Jirko Malchárek: Slovenský poslanec, český rodák, svetový pretekár

Možno ste čítali, že sa stal testovacím pilotom v slávnej Formule 1. Možno ste ho počuli preteky F1 komenotvať na TV Markíza, tie prenosy sú bez jeho naozaj zasvätených poznámok už nemysliteľné. Možno ste čítali o jeho výsledkoch v iných kategóriách automobilových pretekov. Skoro určite ste ho zaznamenali ako veľmi aktívneho poslanca Národnej rady SR. Najprv Strany občianskeho porozumenia, dnes Aliancie nového občana. Možno viete, že je podpredsedom parlamentného výboru NR SR pre hospodárstvo, privatizáciu a podnikanie a členom ďalšieho, pre nezlučiteľnosť funkcií štátnych funkcionárov. Mohli ste postrehnúť, že je podpredsedom strany ANO pre neekonomické otázky. Prípadne ste sa s ním možno stretli ako s úspešným podnikateľom, ktorý sa stihol venovať širokému spektru aktivít v oblasti automobilizmu, čerpacích staníc, ale aj obchodovania so železom či predaja mobilných telefónov. Zdá sa to skoro neuveriteľné, ale toto všetko je o jedinom človeku - rodákovi z Jeseníka na severnej Morave, Jirkovi Malchárkovi (1966).

Už ako päťročný sa spolu s rodičmi a bratom ocitol na Slovensku. Jeho otca totiž priviedla práca do Bratislavy, kde bolo generálne riaditeľstvo vtedajšej veľkej československej spoločnosti Rudné bane a magnezitové závody. Postupne stúpal v jej hierarchii, až sa v osemdesiatych rokoch stal generálnym riaditeľom tejto výrobno-hospodárskej jednotky, ako to nazývala dobová terminológia.

Vzťahy na vlastnej koži

Spomienky na príchod do Bratislavy nie sú celkom bezproblémové. "Český jazyk tu nebol zvlášť dobre prijímaný," spomína Jirko Malchárek: "Spomínam si na veľmi nepríjemné chvíle na základnej, ba dokonca i na strednej škole, keď mi veľmi komplikovalo život, že som z Čiech. Dokonca i meno Jiří mi spôsobovalo problémy napríklad u učiteľov. Jazyk mi pritom problémy nerobil, veď čeština a slovenčina sú si navzájom veľmi blízke."

Jirko Malchárek je vôbec jazykovo zdatný - okrem samozrejmej znalosti češtiny uvádza v oficiálnom životopise aj obligátnu angličtinu a pomerne obvyklú nemčinu, ale tiež dosť nečakaný jazyk, a to poľský. Vysvetlenie nesúvisí s pôvodom z Jeseníka neďaleko poľských hraníc, ale s prvým manželstvom Jirka Malchárka. Do toho totiž vstúpil s poľskou študentkou, navštevujúcou vysokú školu v Bratislave. Tento zväzok sa pred niekoľkými mesiacmi skončil tragicky - autonehodou manželky. Jirko Malchárek dnes vychováva dvanásťročného syna Christiána z tohto manželstva spolu s priateľkou, novinárkou Máriou Knapíkovou.

Napriek tomu, že hneď prvý silnejší zážitok s česko-slovenskou reláciou nebol bezvýhradne pozitívny, Jirko Malchárek je dodnes silným zástancom takpovediac nadštandardných vzájomných vzťahov. "Tú hranicu beriem ako nevyhnutné zlo a v sebe som si ju nikdy nevybudoval, vnútorne ju nevnímam. Samozrejme mám mimoriadne blízko k českej kultúre a k českému humoru ešte bližšie." S Českou republikou ho v priebehu kariéry spájali i väzby v motošporte - pretekal aj za české tímy, samozrejme na českých okruhoch. V Česku má aj časť rodiny. Mamička sa zúčastňuje aj na stretnutiach Českého spolku na Slovensku. Paradoxne, dočkal sa aj zlej skúsenosti z druhej strany, keď ho niektorí českí kolegovia trochu závistivo očierňovali v tlači, keď sa stal testovacím pilotom v stajni F1 Minardi. Trochu by sa chcelo parafrázovať poláčkovské: Čechom na Slovensku, Slovákom v Česku, objektom závisti všade. "Neprisudzujem veciam väčší význam, než majú," hovorí veľmi vyrovnane a triezvo Jirko malchárek: "Som človek, ktorý žije súčasnosťou a najmä budúcnosťou. Ak by som to mal aplikovať na túto tému, pevne verím, že česko-slovenské vzťahy dostanú nový impulz spoločným vstupom do Európskej únie a veľmi by som si prial, aby si boli Česi a Slováci v tej únii ešte omnoho bližší, než iné štáty."

Osudová príťažlivosť

Dobre si spomína na trináste narodeniny - dostal totiž osudový darček: rodičia mu dali vyskúšať ich auto. O rok už bol v tíme Doda Studeniča ako mechanik. O čosi neskôr absolvoval ako najúspešnejší účastník pretekársku školu na okruhu v Moste a stal sa vo vtedajšom Československu najmladším okruhovým pretekárom. Je skoro zbytočné zdôrazňovať, že aj na Slovenskej vysokej škole technickej vyštudoval strojnícku fakultu so zameraním na motorové vozidlá. Prosto, kariéra chlapca, ktorý si od šiestej triedy písal do kolónky "budúce povolanie" slovné spojenie "automobilový pretekár".

Začínal na Škode 130. "Kľúčovým momentom sa však stala moja účasť v seriáli Ford Fiesta Cup. Na základe konkurzu sa tam dostali len traja ľudia z východnej Európy. Ostal som štyri roky, až do momentu môjho víťazstva v absolútnom poradí," spomína. Čoskoro prišli ešte silnejšie autá. "Štartoval som s BMW M3 s výkonom okolo 360 koní. O nejaký čas som sa dostal do mercedesu, s ktorým jazdil Michael Schumacher pred vstupom do Formuly 1. Išlo o športiak s výkonom asi 420 koní." Práve s týmto autom zvíťazil v rámci stredoeurópskej zóny majstrovstiev Európy na okruhoch.

Tento druh súťaží však Jirko Malchárek opustil. "Chýbal mi pocit, že môžem dosiahnuť ešte viac. Preto sme chceli získať angažmán, ktorý bol nejako spojený s F1-kou. Nakoniec to vyšlo a dostali sme sa do Porsche Super Cupu. V tom čase tam súťažili ľudia, ktorí sa neskôr presadili aj v F 1, napríklad Luciano Burti, Allan McNish. Nakoniec, aj Ralf Schumacher a Mika Häkkinen si vyskúšali tento seriál. V ňom už nebolo ľahké vyhrávať, ale považujem to za obrovskú skúsenosť. Po troch rokoch sme sa preorientovali na majstrovstvá sveta vo vytrvalostných pretekoch, kde som štartoval v jednej posádke s Tomášom Engem. Sezónu som dokončil v profesionálnom tíme Pirelli 4. miestom na majstrovstvách sveta." To ešte netušil, že mu tieto výkony otvoria dvere do vytúženej Formuly 1.

V tíme Minardi hľadali testovacieho pilota do monopostu Marka Webbera, ktorý je o hlavu vyšší oproti ostatným jazdcom. Vybraný človek teda musel spĺňať isté špecifické podmienky nielen súvisiace so stavbou tela. Z pretekárskych vozidiel série GT však obvykle nevedie cesta do Formuly 1. To je pravda. Preto bolo potrebné absolvovať jazdy vo Formule 3000 v prestížnom európskom tíme. Keďže výsledky boli dobré, pozvánka do sídla Minardi prišla.

Keď hovorí o Formule 1, vyžaruje z neho nadšenie. Kto si to chce vypočuť, môže si v nedeľu popoludní pustiť televíziu Markíza, kde komentuje preteky týchto monopostov. Fantastické je, že iba pred rokom na nich aj jazdil. "Formula 1 má spolu s jazdcom hmotnosť 650 kg a výkon od 800 do 850 koní. Na porovnanie váhy a výkonu - ako keby v Škode Octavia pracoval motor s výkonom 1 800 koní. To sa nedá opísať, asi to treba len zažiť. Ide o absolútne zrýchlenie a spomalenie. Nedokážem si predstaviť dynamiku, ktorá by bola za touto hranicou. Už testovanie vo formule 3000 bol veľký zážitok, a tá má polovičné dynamické parametre. F 1 sa však nedá porovnávať s ničím."

Mal šťastie, piloti vo Formule 1 musia obvykle priniesť do tímu sponzorské peniaze. "Za prácu v tíme sme nezaplatili ani korunu. Jednoducho sme reagovali na ponuku. Môžem povedať, že ani my sme za to nič nežiadali," hovorí Jirko Malchárek a tým "my" myslí seba a svojich najbližších spolupracovníkov. "Neviem si predstaviť pretekára, ktorému by nelichotila možnosť pracovať v tíme Formuly 1. Pre mňa to bola dostatočná odmena." Platil si ale cestovanie po celom svete. "Rádovo sa to pohybovalo okolo šiestich miliónov korún. Boli to, samozrejme, peniaze od sponzorov. Medzi tímom Minardi a nejakým subjektom, ktorý by súvisel so mnou, však neprešla ani koruna za celý rok. Mal som podobnú postavu ako ich pretekársky jazdec Mark Webber a bohaté skúsenosti, bolo to vzájomne výhodné pre obe strany." Ak by sa však chcel postaviť aj na štart pretekov, musel by mať pre tím pripravené najmenej štyri milióny dolárov, a to pri veľkosti slovenského reklamného trhu nie je reálne.

Zákruty tentoraz politické

Automobilový pretekár Jirko Malchárek dal v roku 1998 prednosť politike. Riadil Formulu 1, učil jazdiť slovenských kukláčov a v špeciálnom pretekárskom Porsche GT previezol na okruhu aj súčasného predsedu parlamentu i KDH Pavla Hrušovského či legislatívneho experta Petra Kresáka. Tí ho ale do politiky nezlákali. V roku 1998 vstúpil do SOP Rudolfa Schustera.

"Oslovil ma on a Pavol Rusko. Či by som im nepomohol svojím menom získať niekoľko percent navyše. A nech to vyznie akokoľvek, aj ja sám som chcel prispieť k zmene vlády na Slovensku." Koniec-koncov, nebolo to úplné nóvum, Jirko Malchárek privoňal k politike tak trochu už v rokoch 1989-1992, keď pôsobil ako splnomocnenec slovenskej vlády pre automobilový priemysel.

No a k Pavlovi Ruskovi mal napokon blízko aj vďaka už spomínanej spolupráci s Markízou. Zostal pri ňom aj potom, keď tento exriaditeľ Markízy vstúpil do politiky otvorene, ako predseda liberálnej strany ANO: "Bol som sklamaný z tých štyroch rokov. Chvíľu mi trvalo zvyknúť si v politike na praktiky, ktoré sú aj dnes prítomné. Že iné vám povie človek do očí, iné povie za vaším chrbtom, iné hovorí v sále a iné novinárom na chodbe."

Treba povedať, že Jirko Malchárek patrí naozaj medzi najaktívnejších poslancov. "Vlastnou iniciatívou som zmenil asi päťdesiat-šesťdesiat zákonov. Kým presadzujem zmeny zákonov a pravidiel hry, platných v spoločnosti, tak ma to baví, mám podobné pocity ako pri športe," uzatvára muž, ktorý ani v politických vodách nezaprie srdce pretekára. A ešte dodáva: "Ak by ma to prestalo baviť, ak by to prestalo mať zmysel, naozaj nemusím byť v politike navždy." A športové stávkové kancelárie môžu už dnes prijímať tipy, za ktorým volantom by sa v takom prípade Jirko Malchárek objavil, nech už by to bol volant skutočný, alebo pomyselný...

VLADIMÍR SKALSKÝ

obsah | osobnosti