Eliška Hašková-Coolidgeová: Asistentka prezidentov USA

"Do Bieleho domu som nastúpila v auguste 1963. Tri mesiace pred atentátom na Johna Fitzgeralda Kennedyho," hovorí Eliška Hašková-Coolidgeová. Amerika vtedy stratila 35. prezidenta, dvadsaťtriročná Češka svojho prvého šéfa. Na najznámejšej adrese sveta, Pennsylvania Avenue 1600, pracovala takmer tridsať rokov ako zvláštna asistentka piatich amerických prezidentov. "V ten deň 22. novembra 1963 sme boli s kolegyňou na obede, keď sa z rádia ozvala šokujúca správa: V Dallase neznámy atentátnik zastrelil prezidenta. Utekali sme do Bieleho domu. Všade už boli prísne kontroly, takmer nás nepustili do kancelárie," rozpráva elegantná emigrantka, ktorá v roku 1998 natrvalo vymenila USA za Kundratice na Šumave.

Útek cez zelenú hranicu: "Americká vláda požiadala otca, aby vypracoval projekt na rozšírenie obchodných vzťahov medzi Amerikou a Československou republikou. V januári 1945 odišiel do USA. Vrátiť sa mal 5. marca." Nestihol. Zastavil ho 25. február, komunistický prevrat v Československu. Ubehol rok a osemročná Eliška s trojročným bratom a mamou prekročili zelené hranice cez šumavské kopce. "S jediným batohom," spomína. Na nejaký čas sa uchýlili vo Francúzsku. "Ostala som v internátnej škole a mama s budúcim manželom a bratom odišli do Londýna. Mala som deväť, keď si ma zobral otec do Ameriky. Zarábal si pokútnymi prácami, aby som mohla navštevovať súkromnú školu mníšok." Neskôr prestížnu Georgetownskú univerzitu. Vyštudovala pre ženu nezvyčajný odbor - diplomaciu, v ruke držala diplom, perfektne hovorila piatimi jazykmi a mala dvadsaťdva rokov, keď sa začala uchádzať o miesto v Bielom dome. Vybrali si ju. "Podmienky pre nových zamestnancov boli vždy prísne," hovorí. "Do Bieleho domu ste potrebovali odporúčanie. Musel sa za vás ktosi zaručiť. Politicky som sa našťastie nemusela angažovať. Dnes je to podmienka." Zamestnali ju v kancelárii pre styk s verejnosťou. "Okresávala som myšlienky piatich prezidentov," smeje sa. Upravovala slová najsilnejších mužov Ameriky. V ich mene odpovedala na otázky novinárov. Nebolo ťažké prispôsobiť sa písomnému prejavu a slovným hračkám každého z nich? Hneď jej prvý šéf J. F. Kennedy, príťažlivý muž a strhujúci rečník, bol aj dobrým publicistom. Za knihu Profily odvahy získal Pulitzerovu cenu. Potreboval jeho text veľa zásahov? "Nooó, viete," usmeje sa a najradšej by viac nedodala. Lojálnosť je pre ňu ešte aj dnes jedenástym prikázaním. Naveľa predsa len naznačí: "Hovorené slovo nie je to isté ako písané." Kennedyho rečnícky šarm vraj zatienil štylistické trhliny, ktoré boli na papieri neprehliadnuteľné.

Spôsoby zo Šumavy: Prvú svoju kanceláriu v Bielom dome - v malom štáte s celým regimentom kuchárov, upratovačiek, administratívnych pracovníkov, konzultantov, poradcov, ale aj naťahovačov hodín - mala vedľa Jacquelin Kennedyovej. Nepoznali sa dlho, preto nemohla mať k nej iný ako pracovný vzťah. "Bola som ešte mladá, skôr som sa kamarátila s deťmi prezidentov. S dcérou Lyndona Bainesa Johnsona sa dodnes stretávame," vysvetľuje. Po nástupe do Bieleho domu vymenila známych, prispôsobila sa náročnejšiemu životnému štýlu, spoločenskému životu elity. "Nebyť mojej českej babičky, nikdy by som nezískala spôsoby, ktoré ma do Bieleho domu vlastne dostali a zaradili do vyššej spoločnosti," hovorí. Otec mi vždy prízvukoval - Musíš byť desaťkrát lepšia ako ostatní, lebo si emigrantka. Mala som šťastie, babička sa ešte za prvej republiky pohybovala vo vyšších kruhoch. Naučila ma, ako držať vidličku, ako na úrovni komunikovať a najmä - ako sa nestratiť v spoločnosti elity s tými najprísnejšími pravidlami." Jej dedo bol ekonomickým poradcom prezidenta Masaryka, majiteľom a riaditeľom banky a prezidentom československej burzy. Otec skvelým finančníkom a rodeným diplomatom. "Mohol sedieť pri jednom stole so šľachticom i robotníkom a všetci traja by sa cítili príjemne," zopakuje slová, ktoré odzneli na jeho pohrebe.

Dementovanie afér? Aj to je práca: Pôvodné prezidentské sídlo dal v roku 1792 postaviť hneď prvý prezident USA George Washington. Kolaudácie sa však nedožil. Otroci, ktorí na stavbe pracovali, dostávali pol kila mäsa a kukuričný chlieb. Za odmenu mohli hýriť vo verejnom dome. Prezidentovej rodine sa od Rooseveltovho pôsobenia podávalo sedem chodov jedál. Nečudo, že istú hlavu Spojených štátov, s hmotnosťou riadne vyše metráka, museli vysekávať z vane a vzápätí mu vyrobili novú na mieru. O takýchto šteklivých každodennostiach však Eliška Hašková mlčí, nanajvýš sa šibalsky pousmeje. Nepoprie, že v parku patriacemu k Bielemu domu niekdajší herec a športový komentátor Ronald Reagan pravidelne kŕmil veveričky. A už naozaj s výčitkou pošepne, že Nixon mal rád tvaroh s kečupom. O prezidentoch ako mužoch nahlas nehovorí. Nekritizuje, nehodnotí a svojich piatich nadriadených zásadne neporovnáva. "Pod touto strechou vládnu len poctiví a múdri muži" - myšlienku vyrytú do mramora nad jedným z kozubov rezidencie tri desaťročia posúvala verejnosti. Možno preto z nej druhý šéf Lyndon Johnson urobil šéfku kancelárie pre styk s verejnosťou. "Bolo mojou povinnosťou vytvoriť dokonalý imidž prvých mužov," odpovedá na otázku, či aj jej zásluhou sa celá Amerika nepozerala na prezidentov ako na mravných a dokonalých vodcov, hoci to boli len muži z mäsa a kostí. "Ale to bola predsa moja práca," prikývne. O to ťažšie sa jej aj po rokoch rozpráva o najväčších aférach, ktoré musela komentovať z dvier bielej rezidencie. Od roku 1963 do konca 80. rokov zažila atentát na Kennedyho, rok 1968 v Európe, čilské prevraty, koniec vietnamskej vojny, pád Berlínskeho múru, volebné kampane, výmenu piatich prezidentov, no najmä kritické chvíle ich afér. Najväčšia? 17. júl 1972. V hoteli Watergate sa pripravovalo sedem mužov v tmavých oblekoch vybieliť tajné archívy amerických demokratov. Medzi nimi ľudia z Nixonovho volebného štábu. Prichytení s odpočúvacími a informačnými zariadeniami priamo pri čine. Dôkazy o politickom sprisahaní prinútili prezidenta Richarda Nixona po prvý raz v americkej histórii rezignovať. Takmer štyridsať jeho najbližších spolupracovníkov odsúdili pre sprisahanie a daňové podvody. Na jeho miesto nastúpil o mesiac neskôr Gerald Ford. Biely dom dlho o afére mlčal. A bol to práve tlačový odbor s Češkou Eliškou Haškovou na čele, ktorý mal čo vysvetľovať. Takmer po tridsiatich rokoch vychádza z jej úst rovnako "decentná" reakcia: "Nixon bude vždy hodnotený ako prezident, ktorý urobil veľmi veľa v oblasti zahraničnej politiky. V tom bol jeden z najsilnejších amerických prezidentov. Aféra Watergate priniesla jedno: Mnohé výhody, ktoré mali pracovníci Bieleho domu, sa pozastavili, keďže boli zneužité. Už to nikdy nebolo ako predtým. Prístup prezidenta Nixona k najbližším pracovníkom bol vždy otvorený. Po Watergate sa všetko uzavrelo a sprísnilo."

Hovorila pravdu do očí: "Čo ma v Bielom dome tak dlho udržalo?" Zamyslí sa bývalá riaditeľka odboru pre styk s verejnosťou, 62-ročná Eliška Hašková. "Otvorenosť," dodá po chvíli. "Vždy som hovorila, čo si myslím. Nie na verejnosti, ale z očí do očí. Málokto to dokázal. Ibaže prezident, ktorý istým spôsobom žije v izolácii, potrebuje názorovú otvorenosť. Nielen suitu diplomatov, ktorí mu pritakávajú, hoci nesúhlasia. Keď vás ktosi požiada, aby ste preňho pracovali, nech je to aj najvyššia autorita USA, musíte vedieť zaujať stanovisko. Povedať výhrady, nebáť sa, že bude vami opovrhovať, lebo nemáte jeho názor. Prikyvovaním prezidenta iba izolujete. A aj to som zažila. Je to tá najväčšia diera, do ktorej môže spadnúť. V Bielom dome bol v mojich rokoch káder pracovníkov oddaných nielen osobe prezidenta, ale predovšetkým jeho úradu. Samozrejme, každý sa môže sklamať alebo nesúhlasiť, ale v zásade nemôžete pracovať pre niekoho, ku komu nie ste lojálny." Stále hovorí iba o práci, súkromie ostáva bokom.

Vydala sa v tridsiatich piatich rokoch. Mimochodom, za vzdialeného príbuzného prvej dámy Grace Coolidgeovej, ktorá podporovala umenie a v Bielom dome organizovala významné večere. "Aj na Ameriku to bolo dosť neskoro," priznáva. "Ale moja práca si vyžadovala celého človeka. V Bielom dome sa pracovalo aj cez víkendy. Dlhé roky som nemala žiadne súkromie."

Zbohom, Amerika: S dosluhujúcim prezidentom vždy odchádzala široká suita najbližších spolupracovníkov, Eliška Hašková ostávala. "Možno preto, že som vedela, ako môžu médiá skresliť nepresne formulované alebo príliš odvážne informácie." Neriskovala, len občas pripomenula: Tak sa to robilo za Kennedyho, tak za Johnsona, Nixona, Forda, a takto za Reagana. "Mala som prekrásnu kariéru," hodnotí. Možno preto jej chvíľku trvá, kým si spomenie na najemotívnejší zážitok z Bieleho domu. "Ohľaduplnosť Lyndona Johnsona, keď ma pozval na konzultačné stretnutie s veľvyslancom zastupujúcim Ameriku v Českej republike. Aj Nixon vedel, kde je môj domov. Chcel ma zobrať na návštevu do Českej republiky, ale nedali mi víza. Alebo keď prezident Johnson prišiel do Bieleho domu na návštevu, jeho nástupca ma pozval na recepciu. Stáli sme viacerí v skupinke, keď ku mne spoločne pristúpili: Elišku určite poznáte, usmial sa Nixon a Johnson prikývol. A možno to bol deň, keď do Spojených štátov pricestoval Václav Havel. Ako deti sme sa trocha poznali, naše mamy spolu študovali výtvarné umenie. Prišiel za mnou v bunde a džínsach a ja som mu urobila exkurziu po Bielom dome."