Laco Déczi: Jazzový muzikanti sú ľudia, ktorí riskujú

Laco Déczi je jazzový trubkár. Vyrástol v Bratislave, žil v Prahe a pred 20 rokmi odišiel do USA. Hovorí zábavnou skomoleninou slovenčiny, češtiny a angličtiny, dvakrát za rok vyráža so svojou kapelou Celula New York na európske turné a vždy sa zastaví aj na Slovensku za svojou "mamkou". Má troch synov. Vajco je bubeník, Pišta sa zaujíma o počítače a najmladší Džingischán hrá ako otec na trúbke.

"Trúbili ste už niekedy na poplach?" znela otázka, ktorou sme začali rozhovor s jazzovým trubkárom Lacom Déczim u jeho "mamky" pri bratislavskej Cvernovke. Déczi zamyslene odvetil, že na vojne, a vyrazil do útoku.

Asi nikdy nezistíme, či bolo najprv vajce, alebo sliepka. Ale či ste najprv hrali na trúbke, alebo ste si ju vybrali, lebo vás zaujal jazz, to by ste nám mohli povedať.

- Najskôr ma zaujal jazz, dobrá muzika, ktorú som počul na rozhlasovej stanici Music USA. Jej moderátor sa volal Willis Conover a neskôr sme sa stretli v Maďarsku. Vtedy som už hral v Prahe a on púšťal jednu moju nahrávku vo svojej relácii. Dodnes ju mám odloženú kdesi v Amerike na pásoch, na ktoré som ju nahral z éteru. To je, akoby som sa pravou rukou škriabal za ľavým uchom.

Život jazzmana nie je vždy med lízať, čo?

- Jazzoví muzikanti sú ľudia, ktorí riskujú. Hudba je neisté povolanie. Mnoho dobrých hráčov, ktorí prídu do New Yorku, chce hrať. A záleží na tom, ako dlho vydržia. Ak nenájdu v prvých mesiacoch prácu, zamestnajú sa na osem hodín a keď večer dôjdu domov, nechce sa im cvičiť, peniaze majú isté a z muziky sú už vonku.

To nebudú tí, ktorých ste spomínali v jednom rozhovore. Ľudia, ktorí sú vždy v správnom čase na správnom mieste, ale hrajú, doslova ste povedali, hovno.

- To sú zase ďalší a hudbe nebezpeční. Hrajú priemerne, ale stále sa niekomu pchajú do zadku. Npríklad saxofonista Kenny G hrá hnusne, ale toľko všade liezol, až sa stal slávnym.

Fotograf Oliviero Toscani, ktorý dlho robil reklamy pre Benetton, chcel vydať knihu Hovná slávnych. Povedal, že by sme potom videli, že niektoré hovná sú zaujímavejšie než niektorí ľudia.

- To je výborné! Dokonca by som to povedal tak, že niektorí ľudia sú slávni, ale vlastne sú... ehm... nuly.

Aj vy ste slávny. Ako by ste reagovali, keby som vás označil slovnou hračkou trubiroh?

- Niekto má zlatú vizitku, na nej hromadu mien, volá sa Ján Jozef Peter Igorčík a je to úplná nula. Inému zle vyslovím meni, päťkrát ma opraví, ale načo mu to je, keď ho nikto nepozná? V Amerike som sa naučil všeličo znášať.

Máloktorý jazzman zo Slovenska sa presadil v Amerike. Vám sa to podarilo. S ktorým z našich hudobníkov by ste zniesli porovnanie?

- Na Slovensku žil vynikajúci klavirista Laco Gerhardt, špičkový muzikant, ktorý písal aj vážnu hudbu. Bohužiaľ, zomrel. A obdivoval som aj obrovský talent Ľuboša Tamaškoviča.

Dve asi najznámejšie mená na slovenskej jazzovej scéne sú Peter Lipa a Jozef "Dodo" Šošoka.

- Šošokova hra na bubnoch sa mi nepáči. A Peter Lipa je spevák.

Aha! Raz ste sa vyjadrili, že správny jazzman by mal denne zabiť jedného speváka.

- Ľudia si dnes totiž myslia, že keď príde speváčka s polonahým bruchom, chodí po pódiu a za ňou je dym, tak počúvajú hudbu.

A ako to je?

- Hocaká krava sa naučí tri pesničky, melie ich stále dokola, najme si producenta, ktorý dostane do televízie jej klipy, a ľudia si potom kupujú jej platne. No a taká krava ako Britney Spearsová potom za rok zarobí 300 miliónov dolárov.

Ako sa robí dobrá muzika, konkrétne jazz?

- Kritériá sú vždy tie isté. Zachovať rytmus a harmóniu. Všetci vynikajúci hráči, Clifford Brown, John Coltrane, Charlie Parker, Dizzy Gillespie, hrali v neuveriteľnom tempe. Ale v jazze, kde sa improvizuje, treba poznať aj harmóniu.

Čo je dôležitejšie? Wynton Marsalis povedal, že rytmus je základom jazzu a melódia je už len nadstavba.

- Veď tá jeho melódia ani nie je najlepšia. Je to úžasný trubkár, ale ked hrá sólo, nič mu to nehovorí.

Fíha! Na tom, že jazz sa má hrať naživo, sa azda s väčšinou jazzmanov dohodnete.

- Je to tak lepšie. V štúdiu sa dá urobiť všetko dokonale, ale ak je kapela dlho spolu, zohrá sa, človek je uvoľnenejší a dostane aj nové nápady.

Vaše nápady často vychádzajú z be-bopu.

- Žiadny muzikant, ktorý hrá jazz, sa nemôže vyhnúť be-bopu. Keď nevie hrať be-bop, tak vlastne nevie hrať jazz. Ale kto mu rozumie, nebude hrať stupnicovité sóla. Do modernej rytmiky, do latina, zahrá be-bop. Dizzy Gillespie to dobre vymyslel. A okrem toho bol srandista a výborný hráč.

Ako Miles Davis?

- Miles Davis sa snažil, aby jazz nebol zadumaná intelektuálska hudba. Potom naň chodia samí starí frajeri v kravatách. Hudobníci, ktorí hrajú smutnú hudbu, a tí, ktorí robia z jazzu obrovské umenie, sú jazzoví sabotéri.

Vy si nemyslíte, že jazz je umenie?

- Dôležité je dobre hrať. Teší ma, že na naše koncerty začali chodiť mladí ľudia, hoci hovoria, že nevedia, či hráme jazz, alebo čo to je. Jazz musí ľudí roztočiť, aby sa im chcelo tancovať. Inak môj syn Vajco povie, že jazz je strašne nebezpečný, lebo naň chodia samí chlapi.

A vy chcete balit baby. Letia vôbec na trúbku?

- Skôr im človek musí sľúbiť, že im kúpi kredenc.

Černošský hudobník možno nie. Neprekáža vám ako jazzmanovi, že ste beloch?

- Väčšinou to prekáža "blbým" černochom. Lebo ako sú "blbí" belosi, sú aj "blbí" černosi. Keď hráme v Harleme, stane sa, že tam dôjdu takí pekne zladení tupci, červená čapica, červený sveter, červené topánky. Vrecká majú prázdne, na bare neminú ani dva doláre, pozerajú na vás a v hlave im hučí. Že jediná muzika je hip-hop, že oni sú hip-hop comunity a že všetci ostatní sú nuly. Ja mám hip-hop rád, keď má dobrý rytmus. Ale ako hovorí bubeník Dave Weckl, Ameriku skurvil Bush a hip-hop.

Hip-hop spája spevákov a dídžejov. Prvých nemáte rád a čo dídžeji?

- Dídžeji sú podvodníci. Naučia sa púšťať platne a potom majú drzosť povedať, že hrajú. Aj psa možno vycvičiť, aby labkou stlačil gombík a pustil platňu. Ak máte psa, pokojne vám z neho spravím dídžeja.

Do svojej zostavy by ste teda dídžeja nezobrali.

- Už som jedného poslal kadeľahšie. Sedeli sme na jednej svadbe on vraví: Človeče, mám hromadu práce, zajtra zase hrám. Hovorím mu: Zopakuj to slovo, čo robíš? Hrám. Tak som sa nasrdil: Vieš, čo to znamená hrať? Denne osem hodín cvičiť, študovať harmóniu a ešte mať talent. A ty nemáš nič. Si lenivý, v hlave máš prázdno, takže to slovo už nikdy nepoužívaj.

Takže ste ho sfúkli. Do čoho by ste si ešte chceli fúknut?

- Trúbka mi zaberá toľko času, že skúšať niečo iné ani nemám chuť.

JURAJ FELLEGI

obsah | osobnosti