Aké boli slovenské elity?

Ten, kto sa na území Slovenska narodil začiatkom 20. storočia, mal šancu prežiť život plný zmien. Mám teraz na mysli zmeny dejinné: veľké historické prevraty a spoločenské pohyby. Vždy, keď na tým rozmýšľam, vynorí sa mi spomienka na rozhovor s jednou dámou v rokoch, ktorá zvykne pri predstavovaní hovoriť: "Ja som zažila dvoch kráľov a doteraz dvanásť prezidentov."

Územie dnešného Slovenska a ľudia na ňom žijúci sa počas uplynulého storočia ocitali v rozličných sociopolitických súvislostiach. Ako hovorí historik Ľubomír Lipták, v 20. storočí vyhrali nedemokratické, autoritatívne a diktátorské režimy nad demokratickými. Skóre je už definitívne, s prižmúrenými očami 3 : 2. Tak bolo Slovensko (do roku 1918 pojem v medzinárodných súvislostiach neznámy, ešte tak Felvidék) súčasťou Rakúsko-Uhorskej monarchie, Republiky Československej, Slovenskej republiky, Československej republiky, Československej socialistickej republiky, Česko-Slovenskej federatívnej republiky, Slovenskej republiky. Názvy a ideologické "náplne" sa menili, ľudia zostávali. Väčšinou. Aké sme mali my, obyvatelia tohto začarovaného územia, reprezentácie? Akí ľudia to boli, tam hore? Zdalo by sa, že tak radikálne, ako sa menili zriadenia, menili sa aj ich elity. Nedávna skúsenosť po roku 1989 opäť potvrdila dávno známu skutočnosť, že výmena elít pri žiadnom "prevrate" nebola absolútna či dôsledná, vždy šlo skôr o modifikáciu než o výmenu. Rozhodujúci pritom bol ideologický obsah zriadenia, ktoré nasledovalo, pochopiteľne.

Rada by som svoje presvedčenie demonštrovala na dvoch historických medzníkoch v prvej polovici 20. storočia - sú to roky 1918 a 1939. Hoci oba letopočty predstavujú svojím spôsobom reakciu na medzinárodnú situáciu, líšili sa diametrálne v ideologickom zámere.

Skôr, ako sa ponoríme do historických reálií, bolo by dobré ujasniť si, čo sú vlastne elity. Veľmi všeobecne by sa dalo povedať, že medzi elity patria tie osobnosti a skupiny, ktoré svojou ekonomickou, politickou alebo kultúrnou mocou, svojím bohatstvom, prestížou, autoritou a vplyvom dominujú v spoločnosti. Ako podotýka Ľ. Lipták: "Elita je pojem bez morálneho náboja, aj korupčný poslanec patrí k politickým elitám, aj bezohľadný tunelár alebo poslancova svokra v správe banky patrí k ekonomickým. M. Gándhi a M. L. King patria medzi významnú rubriku strategických elít - integrujúce osobnosti rovnako ako Hitler alebo Stalin. Elity sa neskúmajú s morálnym kódexom v jednej a ohnivým mečom v druhej ruke. To neznamená, že ich nemožno aj takto hodnotiť, ale na ich statuse a príslušnosti k elitám to nič nezmení." (Ľ. Lipták: Strategické elity. In: Storočie dlhšie ako sto rokov. Bratislava 1999, s. 291) Elity sa podľa sféry svojho vplyvu môžu deliť na ekonomické, politické, spoločenské a kultúrne. Ich vzájomné prepojenie je vždy aspoň sčasti prítomné. Rovnako aj príslušnosť k elitám môže byť vrodená (človek z váženej rodiny), získaná (vlastnou iniciatívou) a pripísaná (dosiahnutím istého postavenia v hierarchii spoločnosti). Zostaňme v prostredí, ktoré mám profesijne relatívne dobre "prečítané" - v meste. Kto patril k elitám mesta? Ako sa menilo ich zloženie a štruktúra?

Rok 1918 rozdeľuje prvú tretinu minulého storočia na dve kvalitatívne odlišné obdobia. Do tohto roku, resp. do začiatku prvej svetovej vojny, sa meštianska spoločnosť vyvíjala nepretržite, evolučne, bez radikálnych zmien - čo nevylučuje prítomnosť politických, hospodárskych a iných kríz. Toto obdobie charakterizujú predovšetkým dva termíny: industrializácia a urbanizácia (plus sociálne pohyby, ktoré vyvolali). To znamená, že pod ich vplyvom sa modifikovali či upadali niektoré tradičné spoločenské skupiny a vrstvy. Stabilnou zložkou meštianskych elít boli virilisti - platiči najvyšších daní, ktorí tým mali zabezpečené miesto v mestskom zastupiteľstve. Oni predstavovali to, čomu zvykneme hovoriť prelínanie ekonomickej a politickej moci. Menilo sa ich zloženie, resp. menil sa druh ich majetku alebo podnikania. To isté sa dá povedať všeobecne o celom meštianstve. Formálne znaky mešťanov - dom na hlavnom námestí či ulici, čestné miesto v kostole a na cintoríne - sa pomaly inovovali a rozširovali. Boli nimi miesta vo vedení miestnych peňažných ústavov, účastinných spoločnostiach, spolkov a záujmových mienkotvorných združení. Tak sa k "tradičným" mešťanom, spätým ešte s cechovými remeslami, šľachtou usídlenou v meste a predstaviteľom duchovenstva, postupne pričleňovali aj predstavitelia podnikateľských kruhov, továrnici, obchodníci a mestská inteligencia.

Zatiaľ čo politické, hospodárske, sociálne i kultúrne zmeny do roku 1918 charakterizovala dlhodobosť, zásahy po roku 1918 boli náhle, často neočakávané a akoby naordinované "zvonka". Procesy a javy, ktoré priniesli, je možné označiť pojmami nacionalizácia, demokratizácia a socializácia. Situácia v mojom rodnom Trenčíne koncom prvej svetovej vojny bola podobná ako v mnohých mestách krajiny: aj tu len málokto tušil, aká bude povojnová perspektíva Slovenska. Jeden z tých, ktorým bolo známe vystúpenie poslanca Ferdinanda Jurigu v budapeštianskom parlamente, kde predpovedal rozpad monarchie, bol trenčiansky právnik Karol Štúr. Práve on zastupoval Trenčiansku župu na rokovaní výboru SNS v Martine, kde 30.10. 1918 zvolili Slovenskú národnú radu a prijali Deklaráciu slovenského národa, v ktorej požadovali uplatnenie sebaurčovacieho práva pre Slovákov a Čechov a okamžité uzavretie mieru.

Msgr. Andrej Marsina bol trenčiansky mestský farár. Jeho kariéra len ilustruje fakt, že aj pri striedaní diametrálne odlišných režimov bolo možné udržať sa medzi elitami. Vyžadovalo to však isté predpoklady. Msgr. Marsina vstúpil do trenčianskych elít definitívne v roku 1918 ako člen Slovenskej národnej rady mesta Trenčín. O rok neskôr bol zakladajúcim členom Slovenského kruhu, fóra slovensky cítiaceho meštianstva. V roku 1920 bol medzi zakladateľmi Slovenskej ľudovej strany v meste. Počas vojnového Slovenského štátu stál na čele župnej organizácie HSĽS. V roku 1943 mu pápež udelil za celoživotné zásluhy o cirkev na Slovensku hodnosť pápežského preláta. V tom istom roku on sám vyjadril spokojnosť nad vykonanou prácou: "Čo sa týka toho vysťahovania (Židov), chvála Bohu, že sme po tom. Len aby sa nám nikdy, ani v budúcnosti, nevrátili."

Po vyhlásení samostatného Československa utvorili slovensky cítiaci Trenčania Slovenskú národnú radu, za jej predsedu bol zvolený práve dr. K. Štúr. Maďarské sily si na oplátku utvorili Maďarskú národnú radu. Problém bol v tom, že prouhorsky orientované elity mesta neboli ochotné so SNR spolupracovať. (V tomto nebol Trenčín nijako zvlášť výnimočný.) Nástup "nových" elít v roku 1918 bol procesom dramatickým a neobišiel sa bez nátlaku a demonštrácie vojenskej sily. Na elitných postoch striedali predstaviteľov bývalej štátnej moci, miestneho finančníctva, hospodárstva, kultúry a vzdelania zástupcovia novovzniknutého štátu a jeho štruktúr. V praktickom živote nešlo zďaleka o taký radikálny proces, akoby sa mohlo zdať. Mnohé bývalé špičky z radov domácich sa stali aj súčasnými - po vyjadrení lojality novému štátu. Zmenili sa národnostné pomery v mestskom zastupiteľstve i v ďalších úradoch a inštitúciách mesta, zrušením virilizmu a zavedením všeobecného volebného práva sa posilnili sily paralyzujúce maďarský vplyv v meste. Elity mesta vytvárali lokálni i "nadlokálni" politici, príslušníci rôznych sociálnych skupín, ktoré charakterizovala ekonomická solventnosť a sociálna prestíž, tú ovplyvňovala v neposlednom rade aj ich profesia (bankári, podnikatelia, obchodníci, štátni zamestnanci). Svoje zastúpenie tu mala aj vzdelanecká a kultúrna elita: predstavitelia slobodných povolaní (právnici, lekári), učitelia, špička miestneho duchovenstva. V Trenčíne k miestnej smotánke nepochybne patrili aj dôstojníci a poddôstojníci z povolania. Väčšina z nich bola českej národnosti a ich význam v spoločenskom i kultúrnom dianí mesta vzrástol v polovici 30. rokov, keď sa stalo sídlom veliteľstva V. armádneho zboru (velil mu generál Alois Eliáš).

V Trenčíne, podobne ako v ďalších mestách Slovenska v prvej polovici 20. storočia, absentovali (okrem iného) také inštitúcie ako stála profesionálna divadelná scéna, koncertné a operné sály, múzeá, prostredníctvom ktorých by elity mesta mohli vyjadrovať svoje záujmy v oblasti umeleckej a sociálnej kultúry. Túto funkciu suplovali miestne spolky a záujmové združenia. Pri analýze ich členskej základne sa jednoznačne potvrdila frekvencia tých istých ľudí a rodín, ktoré sa v nich opakovane angažovali. Ich pôsobenie v meste bolo podčiarkované proklamáciou slovenskej, resp. československej orientácie, snahou presadzovať myšlienky občianskej spoločnosti a dostupnosti kultúry pre všetkých. V tomto dvadsaťročnom úsilí sa posilnila pozícia židovskej časti stredných vrstiev. Židia boli vždy viac mestským elementom a roky 1918-1938 pre ich etablovanie sa v spoločnosti boli dobrými rokmi. Koniec 30. rokov priniesol dramatické zvraty vo veľkej histórii, ktoré sa prirodzene odrážali v živote mesta. Pre napätú politickú situáciu sa nekonali obecné voľby. Podľa volieb v roku 1935 sa však dalo predpokladať rozloženie politických síl: najsilnejšou stranou v takmer 12-tisícovom Trenčíne bola vtedy HSĽS. Miestni ľudáci si toho boli plne vedomí.

Zmeny na prelome rokov 1938-39 mali za následok zjednodušenie politického i spoločenského života. Politické strany zanikali - buď v dôsledku administratívneho zákazu, alebo ich miestni reprezentanti vstupovali do Strany slovenskej národnej jednoty - čo bol v podstate krycí názov pre štátostranu HSĽS. V meste začala pôsobiť Deutsche Partei. Rovnaký osud ako politické strany postihol aj väčšinu spolkov. Medzi prvými bola zakázaná Sokolská jednota ako český import, Sokolovňu si zabrala Hlinkova garda. Predstavitelia Sokola, ktorí boli do roku 1938 súčasťou miestnych elít, oficiálne tento status stratili. Proces výmeny elít sa definitívne odštartoval odchodom či odsunom rodín českých štátnych zamestnancov (úradníkov a učiteľov) z mesta. Do popredia sa ako rozhodujúci moment dostáva politická príslušnosť a angažovanosť v HSĽS. Štruktúru mestských špičiek okrem Čechov museli opustiť Židia a "nedostatočne aktívni" Slováci, známi svojou pročeskoslovenskou orientáciou.

Marcové udalosti roku 1939 boli v Trenčíne ovplyvnené existenciou sídla veliteľstva V. armádneho zboru a prítomnosťou silnej vojenskej posádky. Ešte 9. marca vojaci obsadili v meste strategické objekty a internovali v Štefánikových kasárňach funkcionárov miestnej HG. Okresný náčelník vyhlásil výnimočný stav, do mesta prišla posila v podobe 400 četníkov. Bol to však veľmi naivný pokus zmeniť chod dejín. V predvečer vyhlásenia "samostatného" slovenského štátu bolo už všetko inak: gardisti boli na slobode a českí vojaci a četníci na odchode. 14. marca sa na slávnostnom zasadnutí zišlo jednofarebné mestské zastupiteľstvo - zástupcov zrušených politických subjektov nahradili ľudia z jednotnej kandidátky - a nadšene privítalo nové časy. Mestské elity sa zmenili. Českí a židovskí predstavitelia dovtedajších špičiek prišli o svoje pozície. Prví opustili mesto na prelome rokov 1939-40, tí druhí predovšetkým v rokoch 1942 a 1944. Rovnako ako po rozpade Rakúsko-Uhorskej monarchie, išlo o násilné opúšťanie pozícií, nie o výsledok prirodzeného vývoja. Nové elity vytvárali exponenti miestnej organizácie HSĽS, HG a relatívne lojálni, ideologicky čistí predstavitelia časti starých elít.

Rozdiel v procese striedania elít v rokoch 1918-19 a v rokoch 1938-39 bol presne v tom, v čom sa odlišovali ideologické a politické zámery a sociálne podmienky, ktoré samotné procesy "výmeny elít" vyvolali. Kým v prvom prípade Republika Československá znamenala kvalitatívny krok vpred, išlo predsa len o solídnu parlamentnú demokraciu, vojnový slovenský štát bol bez debaty totalitou s fašistickou orientáciou. Charakteristické bolo preň heslo: jeden štát, jeden národ, jedna strana. Práve v rokoch 1939-1945 začala spoločnosť na Slovensku prichádzať o svoju chrbtovú kosť - stredné vrstvy. Holokaustom sme prišli o ich židovskú časť, zároveň sa deštruoval vzťah k majetku (arizácie), načatá bola morálka (jej ambivalentnosť sa ešte viac prehĺbila za komunistov), úcta k profesionalite a poctivosti.

Po februári 1948 už nezostal kameň na kameni. V predchádzajúcich prevratoch aspoň časť elít dostala šancu. Nový režim síce preferoval svojich prívržencov, staré elity preriedil, obmedzil, ale obyčajne sa ich sčasti aj usiloval získať. Po drastickom nástupe nová moc, v roku 1918, aj 1939, postupne začala poľavovať. No po februári 1948 to bolo naopak. Kádrovanie, preraďovanie do výroby, presídľovanie mimo centier akoby nikdy nemalo skončiť. Biľag triedneho nepriateľa bol dedičný. A čo elity? Zo starých elít nemal šancu udržať si svoje prestížne postavenie nikto, ani keď narýchlo vstúpil do Komunistickej strany. Elitné miesta obsadzovali najvernejší z najvernejších, aby ich po straníckych previerkach nahradili ešte vernejší. Podniky, banky a vôbec celú spoločnosť viedli v mnohých prípadoch ľudia so základným vzdelaním. Až v neskoršom období riadenie ponechali robotnícki riaditelia študovaným odborníkom, samozrejme, správne orientovaným. Stranícka príslušnosť sama osebe ešte nebola zárukou elitného zaradenia, potrebný bol aj kus súdružskej nadpráce. Polstoročie trvajúca deštrukcia spoločnosti sa podpisuje aj pod dnešnú realitu. Zmena režimu nemusí trvať dlho, no zmena v myslení a následne konaní ľudí býva pomalá a bolestná.

MONIKA VRZGULA, InZine

obsah | publicistika