Slovenská literatúra v Prahe

Ťažko na malom priestore zhrnúť, čo Praha, toto magické mesto s nezameniteľným geniom loci, znamenala pre slovenskú literatúru. A treba povedať, že v nemalej miere obohatila aj slovenská literatúra pre Prahu. Desiatky slovenských prozaikov, básnikov, dramatikov i literárnych kritikov prechádzalo v priebehu času tými istými krivoľakými pražskými uličkami, zastavovalo sa pri tej istej kryštáľovo čistej melódii Lorety, pociťovalo pokoru pri pohľade na tú istú siluetu Hradčian a nasávalo atmosféru stále rovnakej ústretovosti mesta, ktoré si zvykli nazývať svojím. Je príjemné vedieť, že tak, ako ju cítime my, ktorí v súčasnosti v Prahe žijeme, pociťovali otvorenosť a svojho druhu zhovievavosť tohto mesta všetci - Jánom Kollárom počínajúc a Dominikom Tatarkom končiac. Pravdaže, obrazne povedané. Nikto nepochybuje, a diela slovenských spisovateľov sú tým najvýstižnejším svedectvom, že každý z nich si tu našiel svojské čaro. Zdá sa, akoby Praha bola náchylná venovať každému pútnikovi to pozitívne, čo je v ňom samom. Stovežaté mesto našich spisovateľov evidentne nielen hlboko inšpirovalo, ale i väčšmi primkýňalo k slovenskému národu, k jeho zápasom. Pražský pobyt totiž neraz literátom pomáhal v objektívnejšom pohľade na problémy "tam doma". Pritom sa nikto z nich, a to bez nadsádzky, svojím kratším či dlhším pobytom v Prahe, rovnako ako inde v Čechách a na Morave, neodcudzil rodnej krajine. I keď nejeden z nich z toho bol v rôznych meniacich sa obdobiach obviňovaný nemeniacimi sa vyznávačmi primitívneho nacioalizmu. V Prahe však všetci nachádzali aj čosi spoločné: časom sme si to zvykli nazývať česko-slovensko a slovensko-českou vzájomnosťou či spolupatričnosťou.

Množstvo slovenských spisovateľov našlo v Prahe svoj "druhý domov", ako to výstižne pomenoval, odvolávajúc sa na slová vyznania Prahe z pera Vavra Šrobára, český literárny historik a slovakista Emil Charous. Neľahkú tému "Praha a slovenská literatúra" vynikajúco spracoval v rovnomennej knihe "Druhý domov", ktorá vyšla v Prahe v roku 1998. Treba priznať, že táto publikácia sa stala pre nás, ktorí sa zaoberáme česko-slovenskými vzťahmi, a teda aj neodmysliteľnými vzťahmi literárnymi, vskutku základnou a inšpiratívnou pomôckou.

Dejiny slovenskej literatúry v Prahe sú nesmierne dlhé a bohaté. Vďačiť za ne možno najmä českému školstvu, ku ktorému sa mladí slovenskí intelektuáli v rôznych dobách (tak v časoch národného útlaku, ako aj obrodenia, kedy sa školstvo ešte len začínali na Slovensku zviechať) utiekali. V Prahe vyštudovala celá plejáda významných slovenských literátov a aj keď som ju predznamenala Jánom Kollárom, prichádzali Slováci za vzdelaním a kultúrou do Prahy už v časoch Husových. Postupne sme ich mohli nachádzať nielem medzi študentmi, ale aj medzi profesormi. Prim tu bezpochyby hrala najmä Karlova univerzita. Len ťažko by sme oddeľovali tých literátov, ktorí v Prahe žili, od tých, ktorí týmto mestom len krátkodobejšie či dlhodobejšie prechádzali. Po česky píšuci Slováci Ján Kollár a Pavol Jozef Šafárik študovali v Jene, ale pravidelne chodievali cez Prahu a neraz v nej pobudli i dlhší čas. Rovnako Prahu navštevovali aj Karol Kuzmány, Samo Tomášik, Jozef Miloslav Hurban (ten sa zúčastnil i položenia základného kameňa Národného divadla v Prahe), či Ľudovít Štúr. Praha na nich nesmierne zapôsobila, vracali sa do nej a písali o nej, či pod jej vplyvom. Vyznanie Prahe si môžeme prečítať aj v tvorbe takého národného básnika, akým bol Pavol Országh Hviezdoslav. Jedným z najvýznamnejších reportérov z Národopisnej výstavy československej v Prahe v roku 1895 sa stala slovenská spisovateľka Terézia Vansová. Prahu navštevoval a písal o nej aj Svetozár Hurban Vajanský, a tak by sme mohli pokračovať naozaj dlho. V mnohých ich dielach nachádzame zhmotnenie a konkretizáciu myšlienok česko-slovenského zbližovania.

I tým spisovateľom, ktorí v Prahe žili a tvorili, sa, žiaľ, môžem venovať len taxatívne. Najviac sa ich sústreďovalo v akademickom spolku Detvan, ktorý v roku 1882 založil literárny publicista Jaroslav Vlček spolu s výtvarníkom Pavlom Socháňom. Ich kolegami v tomto združení slovenských vysokoškolákov boli aj Martin Kukučín, Ladislav Nádaši-Jégé, Albert Škarvan, Dušan Makovický a ďalší. V roku 1896 v Prahe vznikol tiež spolok Českoslovanská jednota, ktorá si za svoj cieľ kládla práve udržiavanie vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. V roku 1902 sa zrodil Akademický odbor Českoslovanskej jednoty a v roku 1912 jej literárny odbor. Okrem toho jednota usporadúvala aj pravidelné každoročné slávnosti "Praha Slovensku" a česko-slovenské porady v Luhačoviciach. V roku 1989 prišiel do Prahy študovať Jozef Gregor Tajovský, ktorému síce Praha učarovala, ale zemitého spisovateľa to predsalen neustále tiahlo na slovenskú dedinu. Napriek tomu možno nie každý vie, že svoju vari najznámejšiu komédiu z prostredia slovenskej dediny "Ženský zákon" napísal práve v Prahe. Po pražskom prostredí podstatne viac túžila jeho žena, spisovateľka Hana Gregorová, ktorá sa sem natrvalo, po manželovej smrti v roku 1940, presťahovala k dcére. Chémiu v Prahe vyštudoval Ivan Krasko (vlastným menom Ján Botto), neskôr pracoval v Klobukoch a v Slanom pri Prahe a ešte neskôr ako člen parlamentu. Zmieniť sa nepochybne treba aj o Milanovi Rastislavovi Štefánikovi, ktorého síce neradíme priamo medzi spisovateľov, ale z jeho pera vzišiel nejeden článok o česko-slovenskej vzájomnosti. Podobnou kapitolou sú, pravdu povediac, aj mnohí slovenskí maliari, ktorí v Prahe študovali, a ktorí sa venovali nielen výtvarnému umeniu, ale aj umeniu slova. Väčšina z nich napísala časom spomienkové diela, v ktorých bola Praha hlavnou postavou. Nemyslím len takých priekopníkov, akými boli Jozef Božetech Klemens a František Belopotocký, ale aj Petra Bohúňa, Pavla Socháňa, Martina Benku, Miloša Bazovského, Štefana Bednára, Cypriána Majerníka, Kolomana Sokola či Miloša Bazovského.

Po roku 1919, teda po vzniku Československej republiky, sa už študenti, ktorých dovtedy študovalo v Prahe niekoľko desiatok, dali rátať na stovky. Jeden z nich, Dobroslav Chrobák, tu začiatkom deväťdesiatych rokov založil dva slovenské literárne časopisy - "Svojeť", v ktorej sa najviac angažovali Gejza Vámoš a Janko Alexy, a "Mladé Slovensko". Možno viac ako Vladimír Clementis alebo Ján Poničan pociťoval dvojdomosť dlhší čas v Prahe žijúci Ladislav Novomeský, ktorý tu pôsobil nielen v rokoch 1929-1939, ale sa sem vrátil aj po prepustení z väzenia v roku 1956. Ale to už bolo trochu o niečom inom...

Nerada sa uchyľujem k prostému vymenúvanie v prípade takých mien, ako je Ján Kostra, Alexander Matuška, či Michal Chorvát, ale inak sa nedá. Zastaviť sa však určite treba pri Jánovi Smrekovi, ktorý sa v tridsiatych rokoch spojil v Prahe s vydavateľom Leopoldom Mazáčom a začali spolu nielen vydávať slovenskú literatúru, ale založil aj známy literárny časopis Elán. Dá sa povedať, že to bolo obdobie, kedy kontakty českej a slovenskej literatúry vrcholili. Na medícinu do Prahy prichádza Gejza Vámoš, na filozofixkú fakultu Vladimír Reisel, na vysokú školu politických a hospodárskych vied Fedor Cádra a neskôr Ladislav Ťažký. Nuž a kto by nepoznal pražské obdobie Dominika Tatarku, Zuzky Zgurišky, ale aj trochu kratšie obdobie Petra Karvaša. Ukazuje sa, že v každom historickom období bola slovenská literatúra v Prahe živým fenoménom, bez ohľadu na to, či vzťahom našich dvovch národov doba priala alebpo nie. A pravdu povediac, zostala ním i po ozdelení Česko-Slovenska, o čom napokon svedčí i anotológia "Slovenská literatúra v Prahe 2000", ktorú vydal Slovensko-český klub a je v nej je zastúpených sedemnásť súčasných autorov: Ľubomír Feldek, Oľga Feldeková, Irena Gálová, Dagmar Gregorová-Prášilová, Jozef Junas, Taťjana Lehenová, Mária Ňachajová, Peter Pöthe, Ján Rakytka, Karol Sidon, Vladimír Skalský, Andrej Stankovič, Peter Stoličný, Ivan Odilo Štampach, Nataša Tanská, Marián Vanek a Vojtech Zamarovský.

NAĎA VOKUŠOVÁ

obsah | kultura-kultúra