Roman Luknár: Už nehrám len emigrantov z východnej Európy

Dlho vás presviedčali, aby ste prijali úlohu v novom slovensko-americkom filme Pokrvné vzťahy debutujúceho režiséra Olega Harenčára?

Veľmi sa mi páčil scenár Ondreja Šulaja, pretože obsahuje pekný ľudský príbeh. Ale najdôležitejším impulzom bola skutočnosť, že som strašne túžil zase robiť niečo na Slovensku. Od Šulíkovej Záhrady som žiadnu ponuku na slovenský film nedostal. Skôr naopak, pomohla mi presadiť sa v Španielsku a trebárs aj v Maďarsku, kde som hral vo filme Jadvigin vankúšik. Nakrúcanie na Slovensku som potreboval aj kvôli tomu, že som sa tu narodil, vyštudoval, mám tu rodičov aj strašne veľa kamarátov. Odchodom za svojou láskou Lolou do Španielska som tu dvere za sebou nezatvoril.

Lietate momentálne medzi Bratislavou a Španielskom kvôli Confortésovmu Maratónu, v ktorom ste ako poslucháč VŠMU zažiarili spolu s Adym Hajdu a Igorom Krempaským. Kde ste natrafili na svojho nového javiskového partnera a režiséra Toniho Cantóa?

Nakrúcali sme film Čistý zásah, pri tom sme dva mesiace strávili spoločne na Kanárskych ostrovoch. A keďže v Španielsku chcú všetci robiť divadlo, rozprával som mu o našom Maratóne. Strašne sa mu zapáčila myšlienka, že by sme mohli pripraviť komorné predstavenie, z ktorého by sa dalo aj vyžiť. Tam totiž neexistuje štátom dotované divadlo. Budovy patria mestám, o ich prevádzku sa starajú traja - štyria ľudia. Programový nákupca má balík peňazí, za ktoré nakupuje predstavenia od súkromných divadelných spoločností. Tie dostanú dohodnutú sumu bez ohľadu na to, či je hľadisko vypredané, alebo poloprázdne. Už pol roka pred tým, ako sme vôbec začali skúšať, bolo asi 80 našich predstavení v rôznych mestách vypredaných, čo bol pozitívny signál, že prichádzame na trh s produktom, o ktorý je záujem. Kvôli Maratónu som musel odmietnuť ponuky na niekoľko filmov, keďže nešlo o malé postavy a režiséri ma chceli mať stále k dispozícii.

Pod Maratón ste sa tentoraz podpísali aj ako dramaturg...

Pustil som sa do písania v čase, keď som sa rozhodol na čas vypadnúť z vlaku ponúk a oddýchnuť si. Aj zo zdravotných dôvodov som sa musel zastaviť a pri dramaturgovaní Confortésovho textu išlo o celkom plodné oddychovanie. Francúzsky dramatik napísal svoju hru v sedemdesiatych rokoch v čase rozdeleného sveta, takže dnes už výklad plný narážok a poetických momentov, aký sme robili na škole, nie je aktuálny. Z Maratónu sme preto spravili muzikálovú klauniádu, v ktorej osemdesiat minút bez prestávky beháme, tancujeme a naživo spievame deväť pesničiek. Pri každom predstavení vypotím dve až tri kilá. Muziku, ktorá je dosť moderná - house, funky, rap - sme nahrávali v štúdiu na Floride, kde nás to vyšlo lacnejšie ako v Európe. Museli sme si, samozrejme, na náš projekt vziať pôžičku. Premiéra bola 31. januára v Bilbau. Odvtedy - ako býva v Španielsku zvykom - cestujeme víkend čo víkend s predstavením po dedinách a mestách - už sme hrali aj v Barcelone, Cordóbe, Seville, Valencii...

A čo hlavné mesto, v ktorom žijete s manželkou a dvoma synmi?

V Madride sa predstavíme 24. februára - do hlavného mesta sa totiž nikto neodváži prísť bez toho, aby predtým absolvoval z turné po celej krajine a mohol sa pochváliť dobrými kritikami. Tam je navyše aj súbor zainteresovaný na zisku, pretože s majiteľom divadla si delí tržbu napoly. Ako dlho budeme v Madride hrať, to závisí od publika. Niektoré predstavenie nevydrží ani dva týždne, iné sa hrá aj pár mesiacov alebo aj rok.

Aj na Slovensku zbierate informácie o zaujímavých divadelných textoch. Uvažujete už o novom projekte?

Španieli majú radi klasiku, Shakespeara a Čechova stále dokola. Potom komerčné predstavenia, rozosmievajúce kopancami do zadku a nadávkami. A muzikály, ktoré letia na celom svete. Keďže sa musím na to pozerať ako obchodník, uvažujeme o Hamletovi, ale chceme ho robiť po novom. Aby to však bolo aj ekonomicky zaujímavé, každý bude musieť hrať viac postáv, pretože čím menej ľudí, tým viac peňazí každý zarobí. Keď s klasikou finančne uspejeme, budeme si môcť znovu urobiť predstavenie, aké sa nám páči a ktoré si asi sami aj napíšeme. Máme myšlienku o kozmonautoch - turistoch, ktorí majú 20 miliónov na vyvezenie do vesmíru. Ale keď zostanú hore plávať, tak im už peniaze nepomôžu. Zase by to malo byť veselé a s pesničkami, aby to pobavilo ľudí.

Máte na svojom španielskom konte desať filmových a množstvo seriálových postáv. Už sa vám podarilo zbaviť úloh emigrantov?

Nemôžem povedať áno ani nie. Už som hral aj Španielov, nemám problém s fyziognómiou ani so španielčinou. Problém je v inom - tam síce stále rozprávajú o multikultúrnej Európe, ale nie sú schopní asimilovať množstvo emigrantov, ktorí prichádzajú z Poľska, Rumunska, ale aj Afriky. Necítim sa ako emigrant - volám sa Roman Luknár, profesiou som herec a keď chcú vedieť viac, poviem, že pochádzam zo Slovenska. Podvedome však majú komplex z vysvetľovania, prečo je v titulkoch meno, neznejúce španielsky. Tak mi vložia do textu nenápadnú vetu ako - včera som telefonoval do Prahy a podobne.

Načo máte agentku, keď s ňou nie ste spokojný?

Mohol by som povedať, že ju nepotrebujem, pretože často mi volajú režiséri či producenti priamo domov a ja ich vždy musím poslať za ňou. Platím jej 15 percent z honorárov napriek tomu, že nečíta scenáre a netriedi poradie dôležitosti. Ja sa však nerád dohadujem o peniazoch, mnohí režiséri a producenti sa totiž nevedia správať k hercom slušne. Často urážajú - keď ti nedám robotu, nebudeš mať čo jesť - alebo nezaplatia toľko, koľko sľúbili... Takto sa za mňa dohaduje moja agentka, ale len pokiaľ ide o filmové či televízne úlohy v Španielsku. Navyše v španielskom filmovom priemysle je strašne veľa práce a agenti majú najviac informácií.

Vaša manželka je tiež herečka. Zavesila svoju profesiu na klinec?

Áno, pred jeden a pol rokom. Aj keď nie navždy, rada by sa po nejakom čase zasa vrátila k tomu, čo vyštudovala, teda na javisko. Ale bola s našimi dvoma synmi dosť dlho doma, na španielske pomery celkom netradične. Tam je totiž materská dovolenka len tri mesiace a dá sa predĺžiť o ďalšie tri, ktoré si vyberie muž. V Madride je divadelný trh presýtený hercami a keď niekto na čas vypadne, rýchlo naňho zabudnú.