Drsne chlapská spoveď Ernesta Stredňanského

Stále, stále sa spomínajú slávne bratislavské televízne pondelky. Jedným z tých, ktorí sa o ich vznik zaslúžili najviac, je Ernest Stredňanský (1930). Režisér, herec a publicista, bývalý šéfrežisér Slovenskej televízie v Bratislave, po emigrácii redaktor Slobodnej Európy a neskôr Hlasu Ameriky, v roku 1981 ocenený ametickým "televíznym Oscarom" Ammy Award. Tento Slovák, dnes žijúci v hlavnom meste USA, umelecky pretavil svoje skúsenosti do knihy "Drsne chlapská spoveď", ktorú v Bratsilave vydalo vydavateľstvo H&H. V sobotu 26. apríla sa bude prezentovať aj na pražskom veľtrhu Svět knihy (podrobnejšie na strane 9). Je určite zaujímavé pozerať sa na chvíľu s autorom na Slovensko americkými a na Ameriku slovenskými očami...
(vs)


Ernest Stredňanský

Zoja Kosmodemjanska made in USA

Počul som klopanie na sklo. Vedel som, že sa ktosi domáha dnu. Asi som tu pridlho sedel, keď nočného návštevníka neodradila ani tabuľka s nápisom: Hneď prídem? Netušil som, kto to môže byť. Vedel som iba to, že som tu už za tých pár mesiacov obslúžil poctivých dobrákov, zlodejov, milionárov, prostitútky, advokátov, chudákov, celú Ameriku, zosobnenú týmito rôznymi kreatúrami. Tu, na tomto mieste, kde sa schádza Amerika. Seven-Eleven!

Pomaly som vstal, opäť som pohladkal môjho Kimka po hlave a vyniesol von trocha nečistoty, ktorú tu nadrobil. - Nebuď smutný. Keby si to vedel, iste aj ty vyčistíš po mne? Za skleneným vchodom stál Frank Gasterman. Môj učiteľ angličtiny. Jeho strohá, nehybná tvár bola ako vždy z kameňa. Bez akéhokoľvek citu, prejaveného navonok. Chodieval za mnou už dlho a čosi ma aj naučil. Mohli sme už ako tak komunikovať aj o iných veciach ako o víne, pive, hamburgeroch či aspiríne, teda o tom, čo bolo možné kúpiť v tejto zberni neuveriteľných charakterov americkej spoločnosti. Snažil som sa mu počas nocí, ktoré sme spolu strávili, porozumieť, a aj som si často myslel, že sa mi to darí. No po každý raz, keď som už bol presvedčený, že prenikám za jeho strohú masku, čosi nerozoznateľné uťalo ten krôčik, ktorý viedol k poznaniu a bol som tam, kde som bol na začiatku. - Nezabudni, že som notorický alkoholik! Ale nie som opitý! Nikdy som nie opitý! - povedal zakaždým, keď sme v obchode zostali sami a mohli sme začať novú lekciu angličtiny. - No neznamená to, že ťa učím bludy! - doložil rovnako ako vždy. A ako vždy som pred neho položil fľašku piva. Otvoril som ju, on si z nej poriadne potiahol a prázdnu ju položil na pult. Potom som otvoril knižku. - Viem. Skončili sme na strane dvadsať sedem, - povedal bez toho, aby sa bol do knižky pozrel. Notorický alkoholik, ktorý nikdy nebol opitý. To bolo jediné, čo som o ňom vedel. No učiteľ bol výborný. Nechcel som veriť, že tento alkoholik môže byť taký génius. Nielenže učil metodicky perfektne, ale keď mi rozprával o svete, ktorý prešiel, bol priam neodolateľný. Egypt, Sýria, Venezuela, ostrov Bali? Rozprával prosto a provokoval ma ku konverzácii. Boli to zaujímavé príbehy. Nikdy som neskúmal, čo je z toho pravda a čo sú jeho sny, jeho vízie, jeho túžby. Ak som ich mal ja, musel ich mať aj on. Bolo to úžasné, do akých podrobností a akými farbami vedel vykresliť tie svoje skutočné i imaginárne svety. A ako majstrovsky ma vedel vtiahnuť do debaty o nich. - Hi, Frank. Prepáč, ja byť vzadu. Mal som tam prácu, - ospravedlnil som sa mu plynule. Plynule. Hroznou angličtinou, ale plynule. - Dnes mám naponáhlo, - povedal trochu nervózne, čo bolo u neho nezvyčajné. - Skončili sme na strane tridsať. Pripravíš si nasledujúcich päť strán. Perfektum a imperfektum, - vysypal zo seba. Perfektum a imperfektum! Prekážky z balvanov! Spomenul som si na svojich žiakov - diplomatov, ktorých som učil slovenčinu a na ich zúfalé tváre, keď mali použiť správne koncovky. Pre mňa takouto španielskou dedinou bolo anglické perfektum a imperfektum. Siahol som po ďalšej fľaške piva. - Tu je pivo, Frank, - otvoril som mu ju a položil na stôl. Priložil si ju k ústam a vypil jej obsah na dúšok. - Je ti jasné, že porušujem kalifornský zákon. Sú štyri hodiny ráno! - povedal som mu z úsmevom. - Pamätaj si, - pozrel sa na mňa pevne a dôrazne doložil: - So mnou nikdy neporušuješ zákon. Ja som Frank! - Yes, sir?! Takmer som sa postavil do pozoru. Zdal sa mi byť v tej chvíli skutočným generálom. V tom okamihu sa s treskotom otvorili dvere. Bol som presvedčený, že vyletelo sklo. Do obchodu sa vrútili štyria chlapi a jedna žena. Keď dvere za sebou rovnako prudko zavreli, dvaja z nich vytiahli samopaly. Alebo to boli krátke automatické pušky, neviem, nebol som to schopný v tej chvíli rozlíšiť. Jeden sa postavil na ľavú stranu dverí, druhý na pravú. Zaujali bojovú pozíciu. Ďalšia dvojica sa rozptýlila po predajni a ženský člen tohto podivného prepadového komanda, mladá žena takmer anjelskej tváre s červenými vlasmi, podišla k pultu a nonšalantne sa oň oprela. - Vy dvaja sa postavte k chladničkám! - rozkázal strohým hlasom jeden z tých dvoch, čo ako sa zdalo, zbrane nemali alebo ich zatiaľ nechali na pokoji. Jediným prudkým pohybom roztrhol vrecko so zemiakovými lupienkami, ktoré si vzal z police. Kto by nesplnil takýto rozkaz, najmä keď tí dvaja pri dverách svoje zbrane významne pozdvihli. - Frank! - povedal som ticho a žmurkol na neho. - Tam! - ukázal som smerom ku skleneným dverám širokého chladiaceho systému, za ktorým boli fľašky vína, koly a ďalších nápojov a potravín, ktoré musia byť v chlade. Samozrejme, že som ani len netušil, čo toto všetko znamená. Bola to moja prvá skúsenosť tohto druhu. A ďalší šok. Nebolo mi všetko jedno. Nohy sa mi triasli, to nemôžem poprieť. Prešiel som k miestu, kde si nás oboch želali mať. Až teraz som si ich lepšie prezrel. Všetci boli oblečení v podstate rovnako. V čiernom. Namiesto košieľ mali na sebe čosi podivné, čo mi pripomínalo rubašky, čo to však bolo v skutočnosti, som naozaj nedokázal rozoznať. Neviem prečo, ale pripomínali mi Lenina v šiltovke z onej známej fotografie. Azda preto, že podobnú mali dvaja z nich na hlave. Umieral som strachom, ale i napriek tomu som sa musel usmiať. Lenin! Cítil som sa ako v jeho mauzóleu na Červenom námestí v Moskve. Keď som tam kedysi bol na návšteve, pohybovali sa okolo nás rovnako podivní ľudia. Ibaže títo nehovorili po rusky. Bol by som sa s nimi ľahšie dohovoril. - A teraz ruky za hlavu! - rozkázal ten istý chlap, čo prehovoril prvý. Pozrel som sa na Franka. Hľadal som u neho oporu. V pohľade, v pohybe svalov na tvári. Či aspoň v náhodne vyslovenom slovíčku. Alebo v malom geste. Jeho tvár však bola rovnako nehybná, ako zvyčajne. Notorický alkoholik, ktorý nikdy nebol opitý. Akoby sa nič nedialo. Akoby vôbec nešlo o život. Ten čo rozkazoval, odhodil vrecko s nedojedenými lupienkami do kúta. So svojím kumpánom otvoril na vedľajšej chladničke sklenené dvere, vybral pár fliaš piva, pootváral ich otváračom, ktorý si vybral z vrecka. Prvú fľašku dal ryšani, ďalšiu svojmu kumpánovi a dve odniesol tým pri dverách. Potom sa obaja dali do výberu vína. Nebrali jednu fľašku po druhej, ale vyberali podľa značky. Niekoľko ich nahromadili na pulte. Zatiaľ neprehovorili ani oni, ani ich madona. Ukladala fľaše do akéhosi obrazca. Bolo to pre mňa nepochopiteľné, že sa s tým tak hrá. Chlapi medzitým povyberali hotové sendviče na ďalšej polici za sklenenými dverami chladiaceho zariadenia. Ryšaňa sa pomaly odpútala od pultu, o ktorý sa opierala a pomaly sa približovala k nám. Nebyť tejto situácie, ktorá sa zatiaľ javila ako naozaj vážna, bol by som prisahal, že je to generálka na scénu z práve nakrúcaného filmu. Už bolo treba len zakričať: Nakrúcame! Klapka! Akcia! - Neviem, kde som v tej chvíli nabral takú odvahu, no pozbieral som všetky sily a lámanou angličtinou som vykoktal: - Nemôžeme dať tie ruky dole, leninovci? Vy ste sa zbláznili! My nemať zbrane! - predpokladal som, že osloveniu leninovci však nerozumeli. Nikto z nich zatiaľ nereagoval na to, o čo som požiadal. Ryšaňa s nevinnou detskou tvárou bola už pri mne a pozorne si ma prezerala. Jej tvár bola tak blízko, že som cítil jej horúci dych. Mal som pocit, že o niekoľko sekúnd ma prinajlepšom znásilní. Prinajhoršom mi vpáli guľku do brucha. Asi sa mi chveli ústa, alebo viečka, azda mi trhalo líce. Neviem, nevládal som sa natoľko ani pozorovať, ani kontrolovať. Ukazovákom mi podvihla bradu, pretože medzitým som rýchlo sklopil zrak. Priznám sa, že som nevládal vydržať jej pohľad. Konečne sa rozhodla prehovoriť. Takým sladkým hlasom, aký som absolútne nečakal: - Myslím, že by som sa s tebou vyspala! Mlčal som. Nečakal som takýto priamy útok na moju mužskosť. Kúsok odstúpila, azda aby nás oboch s Frankom lepšie videla. - Prečo sa chveješ? Neprišli sme sem preto, aby sme vám ublížili. Vy ste chudáci, - a opäť sa sústredila na mňa. - Ty si tu nový! - skonštatovala. Jej tvár sa zasa takmer dotýkala mojej. Opäť som cítil jej horúci dych. - Nový, neznámy a sexi muž ma vždy vzrušuje, - dodala trochu afektovane. - Však, Frank? - obrátila sa na Franka, keď z ničoho nič akoby stratila o mňa záujem. - Franka poznáme! Však, Frank? Kedysi sme boli priatelia, však Frank! - pohladkala ho po jeho nehybnej tvári. - Kedysi ma vzrušovala tvoja tvár, tvoja maska, však Frank? Opäť sa obrátila na mňa a normálne, civilne a bez afektu povedala: - Chceme iba pár fľašiek vína. A dajte tie ruky dole. Nie sme kriminálnici! - Zákon zakazuje predávať alkohol v túto hodinu! - odvážil som sa namietať a to aj napriek tomu, že zbrane tých dvoch buldogov pri dverách boli stále namierené na nás. - Nemohli by tí dvaja skryť zbrane? Nie ste predsa kriminálnici - sama si to povedala! Ryšaňa s detskou nevinnou tvárou sa rozosmiala. - Máš pravdu. Nie sme kriminálnici! Obrátila sa na buldogov a nariadila im skryť zbrane. Zrejme bola šéfkou. - Spokojný, chlapče? - usmiala sa na mňa. - Zdá sa, že už nie som chlapec! Mám už takmer päťdesiat, - odhodlal som sa neprejaviť strach. - Dokonca si aj vtipný! Ale vyzeráš na tridsať. S päťdesiatnikom by som si netrúfala. Čo ak by si dostal infarkt? - rozosmiala sa, no vzápätí spozornela a opýtala sa: - A odkiaľže si? Máš taký cudzí prízvuk. Vždy ma vzrušoval cudzí prízvuk! Neviem prečo, ale pripomenula mi prototyp americkej komsomolky. Áno. To je ono! Zoju Kosmodemjansku. To meno? a celá táto situácia mi veľmi presne vyvolali spomienku na usmrkaného ruského komsomolca, čo pred bránou televízie vystrelil popri nás dávku zo samopalu a arogantne sa rehotal, keď sme sa s Ivanom Kalsíkom chceli do nej dobyť. Zatúžil som sa teraz aspoň čiastočne rehabilitovať za svoj zbabelý útek od televízie. Zobral som v sebe všetku odvahu, ktorú som bol schopný vyprodukovať a drzo som vykríkol: - Najprv sa predstavte vy. Kto ste? V krajine odkiaľ som prišiel, sa prvý predstaví ten, kto vstúpi. Boli ste to vy, kto sem vtrhol. Nemyslite si, že mi naženiete strach do gatí?! Uznanlivo si ma premerala. - Dobre, dobre, veľmi dobre, - povedala a začala sa prechádzať, akoby nad niečím premýšľala. Ti dvaja pri dverách už medzitým ukryli svoje zbrane, ale zostali na svojich miestach. Druhá dvojica nazhromaždila ďalšie fľašky na pulte a vyčkávala. Bol som to však ja, kto prevzal iniciatívu. - Teda - ty nemáš strach? - opýtala sa dôrazne, ako by chcela dať tým slovám akýsi zatiaľ neznámy význam. Nereagoval som na túto jej otázku, ktorá sa mi zdala byť priveľmi rečníckou. Naopak. Snažil som sa zostať v ofenzíve. Ona opäť urobila niekoľko krokov. - Mimochodom, - zastavil som ju týmto jediným slovíčkom. Pozrela sa na mňa opäť so záujmom. - Ja som John. A som z Československa, - povedal som, pričom som úplne náhodne použil meno, ktoré mi práve vzišlo na um. - Ja som Zoja. A som zo Spojených štátov. - Zoja? - rozosmial som sa teraz ja. Nedokázal som sa ovládnuť. - Čo ti je také smiešne? - opýtala sa. Nevedela zakryť prekvapenie. - Nebudete mi veriť, - odpovedal som, - ale pred chvíľou, keď som sa na vás díval, som si v duchu povedal, že mám pred sebou Zoju Kosmodemjansku! - To je Ruska, čo? - zbystrila pozornosť. - Nemám rád Rusov. Napadli a potom okupovali moju krajinu. Sú to zločinci! - odvrkol som. Zoja zlostne vytrhla z puzdra pištoľ a skríkla: - Rusi sú naši bratia, ty - Čech! Chceš guľku do hlavy? - kričala zúrivo, vzápätí akoby sa však upokojila a dodala: - Však príde čas! - a zastokla pištoľ opäť do puzdra. Potom dala pokyn chlapom, ktorí zhabali víno a sendviče a dali sa na odchod. Siahla do vrecka a vyhodila na stôl dvesto dolárov. Štyri päťdesiatky. - Neviem, či je to dosť či málo. Ale musíš sa s tým uspokojiť! Pri dverách sa obrátila a povedala: - Máš šťastie Čech, že nie sme zločinci! Ešte dobrú chvíľu sme s Frankom zostali nehybne stáť. Napokon, on sa nepohol po celý čas môjho rozhovoru s kalifornskou Zojou. Ani vtedy nie, keď ho Zoja odhalila ako svojho milenca. Notorický alkoholik, ktorý nikdy nie je opitý. Mramorová tvár. Frank Gasterman! Z chladničky som vybral ďalšiu fľašku piva, prešiel som za pult, otvoril som ju a zhrabol dvesto dolárov. Podľa môjho odhadu bol účet oveľa menší. Iba ten Čech mi nešiel do hlavy. Prečo Čech? Frank priložil fľašku k ústam a neodložil ju, kým všetok zlatý mok nezmizol v jeho útrobách. Utrel si ústa obradným spôsobom vreckovkou, prešiel ku dverám, zadíval sa von, akoby chcel Zoju Kosmodemjanskú sledovať a len jemu vlastným strohým spôsobom povedal: - Symbionese Liberation Army - Kalifornská revolučná oslobodzovacia armáda. Radikáli. Hovoria, že chcú našu planétu oslobodiť z otroctva a útlaku. Rabujú len banky. I dnes jednu vyrabovali. V San Franciscu. Nás - malých - nechávajú na pokoji. To, čo tu tá ryšaňa predvádzala, nevyhnutne potrebuje. Je to jej hra, ktorá ju upokojuje? po každej lúpeži. Je lesbička. Až teraz sa obrátil ku mne a uznanlivo pokýval hlavou. - Ale ty si v mojich očiach hrdina. Ešte nikto sa tak nebojácne zoči-voči ich zbraniam nepostavil. Ani ja! Ani vtedy nie, keď ma znásilnila! - a potom, akoby sa nič nebolo stalo, doložil: - Zajtra prídem skôr. Priprav si perfektum a imperfektum. Na to sa obrátil a zmizol ako duch. Prešiel som ku dverám, chvíľu som za ním pozeral cez zarosené, trblietajúce sa sklo a zrazu, ako sa mi to v takýchto a podobných napätých situáciách často stávalo, v odraze toho skla dverí sa mi objavila v mojej obrazovej pamäti dávna nočná mora, ktorá driemala vo mne celý život a sporadicky sa vynárala na povrch môjho svedomia ako čosi, čo ma z času na čas neúprosne ťažilo. Stalo sa to, dávno, v roku 1949 v malom českom mestečku Abertamy, kde som sa napriek svojej reportáži o láske na Trati mládeže, alebo azda práve kvôli nej dostal na zväzácke školenie. Po príchode do Bratislavy som sa samozrejme hneď prihlásil u šéfreportéra Jána Číža v rozhlase, ale aj na Zväze mládeže, kde som mal dobrého kamaráta ešte z čias, keď sme na gymnáziu v Nitre organizovali pravidelné samovzdelávacie študentské krúžky poézie, spevu a hier. Raz za mesiac sme predstavili svoju produkciu a tešili sa verejnej pozornosti. A robili si u profesorov samozrejme očko. - Dobre, že si sa ukázal. Už mi povedali, že si tu! - privítal ma s otvorenou náručou a svojím zvyčajným bodrým funkcionárskym spôsobom Ivan Okáľ, keď som sa objavil vo dverách jeho kancelárie. Vyobjímal ma, no nie preto, lebo to vtedajší funkcionári rutinovane robili, aby ukázali, ako blízko sú prostému ľudu, ako sa k nemu vedia znížiť, ale preto, lebo sme naozaj boli dobrí kamaráti. - Počul som tvoju reportáž. Celkom dobrá. Veľa sentimentality a tej lásky mohlo byť menej, keď sme teraz v takom budovateľskom švungu! Ale inak - naozaj celkom dobrá! Nevedel som, kto mu už hlásil, že som tu. Ale funkcionári vedeli akosi všetko. A hneď. Nepýtal som sa ho na to. Načo aj. Žiadalo sa mi iba sadnúť si s ním a pokecať. Veď sme boli dobrí kamaráti. Chodili sme kedysi spolu za babami. Recitovali sme. Hrali divadlo. - Nemohli by sme ísť na Vysokú do viechy, dať si tam litrík a pospomínať? - navrhol som mu bez toho, aby som venoval pozornosť jeho suverénnemu bodrému a - odbornému vyhodnoteniu mojej reportáže. Mimochodom - čo má moja reportáž spoločné s budovaním? Ja som prišiel študovať herectvo na konzervatórium a šéfreportér Číž ma zavolal do rozhlasu. Dá sa tam privyrobiť na štúdium! - vysypal som mu to na rovinu. - No a to je práve to! - priam vykríkol. Nevenoval vôbec pozornosť ani môjmu pozvaniu, ani mojej anti-budovateľskej poznámke. - To je príma! To je fantastické. Dajú nám polhodinu pre SSM. Už sme to vybavili. A ja by som chcel, aby si ju viedol. Si tu jediný odborník. Nikto z nás nevysielal vlastnej mame z izby do kuchyne správy! A o tom husľovom koncerte ani nehovorím! Báječné, skvostné! Nikto z nás nemá také skúsenosti ako ty! Namiesto mamy to bude teraz mládež! Vyškolené kádre na túto prácu zatiaľ nemáme, tak to budeš ty! No? Čo na to povieš? Nevedel som odhadnúť, či tú mamu myslel vážne, alebo sa iba pokúsil o vtip. No rozhodne som bol presvedčený, že sa zbláznil. Čo som ja mohol viesť redakciu, keď som mal zatiaľ iba skromný batôžtek vedomostí o rozhlase. Ale nech som namietal tak alebo onak, predsa som sa len napokon stal prvým šéfredaktorom Rozhlasovej komisie. Dokonca som mal aj honosný preukaz! - Pozri, už ma urobili aj šéfredaktorom! - ukázal som preukaz svojmu kamošovi Robertovi Pavlačkovi a dodal som: - A keďže som šéfom, menujem ťa svojím zástupcom! - povedal som mu so smiechom a s istou dávkou irónie, pretože som v tej chvíli prišiel na geniálnu myšlienku takéhoto gesta, ktoré znamenalo moje prvé rozhodnutie... Samozrejme, že som bol pyšný, aj keď chvíľu trvalo, kým sme to dali dokopy. I tak to bolo iba pár dní. No vtedy bola taká doba. Nebolo vyškolených ľudí. Všetko išlo príliš ľahko. A rýchlo. Zdvihol sa telefón a keď bolo treba, aj triesky lietali. Medzitým som sa ako-tak zapracoval do tajomstiev rozhlasu pravidelným čítaním príspevkov v Rozhlasových novinách, potulovaním sa po redakciách a účinkovaním v Rozhlasovej dramatickej družine. Často som sedával v réžii. Vtedy sa všetko vysielalo na živo a tak sa dalo rýchlo učiť. Na konzervatóriu som zistil, že času budem mať dosť, aby som to zvládol a tak som sa nakoniec poddal. Nemôžem poprieť - lákalo ma to. Mal som pocit, že toto médium mi koluje v krvi. A potvrdila mi to aj moja mama, keď sa pri prvej návšteve doma v Nitre prežehnala, mňa požehnala a povedala - len pracuj, len pracuj, syn môj.... Bolo to dôležité požehnanie, ibaže som o ňom nemohol nikomu nič hovoriť, pretože vtedy sa o takýchto gestách radšej mlčalo. O pár týždňov nás s Róbertom Pavlačkom ako skúsených reportérov vyslali do Ostravy na prvé celoštátne kolo Súťaže tvorivosti mládeže. Reportovali sme ostošesť a moja mama ma počúvala v každom vydaní večerných Rozhlasových novín. O niekoľko týždňov ma vyslali do Abertam. Na školenie. Ani som poriadne nevedel, na aké. Ivan mi iba tým svojím fanfarónskym spôsobom v jeden deň oznámil: - Si šéfredaktor, tak ideš - a basta! - a podal mi písomný príkaz na cestu aj s peniazmi. Nemusel som dokonca nič ani podpísať. Zaželal mi šťastnú cestu a ja som sa ocitol vo vlaku. Potom sa to už všetko kotúľalo samo, pochvaľoval som si socializmus, ako to všetko ľahko ide. Ten tragický okamih poznania, keď som zistil, že socializmus pozná aj niečo iné ako cesty na zväzácke školenia, prišiel oveľa neskôr. Oveľa, oveľa neskôr... Kurz otvorili veľkou manifestáciou v uliciach tohto malého českého mestečka. Skandovali sme rôzne heslá, ktoré s nami vyšší funkcionári dopredu nacvičili - tak ako to vtedy bolo zvykom. Za socializmus, samozrejme. Za komunizmus. Boli sme mladí, takmer tínejdžeri, prežili sme krutú vojnu a denne nás kŕmili sloganmi ako slnko komunizmu, ktoré nám prinesie šťastnú budúcnosť, a tak... Otec síce často a s láskou spomínal Američanov, ktorí ho oslobodili, no nás oslobodili Rusi. A my sme preto museli kričať kopu všelijakých nových slov, zoradených do kadejakých rýmov, ktorým sme mnohokrát ani poriadne nerozumeli. Socializmus moja láska, nevyrovná sa jej kráska! Ten kto stojí na chodníku, nemiluje republiku. A iné nezmysly. Až oveľa, oveľa neskôr som pochopil, že aj opakovanie takýchto hesiel prispelo neskôr k takým tragickým politickým procesom, ktoré posielali mnohých čestných ľudí na šibenicu iba preto, lebo zrejme nie dostatočne milovali republiku. Samozrejme tú socialistickú. Kalifornská revolucionárka Zoja mi to všetko až priveľmi živo pripomenula. Bol vôbec medzi nami nejaký rozdiel? Bol to zážitok, na ktorý sa nezabúda. Nikdy som však ani vo sne netušil, že Zoja Kosmodemjanska, ruská i tá americká, sovietski vojaci a tanky na bratislavských uliciach a moje dávne a náhodné školenie v Abertamoch sa takto v kalifornskom Fairfaxe, keď piati americkí anarchisti so samopalmi v rukách o polnoci prídu po víno a sendviče a dokonca si svoj účet nielen vyrovnajú, ale dajú mi aj poriadne prepitné. Napokon - mali z čoho! Na tú Frankovu vetu, ktorá mi aspoň čiastočne zmazala trpkú príchuť z Abertam, kde som sa nechal vtiahnuť do čohosi, čomu som dosť dobre nerozumel, však nikdy nezabudnem: Ešte nikto sa takto nebojácne zoči-voči ich zbraniam nepostavil! Bolo to pre mňa obrovské vyznamenanie. Práve preto, že to povedal Frank. Keby som niečo také bol dokázal v Abertamoch pred tridsiatimi rokmi, keby som sa na niečo také zmohol neskôr, možno by som nebol dnes vo Fairfaxe, pri Pacifiku... ale doma - v Bratislave. A keby sme také čosi boli dokázali všetci? Zlomené Svätoplukove prúty svornosti sa však stále plížia našimi dejinami... Mátajú nás. Nedajú nám spať. Ja som však strašne chcel byť optimistom...


obsah | kultura - kultúra