Dracula z Oravy

"Mama mi to veľakrát spomínala. Narodila sa v roku 1901 a vravievala, že keď sa zamaskovaný herec prechádzal po Oravskom Podzámku, dievčence pišťali a vrieskali poskrývané za oknami, kým neprešiel, len potom povybiehali zo svojich skrýš a hnali sa k hradnej bráne, aby videli, čo sa tam deje. Nedalo im to," rozpráva Magda Krupášová. Ostatne, aj dnes by pred bránami stáli davy ľudí, tí by však pišťali od rozkoše, že konečne vidia nejakú osobnosť filmového plátna a naťahovali by ruky s túžbou získať autogram. Časy sa menia... Ale hroby zostávajú. A krypta na Oravskom hrade si svoje tajomstvo stále dobre stráži.

Najstarší "second hand": Dve zápisnice, jedno veľké tajomstvo tejto hrobky. Tú prvú spísali 1. októbra 1899 piati muži, ktorí konštatujú, že "...podľa rukopisu už publikovaného malo byť v tejto hrobke osemnásť rakiev sčasti z cínu, sčasti z medi, ale po nijakej kovovej rakve nebolo ani stopy. Oných zvyškov po truhlách, ktoré sa tam našli, bolo spolu len na dva vozy a z ich množstva sa dá súdiť najviac na osem až desať doštených truhiel." Tú druhú spísali 7. novembra 1899 a detailne v nej opisujú štyri kovové rakvy: "...sú zdobené pozláteným čipkovaním, s maľovanými medailónikmi, anjelskými hlávkami, ba vidno aj erby." Kam sa stratili a ktorá zápisnica má pravdu, to sa asi nedozvieme. Ale čosi nám predsa len zostalo. "V debne tvaru truhly sa medzi pozostatkami po mŕtvole našli dva ľahké hodvábne kabáty a žltohnedá čapica z nehladkého zamatu s kožušinou. Po porovnaní týchto kabátov a čiapky s originálom obrazu v umrlčej izbe zámku, ktorý predstavuje grófa Juraja Thurzu vyloženého na márach, sme skonštatovali zhodu s namaľovanými kusmi šiat. Podľa toho je pravdepodobné, že nájdené časti šiat boli vlastníctvom palatína grófa Juraja Thurzu..." Päť podpisov, dve pečiatky z roku 1899.

Juraj Thurzo umrel v Bytči v roku 1616, šesť rokov po tom, ako odsúdil svoju príbuznú Alžbetu Báthoryovú, ktorá v mnohom zatieni aj nemenej slávneho Draculu. Pochovali ho v Bytči, a keď neskôr dostavali hrobku, jeho pozostatky preniesli na Oravský hrad. Keď si to teda porátate, zistíte, že spomínaný "kabát a žltohnedá čapica" ležali v hrobe takmer tristo rokov, kým opäť uzreli svetlo sveta, a ďalších bezmála sto rokov si počkali, kým sa vybrali na púť do Prahy, kde ich mali zreštaurovať. Čo všetko sa medzitým stihlo zmeniť! História sa hnala svojou cestou ako bláznivá Dora, po palatínovi Thurzovi sa stal majiteľom hradu jeho syn Imrich, umrel ako 23-ročný, a tak sa dostal k slovu palatínov testament, podľa ktorého sa majetok nesmel rozdeliť medzi jeho sedem dcér. Thurzovci vymreli po meči. Vtedy sa asi zrodila naša prvá "akciová spoločnosť" - oravský komposesorát, ktorý mal vždy jedného voleného "riaditeľa" a ten raz ročne prichádzal na hrad, aby podelil výnosy. Kabát a čapica odpočívali v hrobe aj v roku 1800, keď Oravský hrad vyhorel. Stačila iskra z komína fary a oheň nedokázali uhasiť dva týždne! Hrobke sa však vyhol. Preto mohol kabát a čapicu vyniesť na svetlo posledný právny zástupca oravského panstva Mikuláš Kubínyi v roku 1899. Na naplnenie svojho osudu však museli čakať ďalej. Prečkali éru československého štátu a v Prahe sa ocitli práve v čase, keď si ten štát Česi a Slováci rozdelili. No už ich neoznačovali ako "kabát a čapicu", ale ako "cenné hrobové textílie", čiže nemohli sa vrátiť cez nové hranice len tak. Nakoniec ich prekonali pod hlavičkou "obnosené šatstvo", dokonalý, tristo rokov v hrobke odležaný "second hand". Veru, aj taká bláznivá býva história.

Tristo rokov bez panstva: Oravský hrad má však dosť rokov, aby sa vyrovnal aj s takýmito situáciami. "Prvýkrát ho spomínajú v roku 1267 v listine Bélu IV., ktorý získal hrad od rodiny Balašovcov výmenou za Žilinu, Varín a Sučany. Slúžil ako obranný hrad na severných hraniciach rakúsko-uhorskej monarchie s Poľskom," rozpráva historička Mgr. Iveta Floreková. Ťažko aj vymenovať tých, ktorí sa do jeho histórie zapísali, ale niektorí sú jednoducho nezabudnuteľní. Napríklad Peter Komorovský, ktorý bol kastelánom hradu začiatkom 15. storočia. Lepšie povedané, pokladal sa za kastelána hradu a prepadával všetkých, ktorí prechádzali popod hradné bralo. Už vtedy tadiaľ viedla veľmi významná obchodná cesta. Bol to však stratég, raz sa pridal k bratríkom, na chvíľu zas k poľskému kráľovi, potom k uhorskému panovníkovi Matejovi Korvínovi... Ten napokon hrad aj získal a začal ho pripravovať pre svojho nemanželského syna Jána. Určite ľavobočka, lebo jeho manželka Beatrix Neapolská bola neplodná. História vie byť aj krutá, ale majetok si vždy nájde svojho nového pána. Tým sa neskôr stal Ján z Dubovca. Podnes na neho môžeme spomínať v dobrom. Hrad zmodernizoval, pribudla druhá brána s padacím mostom, spevnil hradné múry, postavil vojenskú baštu, v strednej časti hradu západnú a východnú baštu, obytný palác. Staval, lebo musel. Čo bolo sto rokov predtým dobré, zrazu nestačilo. Pribudli delá, pod hradom bolo rušno, zúrili náboženské vojny po Lutherovom vystúpení, aj Turci dali o sebe vedieť... A potom prišli Thurzovci. František v polovici 16. storočia a s ním ďalšie výrazné stavebné úpravy, ktoré sa zachovali podnes. Juraj, uhorský palatín, so svojím "obnoseným šatstvom", a nakoniec naša prvá "akciová spoločnosť". Tristo rokov na tomto hrade nežilo vlastne nijaké panstvo, takže ťažko môže súperiť s andrássyovskou Krásnou Hôrkou, s Betliarom či s coburgovským Svätým Antonom, kde majitelia zhŕňali všetky nádhery sveta, kým ich zo sídel nevyhnala socialistická revolúcia. Čo do vybavenia interiérov Oravský hrad teda musí byť menej pompézny, ale pokiaľ ide o jeho siluetu, tá sa vryje do pamäti každému, kto ho raz videl. Tú nezničil ani dvojtýždňový požiar!

Štyrmi prstami dával, šiestimi bral: Pravdu povediac, hrad ľahol popolom. Zostal trčať na brale ako nemá výčitka a nebyť Zichyovcov a Pálffyovcov a ich pozitívneho myslenia, asi by sme dnes toho veľa na obdivovanie nemali. Mohli ho zrúcať, mohli ho zrekonštruovať, ale nemohli ho nechať napospas osudu. Rovno pod ním tečie Orava, a kým v roku 1896 nepostavili železnicu, slúžila ako najdôležitejšia dopravná tepna. Nebola to tá rieka, ktorú poznáme dnes, plytká, s prietokom o dve tretiny nižším, skrotená Oravskou priehradou. Akciovka, čiže oravský komposesorát, po nej ročne zvážala na pltiach dvadsaťtisíc metrov dreva! Keby s hradom neurobili nič, zosypal by sa do rieky a bolo by po dopravnej tepne. A tak ho postupne rekonštruovali a Edmund Zichy sa stal od roku 1868 aj mecenášom dnes presláveného Oravského múzea. Pekne sa mu za to odvďačili! Sotva vojdete do druhej hradnej galérie v Korvínovom paláci, kde nie je rodová, ale akási "firemná galéria", upozornia vás na jeho dobový portrét. Tento mecenáš umenia na ňom naozaj vyzerá, akoby mal na ľavej ruke šesť prstov a na pravej len štyri. A to vraj preto, lebo štyrmi prstami dával a šiestimi bral.

Dobová baroková truhlica z roku 1695, do ktorej odkladali šaty v časoch, keď ešte skrine veľmi neleteli. Nie je pôvodná, dostala sa sem ako muzeálny kus. Milenecká skriňa zo začiatku 20. storočia, do ktorej sa popracú hneď dvaja páni a vôbec o sebe nemusia vedieť - dielo Jozefa Pálffyho, ktorý sa hádam najviac zaslúžil o rekonštrukciu hradu. Komposesorát mal dreva dosť, a tak dal vyrobiť aj štýlové nábytky. Dubovského palác však stihli opraviť až za socializmu. Každá éra tu po sebe nechala nejakú stopu, tá z päťdesiatych rokov minulého storočia azda menej citlivú, ale popri exponátoch fauny a flóry oravského regiónu zanedbateľnú. Veď koho by zaujímal betón, keď sa pozerá na veľkého vypchatého supa, ktorého veterná smršť vraj priviala až na Oravskú priehradu, či na dvanásťkilogramovú hlavátku, o akej určite snívajú všetci rybári?! Nuž a ten krásny výhľad z citadely, najstaršej časti hradu! Ste 112 metrov nad riekou Oravou a 700 metrov nad morom. To však nie je dôvod, prečo vás láme v kolenách. Máte za sebou 320 schodov!

Oravské dlhé nosy: Ak ste mali šťastie, videli ste Bielu i Čiernu pani. Majú ich tu obe. Čierna pani je duch Alžbety Czoborovej, manželky Juraja Thurza, ktorá sama spravovala majetky, kým sa muž flákal po bojiskách. Tejto šetrnej dáme vraj nedá z času na čas neskontrolovať, ako sa na hrade hospodári. Dobre informované zdroje tvrdia, že keď začne blikať písmeno "E" na jej vzácnom posmrtnom obraze, je práve na kontrole. Biela pani je ešte o čosi staršia, manželka kastelána Donča, ktorého zúrivosť spomínajú aj po šesťsto rokoch. Bil a rúbal všetko okolo seba, a keď mu v tom žena chcela brániť, odsekol jej mečom ruku. Chudera, vykrvácala a odvtedy vždy na Dušičky chodieva po hrade. Ešte väčším strašidlom sa však môže stať obyčajný kameň.

"Všeličo sme my tu, pod týmto hradom, už pozažívali. Moja mama zemetrasenie v roku 1909, keď z neho nič nezletelo, ja zas spomínam na kameň, ktorý spadol aj bez zemetrasenia. Bolo to v roku 1948 a zastavil sa len zo tri metre v záhrade od filagórie, kde spávala pani Meringaiová. Tá teda mala šťastie! Ale aj hrad cez druhú svetovú vojnu. Nemci si v citadele zriadili pozorovateľňu a Rusi o nej dobre vedeli. Keď začali po sebe páliť, volal ma otec: Poď sa pozrieť, určite vidíš hrad poslednýkrát! Nuž, nebolo to posledný raz, rýchlo sa to všetko zomlelo, vojna ho nestihla veľmi poškodiť. Len čo pomizli všetky cennosti ľudí z Oravského Podzámku, čo si tam boli poskrývali! Na hrade je to vraj v bezpečí. Ibaže akýsi ruský emigrant, čo sem prišiel hneď po revolúcii v roku 1917, vojakom všetko prezradil, veriac, že mu dajú pokoj. Nedali. Na desať rokov ho kamsi odvliekli! Ako je to už všetko dávno," vzdychne si Magda Krupášová. Mávne rukou a povie, že ľudia všeličo pospomínajú. Aj kastelána Draškoviča, Chorváta, ktorý vraj unášal nevesty rovno spred oltára. Právo prvej noci, mnohí oravskí páni si naň veľmi potrpeli. Aj Thurzovci. Čo je pravda a čo nie? Pani Krupášová sa zasmeje a dodá: "Ktovie. Ale starí ľudia vravievali, že my tu v Oravskom Podzámku máme všetci tie dlhé nosy po Thurzovi!"