Byť v Prahe

Stál som na Karlovom moste, po ktorom sa aj v subpolárnej klíme preháňali Japonci, vyfukujúc sporiadane a synchronizovane obláčky pary minimalistických tvarov. Cvakali ostošesť, tak ako sa na zástupcov Nipponu patrí. Tak som im to osolil - ročne vznikne 16 biliónov zbytočných fotografií a my sme, milé dámy, práve stáli pri zrode najmenej tisícich z nich. Na to mi Rosi povedala, že aj tie zbytočné fotografie - nech už sú to Hradčany, makrokvetinky, alebo mikrorodinky - majú pre svojich autorov zmysel. Niečo na tom bude.

Umenie abstrakcie

Odkedy cestujem, venoval som už veľa času pátraniu po pôvode toho, čo sa volá atmosféra miest. Vždy som k abstraktným pojmom ako atmosféra, genius loci, charizma, koncoročné odmeny a pod. pristupoval s istým dešpektom. Nedá sa chytiť, neexistuje. Praha však má atmosféru. Viem to už od prvých rodinných výletov. Mala ju aj počas našich spanilých študentských jázd, a dokonca aj počas každej služobky, čo je pomerne vzácny jav (častými služobnými cestami som napr. prišiel o Viedeň svojich snov, ale to už je iná story).

Pri pátraní po pôvode "pražskej atmosféry" som postupoval eliminačným spôsobom. Nie je to ani Zlatá ulička, ani pohľad na Hradčany, rozhodne nespočíva ani vo vysvietenom Václaváku, a už vôbec nie v turistami zamorenom Staromáku a priľahlých predražených kozmopolitných kaviarňach s umelou "atmosphere of Old Prague". Vždy sa po týchto miestach rád prejdem a vždy objavím niečo nové, ale návšteva Prahy sa môže zaobísť aj bez nich.

Aby som to nenaťahoval. Praha bola pre mňa vždy mesto, kde sa mohlo všetko. Presne ako "ten" Amsterdam v Pulp Fiction, miesto, kde si ľudia chodia odfouknout. Kde inde si môžete dať na školskom výlete k raňajkám pivo bez zdvihnutého profesorského obočia, kde inde si dáte obed so štyrmi chodmi a rakvičkami na záver, aby vám nemuseli vydávať zo stovky? Celé dni nemusíte vytiahnuť päty zo secesnej kaviarne alebo môžete vystriedať päť klubov za noc. Tour po múzeách je rovnako dobrý nápad, ako tour de bar a aj v zime tu chutí studené pivo. Praha je skrátka Praha.

Autobusové monológy

Som rád, že nie som sám, kto má hedonistický postoj k Matke miest. Majú ho aj všetci moji priatelia a známi, ale to sa predsa dalo čakať, veď majú aj rovnakú krvnú skupinu. Úplne iný rozmer však pragliebhaberstvu dáva odpočutý dialóg z bezmenného bratislavského autobusu, mieriaceho cez zavesený most do najväčšieho slovenského sídliska.

Teenager 1: "Choď do Prahy, neeeeeee?"

Teenager 2: "A čo tam?"

Teenager 1: "No budeš v Prahe, neeeeeee?"

Vox populi. Byť v Prahe, to je TEN správny termín!

Trasa U2

Jedna z príhod, ktoré patria do môjho bytia v Prahe, je slávne sprievodcovanie, ktoré som tam počas istého pobytu vykonával. Kedysi dávno, keď ešte najslávnejšia írska skupina experimentovala s gramofónmi a mixpultami, vybrali sme sa do Prahy na ich koncert. Žiadne "na otočku", pekne si to tam týždeň užijeme. Tesne pred odchodom mi dohovárala kamarátova mama, aby som toho jej syna poriadne povodil po všetkých pamiatkach, mala to totiž byť jeho pražská premiéra.

Ako iste tušíte, výlet nedopadol podľa očakávaní. Aspoň nie podľa tých materinských. Prvý deň sme prebrouzdali všetky krčmy, ktoré som poznal ja. Na druhý deň všetky, na ktoré som dostal dobré referencie a aj zopár tých štvrtých cenových. Tretí deň sme dlho spali a zvyšok dňa strávili na Strahove, pozorujúc prípravy na veľkú show. Praha tu bude aj zajtra, ale tisíc kamiónov plaziacich sa na kopec len tak ľahko neuvidíme. Na štvrtý deň sme sa akosi nevymotali z bludného kruhu vďaka povestným strahovským diskotékam. Koncert na piaty deň bol príjemným osviežením, rovnako ako afterparty za ním a potom ešte dajaká párty, počas ktorej nás zastihlo ráno. Boli sme nejakí pokrčení, čo nie je práve najlepší predpoklad na sightseeing. A takto sme odolávali nástrahám starého mesta takmer až do úplného konca. Cestou na stanicu nám síce povolili nervy a spravili sme jedinú fotku Hradčian, ako sa však doma ukázalo, vyšla akási rozmazaná. Skrátka, naša cesta mala iný cieľ a mesto nám to dalo na známosť.

Kamarátovej mame, samozrejme, neunikol pomerne biedny stav, v akom sme sa vrátili domov. Zopár presne mierenými otázkami z nás vytiahla celý priebeh nášho slávneho výletu. Veľmi ma prekvapilo, že sa vôbec netvárila nadšene aj napriek tomu, že sme jej celkom úprimne tvrdili, že sa nám Praha aj tentoraz dokonale páčila.

Krásný ztráty

V Prahe sa nikdy nebudem cítiť ako cudzinec, aj keď na tom občas niektorí snaživí bratia pracujú. Prvýkrát som si pripadal v tomto meste nesvoj asi 5 rokov dozadu, keď nás vrátnička na Hlávkovej koleji zaradila dakam za Užhorod a odmietla s nami komunikovať inak ako lámanou nemčinou. Vtedy som mal chuť po nej hodiť celý frühstück. Postupne som si však na to zvykol a naučil sa zabávať na týchto náhlych stratách pamäte. A dokonca som v poslednom čase postúpil až do levelu, keď to pokladám za akýsi kolorit Prahy, niečo, čo celkom dobre vystihuje toto mierne kozmopolitné, mierne yuppie, mierne expandujúce a mierne stagnujúce mesto kdesi na prelome tisícročí.

Prechádzali sme sa jednou z tých krámkových uličiek, ktoré spájajú "this thing and that thing", ako zvyknú americkí turisti titulovať radnicu a most. Žiaden cieľ, ale keby sa nám do cesty postavila nejaká tretka nevídanej ceny so zľavou "len pre nás", možno by sme sa nechali nachytať. Zapadli sme teda do jedného (bez)nádejného obchodíka, ktorý ponúka neuveriteľné množstvo blbostičiek v miskách. Gigi len tak ponorila ruku do misky s bielymi prstienkami a pozrela sa na predavačku.

"To jsou mušle," predniesla pani. Pozreli sme sa na seba, pokrčili ramenami a poďakovali. Pani predavačka nás napriek zreteľnému "ďakujeme" zaradila dakam za Atlantik alebo aspoň za Plzeň, a predniesla pamätnú vetu: "Mušle. It's made of muscle!" Krása, no nekupte to!

IVAN MAJERČÁK, INZINE

obsah | publicistika