Slovenská kultúra nenašla vlastnú tvár

Rozhovor s bývalým ministrom kultúry a organizátorom kultúrnych akcií Ladislavom Snopkom

Dvanásť rokov v úplne inom prostredí by už malo priniesť novú kvalitu. Žiaľ, ako organizátor kultúrnych akcií musím konštatovať, že kultúra na Slovensku ešte stále žije z toho, čo nasala počas tých 44 rokov, alebo po čom túžila. Tí, čo peniaze majú, sa ich ešte nenasýtili. Tí, ktorí budovali alternatívnu scénu, sú sklamaní. V minulom režime byť alternatívcom znamenalo síce príkorie, no bola to aj silná motivácia. Keď sa urobila zakázaná výstava alebo koncert, boli toho plné noviny a zasadal Ústredný výbor KSČ. Charta 77 vznikla preto, že zavreli členov rockovej kapely Plastic People Of The Universe. Teraz zistili, že o kultúru z obsahového hľadiska je podstatne menší záujem. Za dvanásť rokov sa u nás nepodarilo to, čo sa predpokladalo, že sa podarí, keď sa zruší cenzúra a bude umožnená sloboda tvorby. Každý len stoná, že nemá peniaze, ale tiež sa každý snaží na niekoho podobať.

My nemáme žiadnu víziu. Ale chybu by som nehľadal len v štátnej a verejnej správe, ale aj u tvorcov a konzumentov. Slovákom nechýba, že zanikla slovenská kinematografia ani to, že nám zateká do Slovenskej národnej galérie. Česká národná galéria má v Prahe jedenásť budov, SNG má jednu, aj to poškodenú budovu v Bratislave. V rámci "živej kultúry" nefungujú spontánne podujatia. Slovákom nechýba, že nevychádzajú fundované časopisy o hudbe, tie o výtvarnom umení sú skôr výnimkou... Chýba nám novostavba Slovenského národného divadla, na ktorej dokončenie treba takmer dve miliardy. Toľko stojí len budova. Aby sa z nej stalo divadlo, bude to stáť stodvadsať miliónov ročne. A to by stačilo na záchranu slovenskej kinematografie. Máme absolútne poprehadzované priority. Meradlom sú pofidérne udalosti ako súťaže krásy, golfové producírovanie sa či plesy v Opere... Keby Slovákom chýbala kinematografia, tak sa jej domáhajú tak, že bude.

Slováci nie sú utiahnutí. Stavajú hrdé domy v štýle podnikateľský barok - barabizne, ktoré o chvíľu nikoho nebudú zaujímať, lebo sú zle navrhnuté. To je však iná kapitola, ale tiež hovorí o nedostatku kultúry v nás... V Čechách je kinematografia, nakrúcajú sa filmy, majú veľa festivalov, vydávajú sa knihy a spisovatelia sa nimi dokážu uživiť. Ich televízny kanál ČT2 je dokonca jedna z najlepších televízií kultúrnotvorného charakteru v Európe. Ale v Čechách aj ľudia chodia na koncerty, vystupujú tam svetové hviezdy. Aká svetová hviezda príde k nám? Iba ak raz za uhorský rok. Na problém však treba vždy dvoch - je ten, ktorý rozhoduje a ten, ktorý nechá o sebe rozhodovať. Ide o interakciu.

Ešte ako minister kultúry som začal realizovať koncepciu tzv. diverzifikácie zdrojov v kultúre. Nebol by jeden zdroj financovania, ale mnoho menších. Pri kultúrnej koncepcii treba vychádzať z troch parametrov. Prvým je právo občana na kultúru. Štát by mal umožniť naplniť každému z nás naše kultúrne záujmy, aj keď sú náročnejšie a nedajú sa zabezpečiť trhovým mechanizmom. Po druhé, každý tvorca má právo na umenie. No umelcom sa človek nestáva tak, že vyštuduje umeleckú školu alebo mu podľa zákona prislúcha štatút umelca. Podporovať umeleckú tvorbu znamená podporovať najlepších z najlepších. Potom to bude fungovať. Napokon, štát musí zabezpečiť ochranu kultúrneho dedičstva. Súčasťou mojej koncepcie bol fond kultúry Pro Slovakia, ktorý sme vytvorili. Vznikol ako prvý svojho druhu vo východnej Európe a mal vtedy k dispozícii 253 miliónov korún. Mal sa postupne osamostatniť a stať sa významnejším zdrojom financovania ako ministerstvo. A čo je najdôležitejšie, fungoval na samosprávnom princípe.

Ministerka financií Schmögnerová paušálne zrušila všetky fondy bez toho, aby sa zabezpečilo pokračovanie v tom, čo začali. Fond kultúry Pro Slovakia nemal zostať štátnym fondom, postupne sa mal stať verejnoprávnym. Bol by napojený na štátny rozpočet, no takým spôsobom ako verejnoprávna televízia či rozhlas. Myslím si, že v konečnom dôsledku by vôbec nemalo byť ministerstvo kultúry. Mal by byť len zdroj - pomenoval som ho Pro Slovakia - a inštitúcie, bez ktorých sa nemôžeme zaobísť, ako Národné múzeum a pod. Fungovali by ako verejnoprávne inštitúcie, ich vytvorenie by vyplývalo zo zákona a spravovala by ich volená správna rada. Ministerstvo ako každý úrad má spontánnu tendenciu nabaľovať na seba aj tie kompetencie, ktoré mu neprislúchajú. Teda rozhodovať aj o tom, na čo dáme peniaze, komu a koľko ich dáme. Samozrejme, nejde to všetko naraz. Postupne by malo byť ministerstvo vo svojom význame znižované a mala by byť podporovaná samosprávna existencia - napríklad fond Pro Slovakia - alebo fungovanie verejnoprávnych inštitúcií.

Ide o to, do akej miery je sledovanosť podmienená skutočným nezáujmom a do akej miery je podmienená nesprávnym marketingom a úrovňou relácií. Česká televízia má reláciu Noc s Andělem, ktorú pozerajú aj mnohí na Slovensku. Pavel Anděl má niečo odžité, nie je to človek zo slonovinovej veže televíznej redakcie, ktorý si vymyslí reláciu. Mišo Kaščák teraz rozbieha v Českej televízii nový program. Prečo nemáme Noc s Kaščákom?

Sú sklamaní tým, ako to funguje. Sledujem márny boj Blaha Uhlára a divadla Stoka proti molochu štátneho aparátu. Ten spontánne urobí všetko, aby Uhlár padol na nos, pretože narúša skostnatené, vžité predstavy o kultúre, podľa ktorých sa obežníkovo vykazuje jej existencia a prikazuje jej vývoj. To nám zostalo z minulej éry. Slovenská kultúra za dvanásť rokov zatiaľ nenašla svoju tvár.