Vesmírne posolstvá Jána Zoričáka

Ján Zoričák chcel kedysi svoje Nebeské kvety zo skla rozmiestniť do všetkých kútov zemegule. Tá by sa potom z vesmírneho pohľadu stala vesmírnym kvetom. Dokonca sa mu podarilo umiestniť Arktický kvet na severný pól. Antarktický kvet to ešte čaká. "Tejto predstave som veril sedem rokov," povedal pre SME Ján Zoričák. "Potom som si uvedomil, že sa rozbehli po celom svete a mne nezostal ani jeden." Preto ukončil tento cyklus a vrhol sa na Vesmírne posolstvá.

Pod týmto názvom sa dnes otvára v Galérii mesta Bratislavy v Mirbachovom paláci výstava Jána Zoričáka (1944). Expozícia ponúkne po prvý raz na Slovensku prierez celoživotnou tvorbou medzinárodne uznávanej osobnosti svetového skla od ranej tvorby z polovice šesťdesiatych rokov až po súčasnosť.

Poslovia z vesmíru

Raz je to ihlan, potom zase hranol, inokedy kryštál. Raz ako číre objekty, inokedy farebné hry. Poslovia z vesmíru, Intergalaktický priestor, Supernova, Asteroidy, Planéta, Nebeská záhrada, Signál z kozmu ­ to je niekoľko názvov sklenených objektov, ktoré kurátor Karol Maliňák pripravil ako najväčšiu prehliadku autorovej tvorby za ostatné roky.

Ján Zoričák miluje hviezdy a hviezdy milujú jeho, píše v knihe k výstave kurátor a sklár ponúka svoju nebeskú záhradu. Jej pestrofarebná reč je zrozumiteľná pre všetkých. Predstavivosť ide cez oči a ducha, a to je predsa všade to isté.

"To sú veci, ktoré ma fascinujú," hovorí Ján Zoričák. "Viem, že sa k nim pravdepodobne nedostanem, tak sa aspoň snažím priblížiť duchom. Od začiatku ma zaujímalo dobývanie vesmíru človekom. Armstrongovu misiu na Mesiac som sledoval deň a noc. Robil som si kresby najmä z momentu, keď sa rozhodovalo, či bude pokračovať v lete na Mesiac, alebo sa vráti. Pamätám si, bol letný večer, Mesiac nebolo vtedy vidieť ­ iba hviezdy. Skúmal som, či nám ten Armstrong neuletí. Našťastie, vrátil sa."

Ako sa pečie sklo

Ždiarsky rodák Ján Zoričák študoval sklo na Vysokej škole umelecko-priemyselnej v Prahe u profesora Stanislava Libenského. Vystavoval na významných medzinárodných súťažiach v Japonsku, Austrálii i Spojených štátoch. Od roku 1970 žije v Hornom Savojsku vo francúzskych Alpách, v meste Talloires. Patrí k priekopníkom sklárskej tvorby vo Francúzsku, začiatkom sedemdesiatych rokov sa mu podarilo postaviť prvú elektrickú pec.

"Robil som v nej experimenty ako kedysi Egypťania, Babylončania či Kelti," hovorí Zoričák, ktorého v roku 1987 vo Francúzsku menovali rytierom rádu umenia a literatúry.

"Namiesto koláčov som si však napiekol sklo. Zo začiatku sa mi to väčšinou nedarilo, ale všímal som si proces technológie tavenia a učil sa na chybách. Chemické procesy ako redukcia či okysličovanie mi pomáhajú vytvárať priestor. Používam drahé kovy, kysličníky, lebo tie vydržia vysokú teplotu a tepelne nemenia charakter. Dokedy budem robiť poslov z vesmíru? Keď ich neukončím ja, tak to urobí môj posledný výdych."