Slováci v Iloku

Ilok, vinohradnícke mestečko ležiace na pravom brehu Dunaja vo Vukovarsko-sriemskej župe v najvýchodnejšej časti Chorvátska, je miestom s najpočetnejšou lokalizáciou Slovákov v celom Chorvátsku. Z takmer 6000 obyvateľov je viac ako 1000 Slovákov.

Prvými prisťahovalcami boli vojaci, obchodníci a roľníci predovšetkým z Gemerskej, Nitrianskej a Zvolenskej stolice. Záznamy z rokov 1733 až 1734 jasne predstavujú prvú vlnu slovenského prisťahovalectva do dnešnej Slavónie. Od polovice 19. Storočia prichádzali v rámci druhotnej migrácie Slováci s rodinami z Báčky. Medzi prvými boli slovenskí katolíci, ktorí sa čoskoro po príchode pochorvátčili. Slováci - evanjelici sa vďaka event. cirkvi so slovenskými bohoslužbami, slovenskej škole, spolku, učiteľom a kultúrnym pracovníkom - udržali dodnes.

Autor knihy na základe dostupných historických dokumentov, štúdií a matrík prináša verejnosti doteraz neznáme či menej známe fakty o sťahovaní Slovákov do Iloka, o dôvodoch migrácie, o usádzaní celých slovenských rodín, i ich duchovnom živote, učiteľoch i farároch.

Značná časť monografie je venovaná histórii slovenského ilockého školstva, dlhoročným tradíciám vzdelávania v slovenskom jazyku, počnúc založením prvej slovenskej cirkevnej evanjelickej školy (r. 1864 za pomoci Báčsko-sriemskeho seniorátu) končiac súčasnosťou.

V súvislosti s výchovou slovenskej ilockej evanjelickej mládeže Andrej Kuric právom hovorí o nezastupiteľnom mieste pôsobenia revúckeho rodáka prof. Jozefa Maliaka (posledný cirkevný učiteľ, levita). Významné postavenie v dejinách slovenskej ev. cirkvi v Iloku patrí takisto farárovi Adamovi Verešovi, ktorý sa v roku 1929 stal prvým slovenským ev. biskupom vo vtedajšej Juhoslávii, čím sa Ilok stal aj biskupským sídlom. Osobnosť Adama Vereša sa navyše spája s rozvojom kultúrno-osvetového hospodárskeho a politického života Slovákov v celom Chorvátsku.

Autor knihy sa obšírne faktograficky venuje aj zakladaniu a zlučovaniu prvých spolkov. V roku 1939 sa zlúčili dovtedajší Spolok čsl. akademikov Ľudovíta Štúra a Slovenskí čítací spolok do kultúrno-osvetového spolku Ľudovít Štúr.

Mimoriadny význam medzi ilockými Slovákmi v oblasti rozvoja divadelných, hudobných, speváckych a športových aktivít má existencia Slovenského domu (1952), ktorý bol po vojnových udalostiach na konci 90- tych rokov minulého storočia za pomoci Slovenského ženijného práporu zrekonštruovaný a v lete 1997 slávnostne znovuotvorený.

Dôkazom detailného bádateľského výskumu je tá časť knihy, v ktorej autor približuje divadelné tradície Slovákov v Iloku od prvého predstavenia v slovenskom jazyku roku 1914. V chronologickom poriadku sú zoradení autori a názvy hier, dátumy predstavení, mená režisérov a hercov. Národopisná časť je venovaná popisu tradičných foriem ženského a mužského odevu ilockých Slovákov, kroju, bývaniu, nárečovému základu a súčasnému jazyku, ale aj zvykom a obyčajom súvisiacim s ročnými obdobiami, cirkevnými výročiami, obradmi. Zvyky a obyčaje dokumentuje autor rozprávaniami, ktoré získal terénnym výskumom.

Formou rozprávania je takisto zaznamenané osídľovanie, spôsob života, snahy o zachovanie slovenskej identity (škola, spolok) a súčasný kultúrno-osvetový život Slovákov žijúcich na neďalekom Radoši. Monografia slováci v Iloku je nielen stručným exkurzom do histórie a dneška slovenskej enklávy na danom území, ale súčasne je aj podnetom k jej širšiemu výskumu v kontexte s inými národnostnými menšinami žijúcimi v Chorvátskej republike a v neposlednom rade aj základom k poznaniu vzťahov medzi slovenskou menšinou a väčšinovým chorvátskym obyvateľstvom.

Monografiu Slováci v Iloku vydala matica slovenská ilok a Múzeum města Ilok roku 2002 s finančnou podporou Úradu pre národnostné menšiny Chorvátskej republiky a Ministerstva kultúry Slovenskej republiky. Text je paralelne dvojjazyčný, v slovenskej a chorvátskej jazykovej mutácii.