Slovenská republika a zahraniční (dolnozemskí) Slováci

Prv ako by som si dovolil zamyslieť sa nad deklarovanými, existujícími a možnými vzťahmi týchto dvoch entít, teda Slovenskej republiky na jednej strane a Slovákmi žijúcimi mimo geopoliticky definovaného priestoru Slovenskej republiky, nezaškodilo by hádam objasniť si niektoré pojmy.

Samozrejme, nebudem tu rozjímať o Slovenskej republike ako o zvrchovanom štáte a o jeho úlohách, štáte, ktorý sa riadi v prvom rade svojou ústavou, teda výsostným zákonom, slobodne a demokraticky odobreným občanmi Slovenskej republiky. Teda všetkými občanmi Slovenskej republiky bez ohľadu na ich národnú príslušnosť. Aj preto, že ja, hoci som Slovák, už celé dve storočia (alebo ešte presnejšie: už vyše osem desaťročí) žijem mimo tohto geopolitického priestoru, som občanom iného státu, a preto sa riadim ústavou štátu, v ktorom žijem.

Keď sa pokúsim na naznačené vzťahy pozrieť z iného uhla - zo zorného uhla v európe existujúcich skutočností - dostanem sa zasa na vratkú pôdu rozdielnych prístupov. Pretože sú na našom kontinente štáty a národy (a nie štáty a národy bezvýznamné), ktoré medzi národnou a štátnou príslušnosťou nerobia žiadny rozdiel. Takže sa pokúsim uchopiť celú vec z iného konca. A keďže som sa zmienil o príslušnosti, akosi prirodzene sa mi natíska otázka identity. Lebo práve identita je vo svojej podstate výlučne otázkou príslušnosti a vylučovania. A mňa ako zahraničného Slováka sa týka bytostnejšie.

Spoločensko-politický vývoj, zvlášť v Európe, dokázal, že existujú dvojaké identity. Jedna z nich je identita praktická, ktorá je vlastne sústavou skúseností odovzdávaných výchovou a jednoduchým spolunažívaním v určitom spoločenstve, do kterého patríme spolu s ostatnými osobami, čo dané spoločenstvo tvoria v tom istom čase a na tm istom mieste. Tá druhá je identita diskurzívna, ktorá definuje explicitnú, selektívnu príslušnosť k určitému spoločenstvu a jeho hodnotám a ktorá býva vždy dobrovoľným vylúpnutím identity praktickej. Takto je diskurzívna identita takmer vždy prejavom moci a predpokladá, obyčajne vtedy, keď sa v presnom geopolitickom priestore dostane do rúk politiky a kultúry, aj explicitné vylučovanie ostatných.

Takže pre nás, pre zahraničných Slovákov vzťah k obidvom druhom identít je rozhodujúci a určujúci. Jednak preto, že definuje našu príslušnosť, a jednak preto, že je rozhodujúci pri definovaní našej vôle explicitne sa oddeliť od ostatných. Pretože Slovákmi, aj keď žijúcimi v zahraničí, sme a budeme iba dovtedy, kým si, nikým nenútení, našu príslušnosť budeme deklarovať a kým nebudeme chcieť splynúť s ostatnými. A mylím si, že i vzťah Slovenskej republiky k slovenským zahraničným komunitám a k Slovákom žijúcim v zahraničí by mal vychádzať práve z týchto súradníc.

Zámerne som tu uviedol zahraničné slovenské komunity a Slovákov žijúcich v zahraničí osobitne, hoci je takýto prístup v súčasnom trende hľadania spoločnej cesty a globálneho prístupu Slovenskej republiky k zahraničným Slovákom dosť chúlostivý a problematický. Lenže prv ako by vzťahy Slovenskej republiky k zahraničným Slovákom mohli definovať, je potrebné vychádzať z nezastieranej skutočnosti. Zo skutočnosti, že v zahraničí existujú ešte slovenské spoločenstva, v ktorých prevažuje vo veľkej miere v každodennom živote identita praktická a diskurzívna identita sa prejavuje iba na úrovni duchovnej, a že v zahraničí žijú tiež Slováci, ktorí síce netvoria slovenské spoločenstvá, ale pre ktorých je príznačné iba príležitostné vedomie diskurzívnej identity. V prvom prípade, i keď už iba odmedzenom, sa vzťahuje na slovenské komunity živé, pre ktorých sústavu skúseností tvorí materinský jazyk - teda slovenčina (ako samozrejmý dorozumievací prostriedok v každodennom a verejnom živote, ako vyučovanie slovenčiny a v slovenskom jazyku na školách, ako jazyk, v ktorom sa vykonávajú bohoslužby, ako jazyk masmédií, ochotníckych prejavov), tvorí ju vlastné, svojrázne kultúrne dedičstvo, kde do sústavy skúseností patrí i autoregeneratívna zložka v podobe vlastnej literárnej, vedeckej a umeleckej tvorby (prirodzene, nadväzujúce na celonárodné kultúrne dedičstvo alebo vstrebávajúce i hodnoty v najväčšom prípade multikultúrnej spoločnosti, v ktorej pôsobí). A patria sem, prirodzene, i kultúrne prejavy uchovávajúce svojrázny folklór, ľudovú kultúru. A nechýbajú tu ani snahy o samostatné vystupovanie v spoločensko-politickom živote svojich štátov (zastúpenie v parlamente, vláde, miestnych zastupiteľstvách), ba v podaktorých prípadoch i cieľavedomé snahy šíriť slovenské kultúrne hodnoty. V druhom prípade, keďže praktická identita absentuje, pretože je tu reč najmä o nedávnych vysťahovaľcoch a vo veľkej väčšine o osobách narodených na Slovensku, na povrch sa dostáva viac identita diskurzívna, teda i existujúce prejavy príslušnosti majú väčšmi charakter mimetický a nostalgický a chýba im autentickosť. O Dolnej zemi, o Slovákoch v Juhoslávii, v Rumunsku, čisatočne v Maďarsku, Poľsku, Chorvátsku, na Ukrajine, ba i o jednej časti slovenského spoločenstva v Austrálii (toho pôvodcom z Juhoslávie) je reč v prvom prípade a o ostatných zahraničných Slovákoch v druhom.

Slovenská republika zakotvila vo svojej Ústave i článok, v ktorom sa zaväzuje, že sa bude starať o zahraničných Slovákov. Teda deklaratívna snaha už existuje. Na Slovensku už dlhší čas pôsobí Dom zahraničných Slovákov a po zdĺhavých pôrodných bolestiach sa konečne zrodil i Generálny sekretariát pre zahraničných Slovákov pri Úrade vlády SR. Existujú i deklarácie vlády SR a Národnej rady SR, ktoré venujú zahraničným Slovákom náležitú pozornosť.

Aká je však skutočnosť? Na Slovensku bol prijatý zákon o zahraničných Slovákoch. Zákon, ktorý však pre živé dolnozemské slovenské spoločenstvá v Rumunsku a Juhoslávii nič dobré nepriniesol. Lebo umožnil a podporil vlastne iba masívne vysťahovanie najmä z týchto dvoch slovenských spoločenstiev (z dôvodov zlej hospodárskej situácie v týchto dvoch krajinách), predovšetkým mládeže. Udeľovanie štipendií na vysokoškolské štúdium pre deti krajanov - taktiež najmä z týchto dvoch štátov - zapríčinilo doteraz nebývalý vývoz mozgov na Slovensko, pretože medzi svojich sa navrátilo iba mizivé percento z celkového počtu vyštudovaných. Už po tretí rok Ministerstvo kultúry SR finančne podporuje rozličné kultúrne akcie a vydavateľské počiny Slovákov v zahraničí. Lenže aj tu je tých zdrojov poskromne a vôbec sa nekladie dôraz na budovanie, dotváranie a rozvoj slovenských krajanských inštitúcií - škôl, kultúrnych stredísk, knižníc a pod. Len preto, že investičné projekty podľa zásad Ministerstva financií SR sú neprijateľné. Nehovoriac už o tom, že na Slovensku ešte aj dnes sa v širokej verejnosti vie veľmi málo o zahraničných Slovákov. A keď sa aj rozličné hodnoty zahraničných Slovákov na Slovensku predstavili (a za ostatných desať rokov zásluhou DZS takýchto akcií nebolo málo), v drvivej väčšine sa to zredukovalo iba na Bratislavu, akoby iné mestá na Slovensku ani neexistovali.

Veľa sa reční o tom, že zahraniční Slováci by mali šíriť dobré meno slovenska vo svete. Zahraniční Slováci to aj robia, len nikto im v týchto snahách ničím nepomôže. Hádam postačí, keď poviem, že v Nadlaku, kde vychádzajú až štyri slovenské časopisy ( z ktorých jeden je dvojjazyčný rumunsko-slovenský a vyšli v ňom preklady z tvorby takmer 150 slovenských autorov), kde pôsobí slovenské vydvateľstvo (v ktorom a z okruhu jeho spolupracovníkov vyšlo okrem iného doteraz až 23 prekladov slovenských kníh do rumunčiny) a pôsobí tu lýceum s vyučovacím jazykom slovenským, nedostávame zo Slovenska ani len jeden exemplár slovenskej politickej, odbornej a kultúrnej tlače, nieto ešte tituly najnovších slovenských kníh.

Slováci v zahraničí vydali a ešte stále vydávajú slovenské časopisy a slovenské knihy. O tie však na Slovensku nemá nikto záujem. Ani len Slovenskiá národná knižnica a krajské a okresné knižnice na Slovensku neprejavujú záujem o slovenské tlačené slovo v zahraničí.

O školách s vyučovacím jazykom slo,venským v zahraničí sa na Slovensku vie veľmi málo. Aj keď sa pre učiteľov slovenských škôl zo zahraničia organizujú doškolovania, o tom, že v týchto školách je akútny nedostatok učebníc, sa hovorí akosi vyhýbavo. Že vraj nie je dosť peňazí. Akoby bola reč o nehoráznych sumách, hoci škôl s vyučovacím jazykom slovenským a žiakov navštevujúcich tieto školy je nesmierne málo (veď dohromady takýchto škôl, existujúcich iba Juhoslávii a Rumunsko, je len niekoľko desiatok). A dalo by sa toho povedať ešte veľmi veľa.

Keďže však deklaratívne snahy existujú a skutočnosti sú známe, o možnom vylapšení vzťahov medzi Slovenskou republikou a zahraničnými (aj tými dolnozemskými) Slovákmi bude možné hovoriť iba vtedy, keď na Slovensku, ale i v jednotlivých slovenských komunitách si zoberieme spred očí ružové okuliare, otvorene a spoločne nazrieme na reálne potreby a možnosti, prehodnotíme doterajší skutkový stav a do týchto vzťahov zavedieme spoločne cieľavedomý systém.

Pretože aj v dnešnej dobe, otvorenej asimilačným trendom, zahraniční (a najm) tí dolnozemskí) Slováci by chceli ešte pretrvať. Závisí to však nielen od nich, ale aj od Slovenskej republiky, ktorá by mala rázne povedať, či má vôbec záujem, aby zahraniční Slováci prežili. A keď má o to záujem, tak samotné deklarácie benevolentnosti, konferencie a okrúhle stoly nepostačia. Je tu potrebná vôla, politická vôla, a táto vôla my mala byť krytá zodpovedajúcou kapitolou v štátnom rozpočte Slovenskej republiky. Bez nej všetko skĺzne iba do daromného mlátenia slamy. Teda do prázdnych rečí.

Nechceme to zadarmo. My, a hovoriť budem iba za dolnozemských Slovákov, by sme si to azda i zaslúžili. Lebo všetko to, čo sme doteraz slovenské u nás doma vykonali a konáme, zaiste bolo a je prínosom i pre "šírenie dobrého mena" Slovákov vo svete. A myslím si, že to nie je vôbec málo.

ONDREJ ŠTEFANKO

obsah | publicistika