Odišla futbalová legenda Ladislav Kubala

Ladislav Kubala mal práve dvadsať, keď vstúpil prvý raz do šatne československého mužstva. "Mladý, poď sem, posaď sa vedľa mňa a nič sa neboj," kývol na vyplašeného mladíka kapitán tímu Josef Bican. "Ja dám dnes dva góly a ty dáš tiež dva," doplnil nedostihnuteľný strelec.

A tak sa aj stalo. Bican dvakrát prekonal brankára Janika, dva premiérové góly v reprezentačnom drese si pripísal aj Kubala.

Všetko je to pravda. Akurát dnes už nie je isté, či Bican naozaj presne predpovedal pred zápasom s Poľskom svoje i Kubalove góly. Možno je to iba legenda, ktorá sa k tejto historke nabalila za 65 rokov...

Kubala na Bicana nezabudol

"Nič to nemení na skutočnosti, že veľký Bican skvele prijal v tíme Kubalu a vždy kamarátsky a veľkorysý Laci na to nikdy nezabudol. Bol som pritom, keď na túto situáciu obaja velikáni svetového futbalu spomínali. Kubala v roku 1982 pozval Bicana do mestečka Calella vedľa Barcelony, kde spoluvlastnil hotel a hostil ho tuším takmer celé leto. Často sme všetci traja trávili voľný čas, hrali tenis," spomína Ján Mitošinka.

Mitošinka zostal jedným z mála Slovákov, ktorý môže tvrdiť, že Kubala bol jeho dobrým priateľom. Zblížili sa v čase, keď Mitošinka trénoval hokejistov Barcelony a Kubala bol v slávnom katalánskom klube trénerom futbalistov. "Kubalu som poznal najprv ako divák, keď hrával dve sezóny za ŠK Bratislava," spomína Mitošinka. "Od roku 1977 som bol trénerom hokejistov Španielska a v mužstve som mal Kubalovho najmilšieho a najmladšieho syna Carlosa. Raz zazvonil telefón a na druhom konci bol Laci. Vedel, že som prišiel zo Slovenska a zo Slovana, ku ktorému mal vždy pekný vzťah. Viedol vtedy španielske reprezentačné mužstvo - ako je známe, sedel na jeho lavičke nepretržite jedenásť rokov. Zaujímal ho Carlos, chcel vedieť všetko: ako sa mu darí, ako sa správa, čo si myslím o jeho hokejovom raste. Keď sme sa stretli v FC Barcelona, s obľubou žartoval, že dvaja Slováci ovládli dva najpopulárnejšie športy v najväčšom klube sveta. Samozrejme, bola to iba čiastočná pravda, tam hokej nemal veľkú váhu."

Stretávali sa často. Mitošinka chodil na futbalové tréningy, Kubala na hokejové, vymieňali si skúsenosti. Najčastejšie v malej krčmičke, takmer v centre mesta, hneď vedľa obchodíka, ktorý patril Tine, Laciho priateľke. "Musím priznať, že sme v nej niečo vypili," pokračuje Mitošinka. "Prekvapilo ma, že Laci poznal niektoré slovenské pesničky a keď sme spolu zatiahli, Španieli iba otvárali ústa. Bol bohatý človek, veľké peniaze zarobil najmä v čase svojho pôsobenia v Saudskej Arábii, no mal problémy tam vydržať. Chýbali mu priatelia, iný spôsob života, stalo sa, že si odskočil na otočku domov zabaviť sa."

V dresoch troch krajín

Kubalova popularita bola nekonečná. "Málokto asi vie, že slávny štadión na Nou Campe postavili vlastne kvôli Kubalovi," vysvetľuje Mitošinka. "Na Kubalu chodilo v Barcelone toľko divákov, že starý štadión nestačil. Kubala patril najmä ku skvelým technikom, ešte aj po šesťdesiatke úžasne ovládal loptu. Bol pojmom, všade mal otvorené dvere a musím priznať, že som to neskôr ako jeho priateľ aj využíval, najmä pred a v období OH 1992 v Barcelone, kde som pôsobil ako olympijský atašé. Vybavil som všetko. Keď barcelonský klub oslavoval storočnicu, vyhlásili ho za najlepšieho hráča histórie. Niet k tomu čo dodať..."

O Kubalu sa bili tri krajiny. Tento hráč bol unikátny aj tým, že si obliekol reprezentačný dres Československa (6), Maďarska (3) a Španielska (19). Čím sa cítil najviac?

"V Španielsku žil najdlhšie, takmer polstoročie," pripomína Mitošinka. "Pravda, k Československu a Slovensku mal tiež vždy blízko, aj preto, že dedo i otec boli Slováci. Po slovensky však už nehovoril najlepšie." Mitošinka sa naposledy stretol osobne s Kubalom v roku 1993, keď sa zúčastnil na oneskorených oslavách jeho 65. narodenín. Na Kubalovu počesť sa konala na štadióne veľká šou. "Vedľa mňa sedel na tribúne legendárny Alfredo di Stefano a možno aj trošku žiarlil. Tomuto Kubalovmu priateľovi, pokiaľ viem, Real Madrid nikdy takú slávu nepripravil."

Ján Mitošinka bol jediný slovenský gratulant. "Keď ma uvidel, potešil sa. Dobre, že si tu, povedal. A zopakoval mi slová, ktoré som od neho už predtým počul. Môj dedo mi často vravel: Laci, nikdy nezabudni, ty si Slovák!"