NIELEN O DVOJITOM OBČIANSTVE

Rok 1999 a roky nasledujúce priniesli zmenu viacerých právnych noriem, upravujúcich česko-slovenské vzťahy, ale tiež aspoň čiastočnú zmenu nahliadania na problém bývalých česko-slovenských občanov. Rozdelenie Česko-Slovenska 1. 1. 1993 znamenalo napriek sľubom politikov pomerne necitivý zásah do života najmä tých česko-slovenských občanov, ktorí mali väzby - rodinné, pracovné, alebo iné - k obom následníckym štátom. Čiastočne sa tak stalo vinou nepripravenosti rozdelenia a legislatívnych chýb, čiastočne kvôli nedostatku politickej vôle. To posledné platilo v rokoch 1992 a 1993 viac na českej strane, ktorá sa evidentne snažila zabrániť v získaní občianstva ČR handicapovaným skupinám obyvateľstva, najmä ľuďom trestaným a sociálne slabým. To najťažšie dopadlo na takzvaných "slovenských Rómov", ktorí však často so Slovenskom už nemali žiadne väzby. Zvlášť dramaticky postihla neliberálna česká úprava "Zákona o nabývání a pozbývání státního občanství České republiky" deti so slovenským (či žiadnym) občianstvom v českých detských domovoch.

Slovenská úprava umožňovala získať občianstvo SR skutočne voľbou, v ČR sa takzvaná "voľba" rovnala vzhľadom na existenciu rôznych požiadaviek prakticky takmer žiadosti. Navyše česká úprava na rozdiel od slovenskej neumožňovala dvojité - české a slovenské - občianstvo. Paradoxne napriek tomu skupina ľudí s dvojitým občianstvom vznikla, avšak iba ako dôsledok odlišnosti termínov, v ktorých český a slovenský zákon o občianstve vstúpil do platnosti. Situácia niekoľkých tisíc bývalých česko-slovenských občanov, ktorí žili v ČR de jure, či de facto bez občianstva, opakovane kritizovala Rada Európy, orgány Európskej únie i USA.

Pokiaľ išlo o cudzinecký režim pre občanov SR v ČR a naopak, bolo ho možné označiť za liberálny. Predovšetkým sa navzájom nepožadovali pracovné povolenia a po určitých problémoch sa doriešili i otázky zdravotného poistenia a vzdelávania detí v rámci povinnej školskej dochádzky. Pokiaľ išlo o vysokoškolskú výmenu, bola obmedzená recipročnými kvótami, a to nízkymi v porovnaní s predchádzajúcim stavom - maximálne 80 riadnych a 10 postgraduálnych študentov. Ostatní boli v postavení takzvaných samoplatičov, prípadne im rôzne úľavy poskytovali priamo jednotlivé školy. Rok 1999 priniesol zmeny v podobe novely "Zákona o nabývání a pozbývání státního občanství České republiky", "Zákona o státním občanství některých bývalých československých státních občanů", teda takzvaného exilového zákona a "Zákona o pobytu cizinců na území České republiky", a tiež v podobe podpisu protokolu k dohode medzi ministerstvami školstva o výmene vysokoškolských študentov a vo forme zmeny praxe udeľovania občianstva SR zo strany slovenského ministerstva vnútra. Už tento výpočet naznačuje, že ide o zmeny pomerne rozsiahle.

Zákon o nadobúdaní a strate občianstva ČR prirodzene nerieši iba problematiku dvojitého, českého a slovenského občianstva. Táto otázka však vzbudila najväčšiu pozornosť, pretože narušila dosiaľ rigidné trvanie na exkluzivite občianstva ČR. Zákon od tohto princípu vo všeobecnosti neodstupuje, avšak vymenúva určité výnimky, medzi ktoré patria práve aj rôzne skupiny Slovákov v ČR a Čechov na Slovensku. V súlade s vládnym vyhlásením a rozhodnutím Ústavného súdu ČR v precedenčnom prípade Petr Uhl zákon konštatuje, že fyzická osoba, ktorá mala k 31. decembru 1992 štátne občianstvo ČSFR a ktorá nadobudla voľbou štátne občianstvo SR, týmto aktom nestratila české občianstvo. Treba podotknúť, že ide prevažne o etnických Čechov, žijúcich na Slovensku. Problém 4-5 tisíc občanov ČR, ktorí žijú od rozdelenia na území SR a dosiaľ nenadobudli slovenské občianstvo, rieši ďalšie ustanovenie, podľa ktorého štátny občan Českej republiky, ktorý mal k 31. decembru 1992 štátne občianstvo ČSFR, nestratí nadobudnutím občianstva Slovenskej republiky štátne občianstvo ČR. Nemožno si nevšimnúť univerzálnosť tohto ustanovenia, ktoré okrem iného "uvoľňilo ruky" slovenskej strane, aby umožnila získať bez straty českého späť i slovenské občianstvo zhruba štvrťmiliónu Slovákov, ktorí si v čase rozdelenia federácie zvolili občianstvo ČR a vyviazali sa tak zo štátneho zväzku SR. Slovenská strana sa v tejto súvislosti, ako vyplynie z ďalšieho, zachovala s pochopením.

Ďalšou významnou skupinou, problémy ktorej zákon rieši, sú bývalí občania ČSFR (občania SR, či ľudia de jure, či de facto bez občianstva), žijúci od rozdelenia federácie nepretržite na území ČR. Veľmi jednoduchým spôsobom môžu podľa nového zákona získať občianstvo ČR nie iba Slováci s trvalým pobytom na území ČR, ale aj tí, ktorí v Česku fakticky žijú, hoci aj nelegálne. Dokazovanie je jednoduché, ide o získanie občianstva vyhlásením. Určité problémy, týkajúce sa brannej povinnosti dvojitých občanov a uznávania vojenských dokladov, vrátane takzvaných "modrých knižiek", sa podarilo vďaka pozmeňovacím návrhom Slovensko-českého klubu vyriešiť. Zákon tak možno považovať za vcelku prijateľný.

Pokiaľ ide o exilový zákon, tam sa množstvo rôznych návrhov krajanov nepodarilo presadiť. Skončil tak aj pozmeňovací návrh Slovensko-českého klubu, a tak norma nepamätá na niekoľko desiatok emigrantov zo Slovenska, ktorí od rozdelenia Česko-Slovenska až doposiaľ žijú v ČR. Zákon je tak terčom často oprávnenej kritiky krajanov. Vstupom českej legislatívnej úpravy do platnosti prestalo českým občanom hroziť, že stratia toto občianstvo získaním občianstva SR. Týka sa to predovšetkým veľkej časti z asi 251 tisíc ľudí, ktorí vyriešili v časoch rozdelenia svoju dilemu tak, že sa vzdali slovenského občianstva, aby získali české. Avšak zákon o štátnom občianstve Slovenskej republiky požaduje - až na výnimočné prípady - okrem iného trvalý pobyt žiadateľa. Riešiť sa to dá buď novou legislatívnou úpravou, ktorou by sa onej skupine ľudí táto podmienka odpustila, alebo tak, že sa budú všetky tieto prípady riešiť ako "výnimočné". Prvé riešenie by bolo systémovejšie, predstavovalo by voči tejto štvrťmiliónovej skupine českých Slovákov gesto a predovšetkým by bolo nárokové, nezávislé na momentálnej politickej vôli, či dokonca vôli úradníka. Slovenská strana sa rozhodla - prinajmenšom zatiaľ - pre riešenie druhé. A tak sú v súlade s dohovormi premiérov a ministrov vnútra žiadosti českých občanov o slovenské občianstvo vybavované zásadne kladne, bez požiadavky akéhokoľvek pobytu v SR, a to "z dôvodov hodných osobitného zreteľa". Kladne sú podľa znalostí Slovensko-českého klubu naozaj vybavované všetky žiadosti, nielen tie, ktoré sa týkajú vrátenia slovenského občianstva, ako to slávnostne oznámil premiér Mikuláš Dzurinda. Občania ČR, ktorí by chceli žiť na Slovensku, hoci aj dočasne, by teda nemali mať problém získať občianstvo. V prípade občanov SR, ktorí v Česku nežijú z doby pred rozdelením federácie, sa aj naďalej musia podrobiť cudzineckému režimu. Pod tlakom rastúcej nezamestnanosti a verejnej mienky, mnohokrát zmietanej i názormi, nepriateľskými voči cudzincom došlo k sprísneniu cudzineckej legislatívy. Hlavný rozdiel spočíva v tom, že doterajšie povolenia na krátkodobý a dlhodobý pobyt sa nahradzujú vízami do 90, respektíve nad 90 dní (maximálne do jedného roka). O víza budú musieť cudzinci žiadať na zastupiteľskom úrade v krajine svojho pôvodu, zásadne nie na území ČR, ako to bolo predtým. Ešte v krajine pôvodu budú musieť cudzinci predložiť doklady o účele pobytu, teda napríklad prísľub budúceho zamestnávateľa. Občania SR budú na základe česko-slovenskej zmluvy o vzájomnom zamestnávaní naďalej oslobodení od povinnosti žiadať o pracovné povolenie, zostáva im však registračná povinnosť. Na základe zmlúv medzi ministerstvami vnútra budú oslobodení aj od správnych poplatkov. V prípade pobytov s iným účelom, než je zamestnanecký pomer, budú musieť aj občania SR dokazovať, že disponujú prostriedkami na pobyt. Naopak liberalizujúcou zmenou je, že po desiatich rokoch pobytu na vízum nad 30 dní môže cudzinec získať povolenie na trvalý pobyt. Predtým to (s výnimkou sobáša) prakticky nebolo možné.

Samostatnou kapitolou je vysokoškolská výmena, ktorá podľa nového protokolu nie je viazaná žiadnymi kvótami a všetci občania SR môžu študovať v ČR ako domáci študenti a naopak. Využívajú to predovšetkým Slováci, ktorých je v najnovších dvoch ročníkoch na českých vysokých školách viac, než kedykoľvek v minulosti. V ďalších rokoch pribudlo vyriešenie zdravotného poistenia v druhej z krajín. Vo všeobecnosti teda možno uzavrieť, že úprava česko-slovenských vzťahov je pre českých a slovenských občanov prijateľná, hoci iste si možno predstaviť aj ešte liberálnejšiu úpravu. Horšia je bezpochyby situácia krajanov v ďalších krajinách, ktorí nielen často nedosiahnu na občianstvo, ale aj ak ho majú, nemôžu reálne naplniť svoje volebné právo, pretože SR ani ČR neumožňuje voľby na zastupiteľských úradoch.