Postavenie cirkví na Slovensku v rokoch 1948-1951

Aj keď od novembra 1989 uplynulo už jedenásť rokov a mnohé biele miesta v národných dejinách sa historiografia pokúsila ozrejmiť, na spracovanie niektorých tém si počkáme ešte dlhší čas. Príčin je viac. Niektoré dokumenty sú podľa archívneho zákona prístupné až po uplynutí tridsiatich rokov, ale tiež nie do všetkých archívov sa bádatelia dostanú. Navyše často chýba možnosť poznať zahraničné materiály, ktoré by slúžili ku konfrontácii domácich poznatkov. Jedna z najmenej prebádaných kapitol našich povojnových dejín sú vzťahy štátu a cirkví.

Mladý historik Norbert Kmeť sa podujal na neľahkú úlohu opísať postavenie cirkví na Slovensku v rokoch 1948-1951. Už v úvode svojej knihy upozorňuje, že monografia obsahuje minimum hodnotiaciach a zovšeobecňujúcich záverov. Akcentuje v nej explicitné uvedenie faktov a opísanie udalostí zachytených v archívnych materiáloch a v dobovej periodickej i neperiodickej tlači. V tomto štádiu poznania ani nemôže ísť o iný spôsob, pokiaľ sa historik chce seriózne vyrovnať s danou témou. Podľa Norberta Kmeťa prvé obdobie vzťahov medzi štátom a cirkvami v Československu po februári 1948 sa skončilo v roku 1951 obsadením dôležitých postov v rímskokatolíckej a evanjelickej cirkvi na Slovensku osobami oddanými komunistickému režimu.

Monografia je rozdelená do ôsmich kapitol. Aj keď sa kniha zaoberá Slovenskom, nemôže prehliadať vývoj v českých krajoch, lebo episkopát vytvoril spoločný biskupský zbor pre celú Československú republiku.

V prvej kapitole autor vysvetľuje postavenia cirkví na Slovensku v povojnovom období. Hovorí o napätí medzi štátom a katolíckou cirkvou, príčinou ktorého bolo poštátnenie cirkevných škôl a tiež snaha vlády pozbaviť biskupských postov štyroch slovenských biskupov, ktorí boli obvinení z kolaborácie so slovenským štátom a pokusu o konštituovanie kresťanskej strany.

Druhá kapitola zachytáva obdobie po 25. februári 1948, keď sa vládnuca moc snažila získať prejavy lojality zo strany cirkví, a to nielen katolíckej, aby komunistickí predstavitelia mohli dokázať svetu, že sa v Československu vlastne nič nestalo. V tomto období biskupi zakázali kňazom a rehoľným osobám vstupovať do politických strán, zúčastnovať sa politických akcií, ako aj publikovať politické články bez súhlasu ordinária. Katolícka cirkev odmietla vydať prevolanie k voľbám v máji 1948, ale ako prejav dobrej vôle pri príležitosti voľby Klementa Gotwalda prezidentom slúžil pražský arcibiskup Josef Beran Te Deum v chráme sv. Víta v Prahe.

Tretia kapitola je venovaná rokovaniam medzi štátom a cirkvami a novej cirkevnej politike štátu voči cirkvám, ktorá sa prejavila vytvorením "operatívnej šestky" pre cirkevné otázky pri predsedníctve ÚV KSČ. Katolícka cirkev, ktorá bola v Československu najväčšia, sa bránila vydaniu politického vyhlásenia, ktoré od nej štátni predstavitelia vyžadovali s tým, že "nemajú od Krista poverenie riešiť politické spory v národe, ale majú za úlohu spasiť všetky duše". Vládni predstavitelia sledovali život aj menších cirkví, ktoré tiež chceli dostať pod svoj vplyv. Napríklad minister Alexej Čepička, zať Klementa Gottwalda, vo vláde zodpovedný za cirkevnú problematiku, sa domnieval, že na obsadenie uprázdnených miest kňazov československej cirkvi stačí zorganizovať krátky kurz pre tristo až päťsto absolventov stredných škôl. Kontrola náboženského života štátnymi orgánmi v tomto období nadobudla taký rozsah, že katolícky episkopát sa o nej vyjadril, že nacistická kontrola cirkví sa v porovnaní s tým sa javí "ako obyčajný diletantizmus".

Štvrtá kapitola je venovaná "Katolíckej akcii", ktorej konečným cieľom malo byť vytvorenie "národnej cirkvi", nezávislej od Vatikánu. Od júna 1949 sa štát snažil obmedziť aj činnosť biskupov vymenovaním zmocnencov ministerstva kultúry, ktorí kontrolovali všetku ich poštu, úkony a návštevy. Norbert Kmeť uvádza aj mená najprominetnejších kolaborantov tohto obdobia z radov slovenských kňazov - Jozefa Lukačeviča, Alexandra Horáka, Jozefa Straku, Andreja Scheffera a z evanjelickej cirkvi a. v. Andreja Žiaka, ktorý patril k jej laickým funkcionárom.

Piata kapitola je venovaná postaveniu cirkví v období prijatia cirkevných zákonov. Cieľom zákonov bolo právnym vzťahom podriadiť cirkvi štátu, najmä keď sa "Katolícku akciu" nepodarilo realizovať. Jeden zo zákonov bol o finančnom zabezpečení cirkví, ďalší o zriadení Štátneho úradu pre veci cirkevné. Podľa katolíckych biskupov bola prijatím zákonov cirkev "postavená de facto mimo právny stav". Ďalšie zákony prinášali obmedzenie činnosti cirkví v oblasti rodinného práva. Od 1. januára 1950 platil zákon o rodine, kde sa hovorilo o civilnom sobáši, vedenie matrík prešlo z cirkevnej agendy na miestne národné výbory.

Šiesta kapitola opisuje ďalší postup štátu pri podriaďovaní si cirkví. Pripravoval sa zásah proti kláštorom, likvidácia gréckokatolíckej cirkvi, skladanie sľubu vernosti duchovných, dosadzoavanie kapitulárnych vikárov, procesy s cirkevnými predstaviteľmi. Po smrti banskobystrického biskupa Andreja Škrábika si štát po prvý raz vyskúšal vlastnú moc dosadením svojho človeka, dekana Jána Decheta za kapitulného vikára. Štátna moc túto politiku udeľovaním a odoberaním štátneho súhlasu potom v rozličnej forme praktikovala až do konca trvania režimu v roku 1989.

Siedma kapitola je venovaná likvidácii gréckokatolíckej cirkvi a jej zlúčením s pravoslávnou cirkvou.

V ôsmej kapitole venuje Norbert Kmeť pozornosť zásahu proti kláštorom a reholiam v katolíckej cirkvi, ktorému predchádzal proces proti desiatim predstaveným kláštorov. Likvidácia kláštorov sa odohrala v noci z 13. na 14. apríla 1950. V tejto akcii bolo 2376 mníchov z 28 reholí internovaných do centralizačných kláštorov.

V januári 1951 odsúdili na doživotie svätiaceho biskupa Michala Buzalku, prešovského gréckokatolíckeho biskupa Pavla Gojdiča a na dvadsaťštyri rokov väzenia spišského biskupa Jána Vojtaššáka.

Aj keď na najvyšších cirkevných postoch režim svoje ciele v podstate dosiahol, miestnu situáciu sa režimu nepodarilo dostať pod želateľnú kontrolu Podobným spôsobom štát postupoval aj proti evanjelickej cirkvi, kde odsúdili generálneho biskupského tajomníka Pavla Neckára, účastníka Martinskej deklarácie a druhého odboja.

Práca Norberta Kmeťa nie je povzbudzujúce čítanie. Zachytáva jednu z najtragickejších kapitol v dejinách cirkvi na našom území. Autor zvládol veľké množstvo materiálu a pútavo ho rozčlenil. Udalosti, ktorými sa autor zaoberá, potrebujú v budúcnosti zasadiť do širšieho kontextu. Išlo o obdobie studenej vojny, keď Vatikán bol označovaný za jedného z úhlavných nepriateľov a katolícka cirkev bola považovaná za jeho predĺženú ruku. Norbert Kmeť sa zmieňuje o dvoch vatikánskch dokumetoch, ktoré boli v tejto súvislosti vydané, ale bližšie postoj Vatikánu neopisuje. Autor v úvode upozorňuje, že nemal možnosť pracovať s materiálom z archívov slovenských biskupstiev. Je otázne, čo tam vôbec majú. Podobne sa zmieňuje o postoji režimu k Svetovej rade cirkví, ktorá bola významná pre evanjelickú cirkev.

Mladému slovenskému historikovi Norbertovi Kmeťovi sa podarilo napísať prácu, po ktorej so záujmom siahnu nielen odborníci, ale i laická verejnosť a každý, kto bude v tomto smere pokračovať, má na čo nadviazať.

VOJTECH ČELKO

obsah | publicistika