Kresťania v Česku a na Slovensku

Kresťanské sviatky zažívajú u nás veľký boom. Veľká väčšina Slovákov sa považuje za veriacich a v mnohých slovenských dolinách niet vari živej duše, ktorá by sa pravidelných bohoslužieb neúčastnila. Naproti tomu, v Čechách majú kostoly poloprázdne a väčšina ľudí sa dnes nehlási k žiadnemu vierovyznaniu. Tradičná schéma hovorí, že Slováci sú síce masoví, ale povrchní kresťania, zatiaľ čo Česi sú bohatí na duchovnú, no nie praktickú stránku viery. Ale je to naozaj tak?

V roku 1978 vrcholila na Slovensku ďalšia fáza budovania veľkolepej socialistickej spoločnosti. Industrializácia malého liptovského mesta spôsobila, že ľudia schádzali z dedín dolu za prácou. Keďže s nimi povstal i akútny bytový problém, komunisti sa rozhodli postaviť na odľahlom kopci sídlisko. Bez kostola. Netrvalo dlho a pospolitý ľud zmenil zásadným spôsobom svoje religiózne návyky: svätú omšu nahradili schôdze ROH, BSP, ZČSSP, ČSČK, SZŽ, CO, ĽM a oslavy MDŽ, VOSR a Sviatku práce. Kostol bol v ďalekom centre mesta a po krátkom čase dochádzali na omšu už len dôchodcovia a zopár verných.

Po revolúcii nastal v návštevnosti kostolov veľký obrat, preto sa cirkev rozhodla kúpiť rozostavanú budovu sídliskovej škôlky a prestavať ju na stánok Boží. Dvojpodlažný štvorcový objekt omaľovali horizontálnymi pásmi v sivom a bielom odtieni. Vedie k nemu chodník z nakladených činžiakových panelov. Kostol býva preplnený, a tak ľudia postávajú vonku na hline, z ktorej trčia zvyšky kovových tyčí, odpadkov a cigaretových špačkov. Počas omše postáva proletárska mládež v rifliach a odratých botaskách po krajoch, poskakuje po zbúraných múrikoch, fajčí a smeje sa. Okrem ich vulgarizmov však z kresťanských obradov niet počuť vôbec nič: reproduktory sú vypnuté, údajne pre sťažnosti ateistických spoluobčanov. Je zjavné, že úbohý stav kostola veriacim celé tie roky vôbec neprekáža. Tak, ako bolo kedysi "žiaduce" ísť na schôdzu, dnes sa "patrí" navštíviť kostol, aj keď celkom nevkusný a bez zvonu, s asfaltovou strechou, zvnútra podobný skôr telocvični než obrazu Pána.

Iný príklad vzťahu k viere prezentujú naši susedia. Pred desiatimi rokmi som v strediskovej obci na Žatecku spoznal farára, ktorý spravoval naraz niekoľko okolitých kostolov. Z celej dediny chodilo na omšu asi pätnásť obyvateľov. Na fare u dôstojného pána sa však cez víkendy schádzali priatelia - intelektuáli z Prahy. S pomocou cirkevníkov z Nemecka vybudoval farár peknú faru s ihriskom pre volejbal a stolný tenis. Miestni Rómovia tam trávia väčšinu času, športujú a učia sa hrať na gitare.

Model slovenského prostáčika a českého inteligenta získava štrbiny pri sledovaní televízie. Keď sú Vianoce, v Českej televízií zrazu vzlieta krivkajúci duch kresťanstva vo forme okázalých duchovno-sponzorských relácií. Moderujú ich renomovaní umelci, ktorí s jemne blaženým výrazom v tvári akoby chceli demonštrovať hĺbku a masovosť českej viery, ako aj vrúcnosť radových televíznych divákov, posielajúcich peniaze na charitu. Slovenská televízia býva v tom čase oveľa civilnejšia. Obmedzuje sa na tradície, priame prenosy z omší a zopár nudných výpravných filmov. Primitívne programy typu "najkrajší dar je pieseň" alebo "úsmev ako dar", našťastie, nie sú o kresťanstve. Náš dôraz ešte stále patrí na najdôležitejšie sviatky Veľkej noci. Slovák prispieva na charitu každý týždeň v kostole.

Navonok sa možno zdá, že česko-slovenský prístup k Bohu delí len ostrá čiara kvality a kvantity. Takéto zjednodušenie by však bolo príliš povrchné. Naše kresťanstvo je možno menej hlboké a viac praktizujúce, nad českým však dopadá tieň samochvály, ktorým ich spoločnosť trpí čoraz viac. Inak povedané, kým Slovák spí v kostole, Čech o svojej viere rozpráva kamarátom v krčme. "Blahoslavení chudobní duchom", radi by sme obhájili socialistický "background" nášho človeka, ktorému je všetko jedno a čaká, kým to za neho spraví štát (cirkev, odbory...). Byť utopený v intelektualizme však tiež nie je bohviečo.

Dilema "Kto je lepší kresťan?" má mnoho sporných bodov. Myslím však, že v tejto otázke nemusíme mať futbalové komplexy. Alebo áno?

RADOVAN KAZDA, INZINE

obsah | publicistika