Anton Korgo: Slovák vlastní plantáže a fabriky v Brazílii

Československo som neopustil dobrovoľne. Ako vysokoškolský študent som bol v pohnutom roku 1968 v Maďarsku a už ma nepustili nazad do republiky. Z jedného dňa na druhý sa zavreli hranice. V tej chvíli som si povedal, že keď ma moja vlasť nechce, skúsim žiť inde a odišiel som do Viedne. Hneď po príchode som sa postavil na most cez Dunaj a všetko, čo som mal pri sebe, putovalo do vody. Ešte aj sovietske hodinky značky Pobeda skončili rozšliapané v rieke. Keď som sa toho zbavil, už nebolo čo stratiť. Potom som z Rakúska odcestoval do Švajčiarska a tam som v roku 1973 dokončil štúdium.

Bolo ťažké uchytiť sa v cudzine?

Hľadal som si prácu a na sto ponúk, ktoré som poslal, nikto nereagoval. Skúšal som to ďalej, až konečne jedného dňa ma pozvali na pohovor do istej firmy, ktorá sa zaoberala spracovaním tropického ovocia a obchodovaním s tropickými výrobkami. To bolo moje šťastie. Doma som totiž skončil Strednú vinohradnícku a ovocinársku školu v Modre, v Brne som chodil na vysokú poľnohospodársku a vo Švajčiarsku som študoval prírodné vedy, najmä biológiu, botaniku a biochémiu. Spoločnosť vlastnila plantáže a továrne napríklad v Keni, Južnej Afrike, Angole. Na začiatok ma poslali na tri mesiace na "tropický výcvik" do Kene. Odjakživa ma lákalo cestovanie a poznávanie ďalekých krajín, takže som sa potešil.

Znášali ste trópy?

Bolo to moje prvé stretnutie nielen s tropickou prírodou, ale aj s odlišnou kultúrou. Cudzinec má spočiatku rôzne problémy, najmä so stravou. Sám sa musí naučiť, ako prežiť v drsnej klíme, keď teploty cez deň dosahujú 35 stupňov v tieni a v noci neklesnú pod 28 stupňov. V takýchto podmienkach sa organizmus správa úplne inak. V noci nemôžete spať, ani otvoriť okno. Do izby by vám naliezli komáre a ďalší hmyz. Navyše, v trópoch je úplne iná vlhkosť vzduchu, na čo Európan tiež nie je zvyknutý. Dostal som dobrú školu...

Kam ste šli potom?

Po návrate z Kene ma firma vyslala do Angoly. V apríli 1974 však došlo v krajine k "červenej" revolúcii, takže som sa vrátil do Švajčiarska. Neskôr ma presunuli do Brazílie. Práve vtedy sa nám narodila dcéra, preto som odcestoval sám, preveriť, ako to tam vyzerá. Koncom roka 1975 sme so ženou a dcérkou odišli do Južnej Ameriky definitívne. Po dvoch rokoch mi vypršal kontrakt a švajčiarsky zamestnávateľ mi oznámil, že už pre mňa nemá nijakú prácu. Behali mi po tele zimomriavky zo strachu, čo bude zajtra. Zároveň mi to dodalo silu a považoval som to za výzvu.

V Brazílii som dostal pracovné povolenie, založil si firmu a s manželkou sme sa začali prebíjať na vlastnú päsť. Vďaka svojim znalostiam som robil poradcu iným spoločnostiam. Tie síce ponúkali zaujímavé produkty, najmä tropické ovocie, šťavy a koncentráty, ale nedokázali ich dostať na európsky trh. V Európe bol o tieto výrobky záujem, no nikto nevedel, ako sa k nim dostať. Stal som sa akousi spojkou medzi brazílskou výrobou a európskymi konzumentmi. Šlo o zhodu priaznivých okolností, bol som v pravý čas na správnom mieste, ale základom úspechu je vedieť, v čom sa angažovať.

Postupne som získal plantáže a dnes mám aj tri továrne na výrobu ovocných štiav a mrazených koncentrátov. Prvú asi 150 km od Recife, mesta na severovýchode krajiny, kde bývame. Druhá leží asi o 800 km južnejšie, na tamojšie pomery kúsok, ďalšia je vzdialená približne 2 500 km.

Takže dnes vlastníte plantáže... Čo všetko pestujete?

Hlavne tropické ovocie. Pomaranče, zelené citróny - limetky, ananás, maracuju, mango, guajavu. Za jeden z najdôležitejších produktov však považujem ovocie acerolu, ktorú som koncom 70. rokov domestikoval. Dnes je to v zahraničí veľký hit. Ide totiž nielen o potravinu, ale aj o prírodné liečivo s vysokým obsahom vitamínu C. Viete, v prírode, hlavne v rastlinnej ríši, existuje množstvo látok, ktoré sú bojovníkmi proti voľným radikálom, vírusom a chorobám. My ich však vôbec nevyužívame. Pritom ochranné látky sa nekončia vitamínmi A, C a E. Ak nedáme telu všetko, čo potrebuje, organizmus ľahko podlieha chorobám. O niekoľko desaťročí ľudia možno budú žiť dlhšie. Podmienkou je však správna, pestrá a vyvážená strava. A týka sa to aj ovocia a zeleniny, ktoré treba kombinovať. Niektoré národy - vrátane Brazílčanov - to vedia a podľa toho sa správajú. Napríklad kokos a rôzne morské "potvorky" obsahujú selén. Kto ho má v jedle dostatok, je usmievavý a šťastný.

Čo vás na Brazílii priťahuje?

Pravidelne chodievam aj do Švajčiarska, kde je možno väčšia istota a pokojnejší život. Lenže, pripadá mi to tam trocha sterilné. Po troch týždňoch vo Švajčiarsku ma to ťahá späť do Brazílie. Láka ma tamojšie podnebie, bývame totiž pri mori a popred náš dom sa ťahá 10-kilometrová pláž. Úžasný je obrovský výber čerstvých potravín a ich úprava, množstvo ovocia a zeleniny, morské ryby.

A ľudia?

Na Brazílčanoch ma fascinuje ich nadšenie a radosť. Vedia žiť pre konkrétnu chvíľu. Netrápia sa nad zajtrajškom, nad tým, či budú mať čo jesť. Keď sa ráno zobudia, povedia si: dnes je krásne, treba si to vychutnať. Pritom niektorí toho nemajú veľa, žijú v chudobných pomeroch. Naozaj je radosť stretávať takýchto ľudí. Najviac ma prekvapuje, ako dokážu o niečo bojovať a nevzdávať sa. Keď vidia úspešného človeka, idú za ním, chcú s ním spolupracovať. Nespomínam si, že by nám dali najavo závisť. Naopak, sú veľmi taktní a oveľa ľudskejší, než sme zvyknutí z Európy. Každý rozhovor sa musí skončiť v dobrom. Zabudnú na hádku, chybu či nedorozumenie, veď zajtra bude nový deň. Každému dajú znova šancu. Bežný život je tam oveľa krajší, spríjemňujú ho rôzne slávnosti a povestný karneval.

Ktoré sviatky oslavujú najviac?

V Recife máme hlavný "Svätojánsky" sviatok koncom júna, keď je už chladnejšie, v čase od svätého Antonia do svätého Petra. Oslavy trvajú dva týždne. Samozrejme, pripomíname si aj Vianoce a Nový rok, ale na severovýchode sú najväčšími sviatkami tie tradičné a karneval. No a tá hlavná slávnosť býva raz za štyri roky - majstrovstvá sveta vo futbale. Tie sleduje každý. Krajina sa okamžite zmení na 170 miliónov trénerov a poradcov. Akurát hráčov ostáva jedenásť. Skrátka, Brazílčania sú národom žijúcim pre šport. Aj v chudobnejších podmienkach si vedia urobiť futbalové ihrisko. Vždy večer, keď ustúpi voda, na pláži vyrastú bránky a ľudia hrajú futbal do noci. Recife má takmer 3 milióny obyvateľov a v nedeľu ich chodieva na pláž pred naše okná aj stotisíc. Telocvične sú stále plné. Životný štýl Brazílčanov ma určite ovplyvnil. Mimochodom, nedávno u nás boli slovenskí chodeckí reprezentanti. Tri týždne bývali na našej farme. Zaujímalo ma, ako pôsobia naše produkty na ich zdravie a výkonnosť. Ale pred príchodom museli z jedálneho lístka na nejaký čas vypustiť kolu aj hamburgery...

Aké negatívne stránky má táto krajina?

Trochu komplikované zákony, najmä čo sa týka daní a podnikania. Na druhej strane - ani v niektorých európskych štátoch to nie je o nič lepšie. Neviem, čo by dnes bolo so mnou a s rodinou, keby sme neodišli do Brazílie. Možno by som sedel v kancelárii niektorého poľnohospodárskeho družstva...

V súvislosti s Brazíliou sa hovorí o pomerne vysokej kriminalite...

Asi aj vďaka podnebiu sú tam "voľnejšie mravy", napríklad deti nemusia byť večer doma tak zavčasu, ako je zvykom na Slovensku. V minulosti držal kriminalitu v istých hraniciach vojenský režim. S príchodom demokracie sa situácia zhoršila hlavne v noci vo väčších mestách. V poslednom čase stúplo tiež obchodovanie s drogami. Napríklad Sao Paolo má čistý denný prírastok tisíc šesťsto obyvateľov. Nie je to preto, že by sa tam rodilo toľko detí. Do mesta prichádzajú ľudia z vidieka a spočiatku spávajú pod mostom, neskôr v malých plechových búdach. Tieto štvrte znamenajú pre obchodníkov s drogami výborný "biznis". Keď to však porovnám, v Paríži je to oveľa horšie a v New Yorku takmer na nevydržanie. Viete, kde ma v minulosti okradli? V Amsterdame na letisku, v Lyone za bieleho dňa pred domom jedného priemyselníka a po otvorení hraníc, keď sme cestovali na Východ, nám dvakrát vykradli dom vo Švajčiarsku.

Nie ste komunistom vďačný, že vás nepustili domov?

Viete, emigrácia vôbec nie je ľahká vec. A hoci si mnohí ľudia myslia, že trpeli, lebo ostali doma, moja dcéra nevedela, čo to je stará mama, strýko, sesternica, čo znamená mať blízku rodinu a aj slovenčinu považuje za našu súkromnú reč. Lenže všetko je do istej miery osud a možno intuícia. Ako dieťa som sa v škole učil po španielsky - neviem prečo. Neskôr po anglicky, po nemecky. Keď som odchádzal do Budapešti, vzal som si so sebou všetky moje skromné úspory. Ako keby som cítil, že sa už viac nevrátim. Vizitka

Anton Korgo má 56 rokov. Od roku 1975 žije v Brazílii. Je ženatý a má jednu dcéru. Jeho manželka - spolužiačka zo strednej školy v Modre - pochádza z Banskej Bystrice. Pomáha mu pri vedení firmy.