Vojak, ktorý zmenil smer slovenských dejín

Od roku 1943 bolo väčšine rozumne rozmýšľajúcich ľudí na Slovensku zrejmé, že Nemecko vojnu nevyhrá. Predstavitelia štátov bojujúcich na strane Nemecka začali premýšľať, ako za čo najmenších strát prejsť na stranu budúcich víťazov. V roku 1943 prešlo na stranu spojencov Taliansko, v roku 1944 Bulharsko a Rumunsko. Aj veľká časť vtedajšej slovenskej elity pracovala na príprave štátneho prevratu, ktorý by umožnil Slovensku minimálne sa vyhnúť mesiacom ťažkých bojov, počas ktorých by cez naše územie prechádzala frontová línia. Do prípravy prevratu boli zapojené špičky slovenskej armády, ako aj ekonomická elita Slovenska na čele s guvernérom Národnej banky Karvašom a predsedom Hospodárskej komory Zaťkom. Oficiálni predstavitelia štátu o príprave prevratu vedeli, ako napríklad minister obrany Čatloš, alebo to minimálne aspoň tušili. Pre sprisahancov bol pri rozhodnutí pripraviť štátny prevrat pravdepodobne najdôležitejší predpoklad, že v prípade ozbrojeného boja proti Nemecku bude mať Slovensko po vojne lepšiu vyjednávaciu pozíciu, než keby bolo iba oslobodené cudzími vojskami.

Na Slovensku v tom čase, až na jeho malú časť, neboli žiadne nemecké vojská. Sprisahanci sa preto snažili nedať Nemecku žiadnu zámienku na vojenský zásah proti Slovensku, ktorý by celý plán prechodu k spojencom prekazil. Moskve však prípadný prevrat na Slovensku vôbec nehral do karát. Po Teheránskej konferencii totiž Slovensko spadalo do ruskej sféry vplyvu. Pre Stalina bolo výhodnejšie obsadiť Slovensko Červenou armádou a potom diktovať podmienky, čo sa na Slovensku bude diať. Moskva preto dala pokyn k partizánskym provokáciám, ktoré vyvrcholili 28. augusta 1944. Nadporučík Kuchta, neskôr prezývaný krvavý Cyril, nechal v ten deň v Martine postrieľať tzv. Ottovu misiu - skupinu nemeckých dôstojníkov a lekárov. Tento neuvážený čin bol pre Nemcov zámienkou pre vojenský zásah. 29. augusta 1944 okolo 10. hodiny začal nemecký wehrmacht obsadzovať Slovensko. Nemci nepočítali so žiadnym odporom.

Vtedy sa vír dejín dostal takpovediac na dno lievika. Sprisahancov správa o vstupe nemeckých vojsk ochromila. Uvedomovali si, že prevrat je pripravený maximálne na polovicu. Že nie je dojednaná dohoda so spojencami o prechode Slovenska na ich stranu. Že mesiace konšpiračných príprav vychádzajú navnivoč. Za týchto okolností, v čase neustále sa stupňujúcej paniky, bol v predpokladanom centre prevratu, Banskej Bystrici, iba jediný člen ilegálnej SNR - podplukovník Golian.

Ján Golian dokázal nájsť odvahu, prebral zodpovednosť nielen za seba a za desiatky tisíc slovenských vojakov, ale v tom čase aj za celé Slovensko. Večer 29. augusta vydal rozkaz "Začnite s vysťahovaním", čo bol dohodnutý signál na začiatok prevratu. Rozkazom "Začnite s vysťahovaním" zmenil vtedajší podplukovník Golian smer slovenských dejín. Výhybku prehodil na poslednú chvíľu. Vlak slovenských dejín sa už rútil na vedľajšiu koľaj.

Skúsme sa aspoň na chvíľu vžiť do postavenia tohto odvážneho človeka, keď na neho 29. augusta 1944 spadla zodpovednosť za naše dejiny. Vedel, že prevrat je nepripravený. Vedel, že Rusi nechcú dať prevratu podporu. Naopak, provokáciami sa ho snažili zmariť. Vedel, že Benešova exilová vláda prevratu tiež nepraje. Okrem iného aj preto britské letectvo zbombardovalo rafinérku v Dubovej, kde boli sústredené zásoby pohonných hmôt potrebných pre prevrat. Golian vedel, že bez podpory spojencov je prevrat vojensky vopred odsúdený na neúspech.

Stačilo počkať pár hodín, neurobiť nič a dejiny by sa opäť rozplynuli v priestore. Nikto by nemohol Golianovi nič vyčítať. Pomer síl bol jednoznačne v neprospech povstalcov, a tí navyše prišli aj o výhodu momentu prekvapenia. Napriek tomu Golian zvolil boj. Zvolil radšej čin, ktorý umožnil aktívne ovplyvňovanie budúceho osudu národa. Radšej zvolil čin - hoci v krajne nepriaznivých podmienkach - než pasivitu a nečinnosť, ktorá by bola vysvetliteľná a pochopiteľná. V čine generála Goliana, v neskorších tragických následkoch tohto činu pre neho samotného, ako aj v následnom zúfalom dvojmesačnom boji proti wehrmachtu, sa naplnil obraz známej básne Sama Chalupku "Mor ho!", v ktorej sa skupina junákov rozhodla bojovať napriek istému tragickému koncu ich boja.

Činom generála Goliana dostali moderné slovenské dejiny vlastnú "právnu subjektivitu". Vďaka činu generála Goliana sa slovenské dejiny odpútali od moderných českých dejín. Na rozdiel od spoločnej kapitulácie bez boja v rokoch 1938 a 1968, slovenský národ v osobe Jána Goliana si v roku 1944 zvolil boj, hoci situácia bola podobne beznádejná ako v rokoch 1938 a 1968. Od 29. augusta 1944 sa slovenské dejiny začali viac podobať na dejiny poľské než na dejiny české.

Povstanie malo aj svoje tienisté stránky. Mám na mysli najmä bezdôvodné vyvražďovanie karpatských Nemcov partizánmi. Netreba zabúdať ani na popravy bez súdov, ktorými si samozvaní povstalci vyrovnávali svoje osobné účty. Nazdávam sa, že nebolo v silách generála Goliana týmto excesom zabrániť. Sú známe fakty, že partizáni často jednali v rozpore s rozkazmi hlavného veliteľa povstaleckých vojsk Goliana.

Generálovi Golianovi býva vyčítaná jeho pročeskoslovenská politická orientácia. Nazdávam sa, že hodnota jeho činu nemá nič spoločné s jeho politickou orientáciou. Generálovi Čatlošovi jeho "správne" politické postoje nezabránili, aby nesadol na aeroplán a neušiel na Ukrajinu. Okrem toho, práve Povstanie zabezpečilo Slovensku po vojne takú vyjednávaciu pozíciu, že autonómia Slovenska zostala aj za Beneša minimálne do Pražských dohôd v roku 1946 zachovaná.

Čo sa teda vlastne stalo 29. augusta 1944 v Banskej Bystrici? Jeden odvážny slovenský dôstojník sa stal významnou osobnosťou našich dejín. Vďaka nemu sú slovenské dejiny bohatšie o čin, ktorý zmenil chod aj charakter našich dejín. Slovenský národ si prežil svoj krst ohňom. Vďaka generálovi Golianovi sme na niekoľko týždňov neboli iba objektom, ale subjektom európskych dejín.

MILAN KRAJNIAK, InZine

obsah | publicistika