania prebiehalo "naslepo". Koncom mesiaca sme sa dozvedeli, koľko peňazí ostalo v segedínskom vidieckom štúdiu po zaplatení obvyklých výdavkov a aká čiastka pripadla na nás. Ale opakujem, vždy len dodatočne. Tento rozpočet od roku 1993, odkedy vysielame denne 2 hodiny, sa prakticky nezmenil. Ak berieme do úvahy infláciu uplynulého desaťročia, netreba vysvetľovať, že naše podmienky sa neustále zhoršovali. Žiaľ, dnes ešte aj na tie spomíname s nostalgiou... Dnes, keď už poznáme tohtoročný rozpočet, veľmi smutne musíme konštatovať, že nie sme schopní plniť úlohy, ktoré by sme plniť mali. Nie sme schopní z jednoduchej príčiny: nemôžeme byť tam, kde sa konajú udalosti. Nie preto, lebo sa nám nechce, alebo to nepovažujeme za dôležité. Nemôžeme byť pritom, lebo na to nemáme financie. Máme robiť celoštátne programy tak, že sa horko-ťažko podarilo "vyžmýkať" na cestovanie mesačne necelých 25 tisíc Ft. Túto sumu sme dostali od vedúceho segedínskeho štúdia, ale viem, že je len otázka času a nebude mať pre nás ani toľko. Podobne sú na tom všetky národnostné vysielania. Peniaze nemáme nielen na cestovanie, ale ani na honoráre.

Segedínske štúdio dostalo približne o 35 % nižší rozpočet, ako vlani. Okrem toho do rozpočtu zabudovali platy a s tým súvisiace prirážky, ktoré tam doteraz neboli. Takto sa podarilo znížiť rozpočet približne o 85 - 90 %!!! Slovenská a rumunská redakcia dostali 10 miliónov - tento rozpočet však takmer pokryje platy a s tým spojené výdavky. Segedínske štúdio im nemá z čoho pridať. Vedenie Maďarského rozhlasu nám odporúča, ak chceme mať viac peňazí, porozmýšľajme, či by sme nemohli tú istú prácu vykonávať napr. s polovičným počtom pracovníkov. Ono nikoho neprepúšťa - túto prácu by som mala vykonať ja. Samozrejme, ak chceme, aby sme mali viac peňazí. V Slovenskom rozhlase v Bratislave som si vyžiadala základné informácie o podmienkach práce menšinových redakcií. Vypočítala som, že týždenne majú na jednu vysielaciu hodinu majú jedného pracovníka. U nás musí jeden pracovník vyprodukovať týždenne 2,08 hodiny - teda pracujeme raz toľko, ako redaktori národnostných vysielaní Slovenského rozhlasu, predsa by som mala prepustiť niekoľkých pracovníkov. Mimochodom, národné redakcie menších národností, ktoré sídlia v Prešove, majú samostatnú redakciu s vlastným vedením. Niečo podobného sa nám nedarí vytvoriť, aj keď sme na tom spolu s predsedami menšinových samospráv veľa pracovali už od minulého roka. S poľutovaním sme museli zistiť, že na papieri vlastne žiadne garancie pre národnostné programy neexistujú. Máme iba zákonom garantované 2 hodiny vysielacieho času denne. Všetko ostatné je zverené na náhodu.

Nuž a výsledok? Pozrela som sa, aké programy sme vysielali v marci: 18 nahrávok sme použili zo Slovenského rozhlasu - rozhlasové hry, koncertné nahrávky, rozhovory, historické montáže. Bežne sme doteraz používali podobné materiály z Bratislavy päť, šesťkrát mesačne. Slovenskému rozhlasu touto cestou ďakujeme, že nám pomáha prežiť. Ale keď si spomeniem, že podľa citovaného menšinového zákona verejnoprávny rozhlas je povinný zabezpečiť prípravu menšinových programov, tak sa spytujem: prečo sa máme zariadiť na prežitie? Prečo nemôžeme mať celkom prirodzené podmienky, za akých sa dá pracovať? Čo by sme chceli? Chceli by sme presne určené postavenie v rámci Maďarského rozhlasu s vlastným, prijateľným rozpočtom. Chceli by sme celoštátnu frekvenciu na CCIR pre národnostné programy, aby nás mohli počúvať všetci Slováci v Maďarsku. O túto frekvenciu by sme sa mohli bez problému deliť s ostatnými menšinami.

Autorka je vedúca slovenskej redakcie MR.

MÁRIA MARGOVÁ

obsah | publicistika