Spišský hrad: Pamätník dávnych čias alebo hŕba kamenia

Nemal mučiareň ani hladomorňu. Nesídlila v ňom žiadna Čachtická pani, žiaden Ficko jej nepomáhal zabíjať nevinné panny. Nenašli na ňom žiaden poklad. Má pomaly osemsto rokov a v jeho histórii nenájdete žiadne "vylomeniny".

"Žili tu slušné šľachtické rodiny, umierali pokojne a aj po smrti sa správali slušne - nikoho nechodievali strašiť," hovorí Mgr. Dáša Pavúková. A akoby nešťastia nebolo dosť, ešte aj hradná hrobka zostala prázdna. Žiadna Žofia Bošniaková, žiadni banditi, ktorí by ju hodili do vápna, žiadna rakva, ktorá by z toho vápna neporušená vyplávala na povrch. Panstvo našlo svoj večný odpočinok inde. Nie na Spišskom hrade. A predsa je známejší než mnoho iných slovenských hradov, ktoré sa do histórie zapísali desiatkami povestí. Spišský hrad, to je pojem. Lietava? Starhrad? Možno viete, možno nie. Ale o Spišskom viete určite.

Pálili pálenô, podpálili aj hrad: "Je to naozaj zvláštne," rozpráva Mgr. Dáša Pavúková, historička umenia zo Spišského múzea v Levoči. "Pokiaľ ide o hrad, ešte aj odborná literatúra je skúpa na slovo. Nie sú o ňom knihy, málo sa o ňom píše v tlači. A z legiend nám zostala iba tá, ako hrad v roku 1780 vyhorel. Panstvo už roky žilo v zámkoch v Hodkovciach a Bijakovciach a za hradbami žila iba malá vojenská posádka. Ťažko povedať, ako vtedy hrad vyzeral, pretože nejestvujú žiadne dobové záznamy okrem zopár skôr romantických kresieb, kde ho zobrazujú s drevenými strechami a s drevenými pavlačami. Ibaže aj tie kresby vznikli až potom, čo vyhorel, a ich autori sa zrejme inšpirovali Trenčianskym hradom. Nech už v roku 1780 vyzeral akokoľvek, isté je, že v tom roku vyhorel. Vraví sa, že vojenská posádka si pálila pálenku a popritom podpálila aj hrad. To bol jeho koniec. Odvtedy sa oň nikto nezaujímal celé storočia. Klasický osud slovenských hradov. Ľudia zo širokého okolia ho začali využívať ako stavebný materiál a on čoraz viac pustol," hovorí. Pokoj však ľuďom nedal. Spisovateľ Ján Štiavnický zozbieral o ňom viaceré legendy a v roku 1991 ich knižne vydal pod názvom Povesti zo Spišského hradu. "Sú to krásne rozprávky, ale priznám sa, hoci žijem v tomto kraji už dlho, prvýkrát som sa s nimi stretla až v knihe," hovorí Mgr. Dáša Pavúková. Kde sa teda vzali? Žiaľ, autor nám už o tom neporozpráva. Zomrel. Ale Hedviga je stále tu! Sestra Filipa Drugetha, hradného pána, ktorá sa nedokázala postarať o jeho osemročnú dcéru Barborku.

Čítate a zrazu tá krásna silueta brala vo vašej mysli ožije. Zas je tu mladá a krásna Lujza, hradná pani, ktorá vädne zo dňa na deň pred očami svojho muža. Umrie a mužovi zanecháva ich jedinú dcéru. Keď pán odchádza za kráľom, pod prísahou ju nechá na starosti Hedvige a dvanástim najudatnejším vojakom. Vtedy však pod hradom neviedla asfaltová cesta, ani nestavali tunel pod Braniskom, aby urýchlili dopravu, a tak sa pán zdržal u kráľa od skorej jari až do jesene. To, prirodzene, využil jeho nepriateľ, pán Staroľubovnianskeho hradu, votrel sa do Hedviginej priazne, a keď si získal jej dôveru, uniesol Barborku. Vzal pánovi Spišského hradu to, čo mal najradšej. A keď si po ňu prišiel do Starej Ľubovne, pred očami mu ju zhodil z hradného brala. Z toho teda vyplýva, že ľudia vždy boli vlci, aj keď ich potom stíhali drastickejšie tresty než dnes. Vojaci prišli o hlavy a Hedviga, hoci sestra hradného pána, o ruky. Odťal jej ich od lakťov a bezruká prežila tridsaťšesť rokov od Barborkinej smrti.

Hŕba kamenia?: Verte - neverte. Ako v tom televíznom seriáli. A keď uveríte, zohľadnite, prosím, ešte ďalšie dve verzie. Podľa prvej z nich sa Hedviga zbláznila a dodnes po nociach hľadá Barborku na hrade, podľa druhej - skočila zo strážnej veže. To sme už v súčasnosti, keď Hedviga skáče z donžonu aj niekoľkokrát do týždňa vďaka ochotníkom zo Spišského Podhradia. Celé leto sa tu niečo deje. Nočné prehliadky, prehliadky remeselníckej tvorby, hrané scénky so stredovekou tematikou, folklórne večery, šermiarske súboje... O tých vie najlepšie rozprávať magistra Pavúková, patrí k tunajším šermiarom. Najskôr sa môžete pozhovárať o romantike, potom o tom, že taký meč vôbec nie je ľahký, má zo štyri kilogramy, a to je už odľahčený, inak by mal aj dvakrát toľko. A veľmi ľahko sa zlomí. V stredoveku by to bola katastrofa, hoci, ak ste čestný človek, nemáte sa čoho báť. Pred bitkou ich vraj močili v mlieku, aby zasiahli len zlých ľudí... Od roku 1993 hrad ožil. Práve vtedy ho zapísali spolu s ďalšími pamiatkami, s kostolíkom v Žehre a Spišskou kapitulou, do zoznamu UNESCO.

"Zrazu sa stal svetovou atrakciou. Návštevnosť nám rapídne stúpla a vlastne stúpa až dodnes. Vlani sa na hrad prišlo pozrieť vyše stopäťdesiattisíc ľudí," dodáva magistra Pavúková. "Po Bojniciach a Oravskom hrade sme pre nich najzaujímavejší."

Pamätník dávnych čias, romantika alebo hŕba kamenia? Ako sa naň pozriete. Prechádzate nádvoria, počúvate, že na tomto mieste žili ľudia už v prvom storočí pred naším letopočtom. Ako prišli, tak aj v druhom storočí nášho letopočtu odišli. Ďalší prišli až začiatkom dvanásteho storočia a na najvyššom bode postavili vežu. Nevybrali si najlepšie miesto, o sto rokov sa im kvôli tektonickej poruche prepadla. V roku 1249 kráľ láskavo povolil spišskému prepoštovi, aby začal hrad budovať. Bál sa Tatárov, a tak vzniklo na jednom brale hneď akési dvojhradie - cirkevné i svetské. Románska kaplnka. Románsky palác. Všetko hore, na Hornom hrade. A dole iba obrovské nádvorie, ktoré tu po sebe zanechali vojaci Jána Jiskru z Brandýsa. Nebyť tohto predhradia, určite by si nikto netrúfol povedať, že je to najväčší hrad v strednej Európe. V službách kráľovnej Alžbety chránili jiskrovci záujmy neplnoletého kráľa Ladislava Pohrobka. Na Spišskom hrade. Už viete, prečo si naň spomínate? Sú ho plné učebnice dejepisu! Je viac než len symbol. V roku 1465 ho kráľ daroval rodu Zápoľskovcov a k tomu prihodil ešte jedenásť slobodných spišských miest. Gotická kaplnka. Nové paláce. Rytierska sieň. Tu sa vraj narodil aj kráľ Ján Zápoľský. Rok 1531 a rod Thurzovcov ako nových majiteľov. Ďalšie prestavby. Vymreli a hrad dostali Csákyovci. Rok 1638. Arkády, pavlače, záhrady, terasa, ktorá sa nápadne chce podobať námestiu. Chceli námestie, urobili si námestie. Csákyovcom patril až do roku 1948, keď sa rozhodli ísť námestia budovať do zahraničia.

Večná silueta: "Zrekonštruovať? Zastrešiť a zmeniť ho na Bojnice? Ale do akej podoby? Z pätnásteho storočia? Zo sedemnásteho? Hrad toľkokrát prestavali, že by sa to asi ani nedalo," hovorí Mgr. Dáša Pavúková. "Rekonštrukcia spočívala vlastne iba v konzervácii múrov a aj to stálo doteraz vyše tridsať miliónov korún. A to nás ešte čaká celá východná časť." A vlastne načo? Celé generácie si zvykli, že ak sa z Braniska pozrú smerom na západ, uvidia Tatry a pred nimi siluetu brala s hradom. Pôsobí, akoby sa ho veky vôbec netýkali. Zato mu pred pár rokmi spadla časť opevnenia, nedávno sa s ním zas pohral blesk. Neudrel síce priamo do románskeho paláca, ale otrasy urobili s múrmi svoje. Oprava za milión korún. Veľa? Koľko sme vlastne ochotní zaplatiť za vlastné dejiny?

"Otvárajte, rozkázal Koloman. Najprv uvoľnili šesť okresaných a okovaných drúkov, ktorými bola hradná brána zahasprovaná. Potom uvoľnili kliny, čo pridržujú pri sebe ľavé a pravé krídlo. Za nimi nadvihli štyri háky, prekrížené ako zviazané ruky. Až nakoniec sa chlapi chytili reťazí, zakvačili ich o kolesá a začali krútiť. Brána zaškrípala, krídla sa začali otvárať a priestor medzi nimi sa stále rozširoval. Keď už mohol cez medzeru prejsť chlap, vyšiel kapitán pred bránu a rozkázal spustiť - most." Tak to videl Ján Štiavnický. Dokonale chránený hrad. "Dva kone ťahali čerpadlom vodu zo studničky, čo ani v zime nezamŕzala, hore do hradnej priekopy. Odtiaľ ju rozstrekovali po strmej stráni. Na stuhnutom snehu sa postupne vytvorila ľadová škrupina hladká a lesklá ako sklo. Každý, kto po nej chcel vyjsť, spadol a zošmykol sa až dolu do údolia."

Určite by sa našiel aj účinnejší spôsob obrany hradu. V tom čase by akiste stačil jediný guľomet alebo jeden Terminátor. Ibaže vtedy nemali televízory. V histórii je aj naša budúcnosť.